Mesa?n? ?smev

Mesa?n? ?smev Klaus Zambiasi P?tav? a doj?mav? rom?n, z prostredia Ju?n?ho Tirolska 70-tych, 80-tych a 90-tych rokov, vyrozpr?van? pod?a skuto?n?ho pr?behu. Joe, ktor?ho u? od mali?ka fascinuje Mesiac, dok??e vn?ma? v?ne a pocity, ktor? nie s? pr?stupn? v?etk?m. Ako dospieva, za??na ch?pa?, ?e veci okolo neho nie s? v?dy tak?, ak?mi sa javia.So svojou rodinou v hor?ch,  ?ije ??astn? detstvo, ale osud mu stavia do cesty r?zne prekvapenia a pomaly mu odha?uje tajomstv?, ktor? ho prived? k h?adaniu pravdy, a ?al?ie, ktor? m? sledova? a vyrie?i?. Nechce sa vzda?, ch?pe hodnoty ?ivota, pomocou svojej inteligencie a ir?nie sa pok??a zmeni? nepriazne osudu v nie?o pozit?vne, premeni? ich v mal? radosti. Nakonieci  pochop?, ?e l?ska, priate?stvo a mesa?n? ?smev s? veci ve?mi d?le?it?. Klaus Zambiasi Index 1  Prelo?il pod?a n?zvu: (#u62b2c5d4-ace2-50b5-a560-9602c9b62568) 2  N?zov knihy (#u09e26c17-3abc-5791-96fb-116db68823e0) 3  OBSAH (#u67ff2e5e-0064-5af3-a66f-c903c51eb099) 4  Telev?zne noviny (#u3806567e-bc28-57d1-8e23-887c8277347f) 5  N?? dom?ek (#u220e5471-7080-5ecf-b604-7fe77e9c0c80) 6  Ne?akan? n?v?teva (#u885c1fb2-ce9b-5035-97ed-efaac22c4ed1) 7  To som ne?akal... (#u4a991bfa-7b26-58c0-bd13-c47b1836fcd6) 8  Portobello (#litres_trial_promo) 9  V??a domova (#litres_trial_promo) 10  Najdlh?ia noc (#litres_trial_promo) 11  Zvyk (#litres_trial_promo) 12  Kemping (#litres_trial_promo) 13  Sedliacka ?es? (#litres_trial_promo) 14  Nede?n? r?no... (#litres_trial_promo) 15  V?kend mimo mesta (#litres_trial_promo) 16  Magick? noci (#litres_trial_promo) 17  Dev?tdesiate roky (#litres_trial_promo) 18  Dobodala trojro?n? die?a (#litres_trial_promo) Klaus Zambiasi Mesa?n? ?smev Klausa Zambiasiho Prelo?il pod?a n?zvu: „ Il sorriso della luna ” Prekladate? – Iveta Valkovi?ov? ? ? ? N?zov knihy Mesa?n? ?smev Autor: Klaus Zambiasi Prv? vydanie ISBN: 978-88-91117-77-9 © 2013 - Klaus Zambiasi Druh? vydanie ISBN: www.traduzionelibri.it [email protected] https://www.facebook.com/pages/Il-sorriso-della-luna/280964142044100?ref=bookmarks V?ETKY PR?VA VYHRADEN? V?roba ak?miko?vek prostriedkami, aj ?iasto?n?, je povolen? len na z?klade predch?dzaj?cej p?somnej autoriz?cie autora Tvoja my?lienka, tvoja my?lienka Nevzd?vaj sa, br?? svoju my?lienku! Pam?t?? sa, ke? sa rodila tvoja piese? A n?dej mala tvoje o?i? Vyhr??, len to mus?? chcie? Nedaj si zobra? roky tvojho ?ivota! Modr? z neba mo?no dost?va zmysela? teraz Zastav l?sku, nenechaj ju od?s?... Tvoja my?lienka - Renato Zero Vyz?vam hviezdy, pozer?m tam hore Ale v rieke n?s dvoch u? v?etko odpl?valo Moja t??ba, tvoj obraz Pokojn? krajina, kedysi pln? kvet?n Sed?m uprostred noci a chcem na teba e?te raz vola? Kresl?m na zem tvoje meno, do tvojej ?iary Budeme sa nav?dy milova?, aj potom ke? u? nebudeme... Sed?m uprostred noci a pr?roda okolo m?a Mi pripom?na l?sku, moju mlados? Budeme sa milova? nav?dy, aj potom ke? u? nebudeme... Tvoje telo je my?lienka, aj potom ke? u? nebudeme... Venovan? mojej starej mame OBSAH Telev?zne noviny 6 Ne?akan? n?v?teva 11 To som ne?akal... 16 Portobello 23 V??a domova 27 Najdlh?ia noc 33 Zvyk 43 Kemping 48 Sedliacka ?es? 56 Nede?n? r?no... 62 V?kend mimo mesta 64 Magick? noci 67 Dev?tdesiate roky 75 Telev?zne noviny Sedemdesiate roky. Je 20.03. Jeden apr?lov? ve?er. V ?iernobielom telev?zore, na chladni?ke v miestnej kr?me, na prvom programe, vysielaj? spr?vy. Paul McCartney pr?ve na tla?ovke, spoza z?plavy mikrof?nov, ofici?lne ozn?mil rozpad skupiny Beatles, ?okuj?c tak mili?ny fan??ikov po celom svete. Vo v?etk?ch n?rodn?ch a medzin?rodn?ch telev?znych spr?vach je t?to udalos? na prvom mieste; ukazuj? sc?ny z?falstva mlad?ch ?ud?, diev?at a ?ien, v?etk?ch vekov?ch kateg?ri?, ktor? tr?chlia a nariekaj? za svojimi idolmi. Na stene v miestnosti, kde by sa dal dym z cigariet kr?ja? no?om, vis? zop?r klasick?ch obrazov, zobrazuj?cich z?ti?ia. Dedko s bielou bradou a fajkou v ruke vyzer? ako n?morn?k. Stretn?? ho tu, v malej dedinke v Dolomitoch, je trochu bizarn?. Oslavuje v??azstvo futbalov?ho mu?stva Gigiho Rivu z Cagliari, ktor? sa chyst? z?ska? svoj prv? titul v hist?rii. Skaln? "?tamgasti" pri stoloch hraj? karty pri poh?ri ?erven?ho. Vo vzduchu c?ti? zvl??tnu, neo?ak?van? atmosf?ru. Niektor? otcovia rod?n sa vracaj? domov k svojim bl?zkym. Spr?vy v telev?zi? o ?smej prin??aj? aj spr?vu o kozmickej lodi Apollo 13, ktor? ned?vno vzlietla z kozmickej z?kladne Cape Canaveral na Floride a mieri na Mesiac. Dostala sa na vesm?rnu obe?n? dr?hu, ale v momente ke? mala prist?? na Mesiaci, nastali technick? probl?my a prist?tie sa nepodarilo. Udalos? je vysielan? po celom svete a v?etci telev?zny div?ci ju sleduj? so zatajen?m dychom. Zd? sa, ?e traja astronauti na palube sa nebud? m?c? vr?ti? z vesm?ru. Riskuj? hrozn? koniec v ?ivom telev?znom vysielan?, ak nebud? schopn? opravi? ?kody na palube lode, na?as sa vr?ti? na Zem a prist?? bezpe?ne v Tichom oce?ne. Zd? sa, ?e v t?chto d?och na apr?lovom nebi nastalo nejak? podivn? a obzvl??? nepriazniv? astr?lne spojenie. To si ur?ite myslel aj p?n Remo, ke? mu povedali, ?o sa stalo toho ve?era v jeho dome. Ako zvy?ajne bol v miestnej kr?me s kamar?tmi a hral karty; iste ako vzorn? man?el mal by? doma a ve?era? spolu s rodinou. Ale viete ako to chod?, e?te jedno kole?ko potom ?al?ie, potom v?hra a ... takto v?m prejde ?as, ani sa nenazd?te. Bolo mu tam dobre. A? pokia? sa k nemu nedostala t? nepr?jemn? spr?va. A potom pri?iel ten ?ok... Nem? u? ani silu a odvahu, aby sa vr?til domov, Remo nemohol vedie? a ani domyslie?, ?o ho ?ak? ke? sa vr?ti domov. Jeden z kamar?tov mu pon?kne, aby u?ho prespal aspo? prv? noc, ale aj ?al?ie, ak bude potrebova?. Remo pr?jme ponuku ve?mi r?d; priatelia s? ?asto ako z?chrann? lano, o ktor? ?lovek m??e zachyti? a n?js? trochu ??avy v tak?chto ?a?k?ch chv??ach. Ne?aleko odtia? je ve?k? zm?tok, trma-vrma, nie je jasn?, ?o sa stalo. Uprostred noci vidie? modr? a ?erven? maj?ky. Postava v bielom pl??ti spl?va s davom, skoro ako by sa len prizerala, nevie ?i m? od?s? alebo sa zmieri? s t?m, ?o jej diktuje jej zdrav? rozum. Star?ia ?ena, never? vlastn?m o?iam a z?falo sa sna?? postara? sa o svoju mlad? dc?ru, zatia? ?o nie?? ?ivot sa pr?ve kon??. N?? dom?ek 4 roky a 90 dn? potom... Slzy s? padaj?ce hviezdy, ktor? prich?dzaj? z nekone?n?ho skryt?ho vesm?ru, ktor?m je na?a du?a. Zriedkakedy pla?eme od radosti. V???inou preto, ?e sme smutn?, st?le v?ak je to preto, aby sme dali priechod siln?m em?ci?m. P?rkr?t sa mi stalo, ?e som pre??val dve protichodn? em?cie, plakal som a pritom sa mi chcelo smia?. Neprest?val som plaka?, aj ke? som chcel. Potreba plaka? bola silnej?ia. Chcel som vysvetli? priate?om z detstva, ?e sa ni? nestalo, ale ?kalo sa mi a pritom sa mi chcelo smia?. Som Joe, najmen?ie die?a v rodine a m?m len 4 roky. Sed?m tu doma, na verande, a pozer?m sa uprene na hviezdy na augustovej oblohe, intenz?vnej a jasnej, oble?enej do kobaltovo-modr?ch ?iat. Tu v hor?ch, vo v??ke nad 1000 metrov, nie je t?to o?aruj?ca sc?na ni? v?nimo?n?. Zd? sa mi, ?e hviezdy sa daj? dosiahnu? rukou, tak? s? jasn?. Mas?v Sciliaru ?iari pod m?kk?m svetlom mesiaca v splne. Pod nosom c?tim ?ahk? z?van, vo?aj?ci ?erstvou, pr?ve pokosenou tr?vou z l?k, vysu?enou pod hor?cim denn?m slnkom. Magick? v??a m? chu? slobody a divosti. Mysl?m, ?e tento pocit m? relaxa?n? a regenera?n? moc a z?rove? ako by ma lie?il. V?avo hore sa t??i ve?a s orlojom, symbolom na?ej dediny. Z dia?ky ma volaj? pouli?n? svetl? a hudba z dedinskej sl?vnosti sa ??ri tmou a mie?a sa so spevom cvr?kov a cik?d na l?kach pod dedinou. Spev cvr?kov na ve?ern?ch, a e?te viac na no?n?ch l?kach, mi sp?sobuje rados?, prin??a pokoj a pocit ??astia. Je ako koncert pod hol?m nebom. Pr?roda n?m ukazuje svoju harm?niu, s?lad a aj my sa sna??me s ?ou splyn??. Nedefinovate?n? pocit slobody a dobrodru?stva, a? sa mi chce zaspa? na l?ke pod hviezdami. Zrazu m?m pocit, ?e tieto moje ch??ky musia po?ka?... V tichu po?ujem kroky mamy Barbary, sprev?dzan? v?zgan?m such?ho, o?liapan?ho dreva podlahy na verande. „ Po?, u? mus?me ?s? spa?.“ „ Tak dobre, u? len 5 min?t. Po? sa so mnou pozera? na Mesiac a na hviezdy.“ „ Po?, sadni si tu na moje kolen?“ a obal? ma svojou n?ru?ou «cheek to cheek» , c?tim na sebe jej m?kk? l??ka. Mama Barbara je dobr? a ne?n? matka, m? m?kk? l??ka, tak? ako mala moja star? mama. M? ve?mi rada deti a vie to s nimi. Je stelesn?m materskej l?sky a ro?a matky jej padne ako uliata. Ke? som v jej n?ru?? c?tim sa ako keby som bol zababu?en? do teplej deky a ni? viac mi nech?ba. Tepl? n?ru? m??e ?asto da? ove?a viac ako slov? ?i lieky, m??e tebou otrias? alebo ti m??e da? pocit vn?torn?ho pokoja, to z?le?? len na stave tvojej mysle, od toho, ?o pr?ve potrebuje tvoja du?a. So svojou rodinou ?ijem na malej horskej farme, na ?p?t? hory Sciliar. M?me r?zne dom?ce zvierat?. Kravy, ovce, dva kone, zajace, sliepky, ktor? n?m zabezpe?uj? ob?ivu. Star? sa o ne najm? otec Karl. Tu v Castelrotto sa ?ivot odv?ja svojim pravideln?m tempom, v plnom s?lade s pr?rodou, ktor? ur?uje de? ?o de? jeho rytmus. R?no, slnko najprv pomaly vykukuje spoza ?t?tov Sciliaru, aby potom osvietilo v plnej kr?se cel? dolinu. Ve?er, trv? z?pad slnka ve?mi dlho. A? pokia? sa slnko ?plne neodoberie na odpo?inok za vzdialen? pohoria, v nebi nad Bolzanom a Meranom. M?m aj jedn?ho brata, Oswalda, ktor? m? 7 rokov a jednu sestru, Waltraud, desa?ro?n?, t? je najstar?ia. Ke? sa m?j brat Oswald a moja sestra Waltraud vr?tia zo ?koly a urobia si ?lohy, ?asto sa spolu hr?me. Oswald je tak trochu m?j ve?k? brat-ochranca. Waltraud je zasa ako moja druh? mama. Pom?ha ?asto mame Barbare pri dom?cich pr?cach a Oswald zasa pom?ha otcovi Karlovi pri pr?ci s dobytkom. Pravdupovediac aj ja niekedy pom?ham, aj ke? len tak pre z?bavu. Ve?a sa vypytujem, som ve?mi zvedav? a bav? ma tento vidiecky ?ivot. Pred p?r d?ami, som pom?hal Oswaldovi so senom. Zhadzovali sme ho zo stodoly dolu do ma?tale cez dieru v podlahe, cez ktor? sa sp???a priamo do k?midla. Spolu so senom som skon?il dolu v ma?tali, pri k?midle, aj ja. Kravy sa na m?a pozerali ako na zjavenie a pritom pre?uvali to svoje seno. V letn?ch mesiacoch, ako teraz v auguste, tr?vime cel? dni na l?kach a zhrabujeme seno. Ja sa najviac zabav?m ke? m??em beha? a sk?ka? po hriadkach so senom ako mal? ?rieb?. ?asto sa hr?vam so ?abkami, niektor? dok??em aj zobra? do ruky a prinies? ich k n?m do z?hrady, aj ke? mi nakoniec aj tak niekam ute??. Ve?mi sa mi p??i, ke? m??em sledova? ako Karl kos? motorovou kosa?kou. Napodob?ujem zvuky kosa?ky, Karlovu gestikul?ciu a vdychujem v??u benz?nu. Je oran?ovej farby, ako by to bol pomaran?ov? sirup. Mama Barbara m? po chv?li u? dos? m?jho napodobovania: „ Kedy u? kone?ne prestane? s t?m “E?, E?, E?”, daj u? pokoj, pros?m ?a.“ Je mi ?uto, ?e sa jej to nep??i a tak pokra?ujem potichu, aby ma nebolo po?u?, alebo len tak napr?zdno otv?ram ?sta. N?? dom?ek je jednoduch?, m? u? svoje roky, ale vyzer? ako jeden z t?ch rozpr?vkov?ch dom?ekov, ako Pern?kov? chal?pka. M? verandu, z ktorej je vidie? vo?aj?ce l?ky pod domom. Ne?aleko je kostol?k a mal? kri?ovatka po?n?ch ciest, ktor? vyzer? ako mal? n?mestie alebo stred dediny. Pre n?s, deti, je to nie?o ako dvor, kde sa spolu stret?vame a hr?me, ke??e v?etky domy s? postaven? viacmenej dookola. Niektor? na?i susedia maj? aj 7-8 det?. Dokopy n?s, det?, bude tak zo tridsa?. Stodola a ma?ta? stoja asi 500 metrov od domu. Pri dome m?me mal? kvetinov? z?hradku, s kr?snymi kvetmi a so z?plavou slne?n?c, ktor? mama Barbara s l?skou pestuje. Ja jej samozrejme pritom, povedzme, pom?ham. Takisto m?me aj pot??ik. Je ve?mi z?bavn? hra? sa v ?om, v?dy ke? idem okolo dostanem chu? vypi? v?etku tu studen? vodu a osvie?i? sa. Alebo sko?i? do nej hlavi?ku z dreven?ho most?ka. ?blnkot potoka je po?u? hne? ako otvor?me okn?. Je pr?jemn? pre ucho, ale aj pre nos. R?no ale aj ve?er pri s?mraku, pln?mi p??cami m??em vdychova? svie?i vzduch van?ci od potoka. Ke? pozorujem jemn? hmlu, ktor? sa dv?ha z doliny na ?p?t? Sciliaru, je to ako by sa dv?hala opona v divadle a za??nalo predstavenie. Tak?to miesto pon?ka nekone?n? mo?nosti pre hry, z?bavu a vtipkovanie. Pom?ha rozv?ja? fant?ziu a tvorivos?. Ako na?a zvonica, ktor? je tak trochu n?? hlavn? ?t?b. Je u? dlho nepou??van?, ale pre n?s to nie je probl?m. M??eme vyliez? hore, na zvonicu, a pokocha? sa vyhliadkou na na?e terit?rium, ke? sa n?m zachce. Sme dos? chudobn?, ale predajom mlieka a ob?as aj nejak?ho dom?ceho zviera?a, dok??eme pre?i?. Peniaze v?ak nesta?ia na ob?ivu pre ka?d?ho, a tak si mama Barbara berie deti r?zneho veku do opatery, na r?zne dlh? obdobia, ktor? m??u by? nieko?ko t??d?ov ale aj nieko?ko mesiacov, hlavne v lete. Takto si e?te trochu prilep??me. Deti potrebuj? bu? do?asn? domov, alebo len nemaj? kde str?vi? letn? pr?zdniny. V???inou v?ak maj? v?etky deti probl?my doma, v rodin?ch, ak pravda nejak? rodinu maj?. Tu, u n?s, n?jdu ?to?isko a hlavne l?sku, ktor? tak potrebuj?, zatia? ?o ?akaj?, ?e sa im situ?cia doma zlep??, alebo ?e n?jdu nejak? in? domov. M??te si to predstavi? tie? ako parkovisko alebo sklad straten?ch bal?kov, ktor? ?akaj? na doru?enie. Pam?t?m sa, minul? rok, bolo tu jedno blon?av? diev?atko, Eva. Bola tu na kr?tku dobu, ve?mi zlat?, mala probl?my s r??kami. Jej star? mama z maminej strany mala probl?my s pit?m. Bola opit?, ke? sedela s diev?atkom pri kach?ovej peci. Chcela mu zohria? ruky, a tak jej ich polo?ila na rozp?len? plat?u. Sp?lila jej obe dlane. Tak sme ju minul? rok vzali sem k n?m, do h?r, aby sa trochu zotavila a nemyslela na to, ?o sa jej stalo. Ch??a. V tom ?ase sme sa spolu hr?vali, oby?ajne na malom n?mest?. Ja som sa hral s mojim najob?ubenej??m aut??kom, mal?m, ?lt?m, vyblednut?m Chrob?kom a ona so svojimi b?bikami. Jedn?ho r?na sme sa hrali na dvore. Sedeli sme na zemi, pozerali na seba a odrazu sa n?m tv?re k sebe pribl??ili a pobozkali sme sa. Bol to nevinn? bozk, ale pln? citu. C?til som neskuto?n? rados?, spom?nam si na to tak dobre... Asi som sa vtedy zamiloval. O de? nesk?r som zistil, ?e som nechal svojho Chrob?ka na dvore na zemi. Nejak? auto mi ceze? pre?lo a rozmlia?dilo ho. Urobilo mi z neho kabriolet. Nieko?ko dn? potom muselo diev?atko od?s?. Pri?li si po ?u jedna pani a p?n a zobrali ju pre?. Bol som z toho ve?mi smutn?. Pomyslel som si, «?lovek sa e?te ani poriadne nezamiluje a u? ti tvoj milovan? zmizne.» D?fal som, ?e sa vr?ti. St?le som sa vracal na to ist? miesto hra? sa s mojim Chrob?kom, aj ke? zni?en?m, ale pripom?nalo mi to ?as str?ven? s ?ou a n?? bozk. Bohu?ia?, u? som ju nikdy viac nevidel a nepo?ul som o nej. D?fam, ?e sa m? teraz dobre. Bolo by pekn?, jedn?ho d?a ju stretn??, mo?no niekde ve?mi ?aleko, ?lovek nikdy nevie. Ute?ujem sa aspo? touto n?dejou. Ke? sa niektor? z t?chto na?ich "bratov-dobrodruhov", mus? vr?ti? do svojej p?vodnej rodiny alebo niekam inam, sme z toho v?dy v?etci tak trochu smutn?. ??m dlh?ie s? s nami, t?m viac sa k sebe prip?tame. A najm? mama Barbara sa ve?mi ?a?ko l??i s t?mito de?mi, ?asto ve?mi ne??astn?mi. Je kv?li tomu ve?mi u?ialen?, ?asto pla?e. Ak by si mohla vybra?, tak by si ich v?etky najrad?ej nechala u seba. Tr?pi ma, ke? ju takto vid?m. Pok??am sa ju nejako ute?i?, ke? pla?e a niekedy sa mi to aj dar?. M?me sa ve?mi radi a mus?m prizna?, ?e v tejto smutnej chv?li je aspo? nie?o pozit?vne. Ja tu m??em zosta? s ?ou a s na?ou rodinou. Aby som si bol ist?, ?e je tomu tak, ?asto sa jej p?tam: „ Je to pravda, ?e m??em zosta? nav?dy tu s tebou a s ostatn?mi? Budem ?a ute?ova? v?dy ke? bude? chcie? a ty zas bude? ute?ova? m?a.“ Odpovie mi s melancholick?m ?smevom: „ Samozrejme, mil??ik, ak od?de? pre? aj ty, ?o tu budeme bez teba robi??“ Niekedy je v?ak aj dos? ?a?k? podeli? sa o v?etko s ostatn?mi de?mi. Ob?as, sa vyskytne nejak? ?iarlivostn? sc?na alebo niekto nie?o z?vid?, ale mysl?m, ?e je to norm?lne. Takto sa vlastne nau??te spoluna??va? s ostatn?mi. Tieto miesta s? prekr?sne a neviem si nijako predstavi?, ?e jedn?ho d?a by som mal odtia?to od?s?. T?to my?lienka ma ve?mi tr?pi. ?asto m?m ak?si predtuchy a ob?vam sa, ?e omylom, alebo len tak zo z?bavy niekto pr?de, a zoberie ma odtia?to pre?. Bol som u? unaven? a v n?ru?? mamy Barbary sa mi chcelo spa?. Zaspal som jej na kolen?ch a hviezdy na nebi som u? nevn?mal. Zobral som si ich so sebou, do svojho sna, spolu so sladk?m ?smevom mamy Barbary. Ne?akan? n?v?teva R?no potom... Oswald vstal dnes r?no skoro. Vybral sa s Karlom na l?ky hraba? seno. Do?lo mi to, ke? som videl jeho poste?, v na?ej spolo?nej izbe, pr?zdnu. Waltraud je u? v podstate sle?na a sp? vo svojej vlastnej izbe. Odrazu ma pr?de zobudi? mama Barbara, ale ja som u? hore a ledva ?ak?m, ?e kone?ne vstanem. Neviem pre?o, ale v lete oby?ajne, len ?o uvid?m prv? slne?n? l??, mus?m vsta? a ?s? von na vzduch. Inak som ve?k? sp??. Prehadzujem sa v posteli z jednej strany na druh?, ne? vstanem. Ako na?e futbalov? mu?stv? ke? sa im nechce hra? na konci pol?asu alebo stretnutia. Predstavujem si ra?ajky s Barbarou, ktor? na m?a u? ?akaj?. ?erstv? chlieb, obrovsk?, biely a chrumkav?, nakr?jan? na hrub?ie pl?tky. M?ku?k? chlieb s maslom a dom?cim d?emom a samozrejme s ?erstv?m mliekom od na?ich kravi?iek, s tro?kou Nesquiqu. Je kr?sny a jasn? slne?n? de?, nebo je tak? ?ist? a jasn?, ako len v auguste m??e by?. A mo?no sa bl??ime u? ku koncu mesiaca, k prv?m septembrov?m d?om. Barbara mi s rados?ou ozn?mi: „ Vie?, ?e n?s pr?de nav?t?vi? star? mama? Ni? som ti zatia? nepovedala, chcela som ti pripravi? prekvapenie.“ „ Jej, to je super, pr?de star? mama z Bolzana. Vedel som, ?e dnes bude kr?sny de?. Hne? som to vedel, len ?o som otvoril o?i a uvidel slnko, ako sa prediera do mojej izby.“ Ne?akal som to, fakt ma prekvapila. Ke? pr?de moja star? mama, oby?ajne o tom viem nieko?ko dn? vopred, tentokr?t v?ak... Zhruba ka?d? dva t??dne, v nede?u, ale niekedy aj cez t??de?, napr?klad v utorok, sa n?? dom a moje srdce oble?? do sviato?n?ho ?atu. Ihne? po ra?ajk?ch jej be??m naproti na zast?vku autobusu, aby som nezme?kal a mohol ju ?o najsk?r obja?. Ak pr?de na?as, tak je tu o 10-tej. V?dy z ?zkos?ou ?ak?m na t? chv??u. Vid?m prich?dza? autobus, ?ak?m a poskakujem. Pr?de na zast?vku, zastav? a po?u? zvuk otv?raj?cich sa dver?, priate?sk? a uchvacuj?ci, tgssschhhh. A potom sa dvere zas zavr?, tgssschhhh toc. Autobus znovu odch?dza, trochu n?mahavo, a vypust? k?do? bieleho dymu. Odrazu sa objavia strieborn? vlasy mojej starej mamy a jej ne?n?, podmaniv? ?smev, ktor?m si ma ihne? z?ska. V?dy mi nie?o donesie, ale najkraj?? dar?ek je st?le ona sama. Na ceste domov jej pom?ham s ta?kou a vyrozpr?vam jej naj?erstvej?ie novinky. St?pame hore do mierneho kopca, a potom z prvej zat??ky vidie? u? n?? dom. Je kr?sne kr??a? ruka v ruke po po?nej cesti?ke a v dia?ke vidie? mamu Barbaru, ako n?s v?ta. Ke? som medzi nimi a po?ujem ako debatuj? a hovoria o mne, o hunc?tstvach, ktor? vystr?jame s Oswaldom a ostatn?mi de?mi v dedine, c?tim sa ako obk???en? zmesou hlbok?ch citov a patetickosti. Star? mama a mama Barbara s? si ve?mi bl?zke. Barbara hovor? v?dy, ke? pr?de star? mama, ?e aj pre ?u je tento de? sviatkom a nechce vtedy robi? ni?, venuje sa len mne a starej mame. Cel? t??de? je ?o robi? okolo domu, rodiny, okolo statku. Aspo? v ten de? si trochu odd?chne a vypne od ka?dodenn?ho rytmu ?ivota na vidieku. Ke? m? k n?m pr?s? star? mama, mama Barbara priprav? v?dy tradi?n? tirolsk? jedl?. Ve?a jedla, aj nie?o sladk?ho, napr?klad ?trudlu. Tie dve vedia prerozpr?va? hodiny, maj? v?dy ve?a vec?, ktor? si musia poveda?. Prakticky, ako by sa navz?jom spovedali. Mysl?m, ?e pre mamu Barbaru je to ako tak? ventil od v?etk?ch probl?mov, ke? sa m??e vyrozpr?va? s d?vernou priate?kou, akou je star? mama, ktor? ju vie pochopi?. Koniec koncov star? mama pre?ila dve svetov? vojny a videla u? v?etko, ?o sa vidie? dalo. Pr?behy a anekdoty, ktor? n?m rozpr?va so svojou pr?slove?nou sympatiou a patetickos?ou, fascinuj? aj m?a. M?m pocit, ?e budem e?te ?asto po??va? tieto historky. Ke? sa na ne pozornej?ie pozer?m ako rozpr?vaj?, m?m pocit, ?e maj? rovnako m?kk? l??ka a rovnako sladk? ?smev, trochu pozna?en? ?a?k?m ?ivotom. Niektor? tv?re s? ako knihy, mo?no z nich vy??ta? pocity a vlastnosti ?loveka. Asi by ani nemuseli hovori?. Ale ke? mal? die?a po?uje pokojn?m t?nom hovori? dospel?ch, svojich bl?zkych, je to pre? ako pr?jemn? hudba. D?va ti to pocit istoty. Ako nevidite?n? deka, do ktorej sa zababu???. A l?sku. Nevedomky zaznamen?va? hlasy a pocity, ktor? nevie? e?te rozl??ti?. C?tim, ?e som ve?mi prip?tan? k starej mame, akoby bola moj?m vodcom, prostredn?kom medzi dvoma svetmi. Medzi svetom mamy Barbary a svetom starej mamy Anny, ktor? za mnou prich?dza u? 4 roky, raz za dva t??dne. Za tie 4 roky som nikdy nezis?oval, ?ijou je mamou. ?i otcovou alebo maminou. Ur?ite nie je maminou mamou, preto?e Barbara nie je jej dc?ra. Ocko Karl m? svoju mamu. M? takmer 90 rokov a ?ije tu, ne?aleko n?s v dedine. Star? sa o sliepky a o ve?k? mno?stvo ma?iek, ktor? m?me. Sviato?n? de? sa pomaly ch?li ku koncu a za??na by? melancholick?, ako v?dy vtedy, ke? sa pribl??i ve?er a star? mama sa mus? vr?ti? do Bolzana. Nechcem jej rad?ej ani poda? kab?t, mo?no tak zabr?nim jej odchodu. „ Nem??e? zosta? spa? tu u n?s aspo? zop?r dn?? „ „ Rada by som zostala s tebou, ale vie? mus?m pracova? na mojom hospod?rstve a na z?hrade pri dome a m?m aj syna, ktor? na m?a doma ?ak?. Uvid??, pr?dem ?a znovu pozrie?, dva t??dne ute?? ani sa nenazd??.“ Zatia?, ?o ju odprev?dzam na zast?vku autobusu, d?va mi posledn? rady, a ja vyslovujem svoje ?elania na na?e ?al?ie stretnutie. D?va mi bozk na rozl??ku a dlho ma obj?ma. Potom pomaly vystupuje po schod?koch do autobusu. Sledujem ju so zmie?an?mi pocitmi a so stiahnut?m ?al?dkom. U??vam si ka?d? okamih, ktor? e?te m??em by? s ?ou, ako v spomalenom filme, a? pokia? sa neposad? k oknu. Potom jej zam?vam rukou. Autobus sa d? znovu do pohybu, vypust? obvykl? ?ierny k?do? dymu. Tentokr?t ide dolu kopcom. ?ak?m a pozorujem ho, a? pokia? nezmizne v spleti serpent?n a tunelov. Nehybne po??vam ako sa zvuk motora pomaly v dia?ke str?ca. V u?iach m?m e?te tento ?a?kop?dny zvuk motora, ke? odch?dzam zo zast?vky s my?lienkou na ?al?iu n?v?tevu. Ale aj tak som r?d, ?e sa m??em vr?ti? sp?? domov k mame Barbare, a tak prid?m do kroku. Pekn? de? je v?dy ako z?blesk, e?te ste ho ani neza?ali vychutn?va?, a u? sa kon??. Otvor?m br?nku na z?hradke a idem k vchodu do domu. Barbara pr?ve poliala raj?iny, ovanie ma ich v??a. Slne?nice s? oto?en? smerom k slnku, zapadaj?cemu do doliny. T? h?ad? k Bolzanu, ako keby chcela odprevadi? star? mamu domov. V kuchyni zostala v??a po sladkostiach a dr??di moj apet?t. Na stole je aut??ko, ktor? mi doniesla star? mama. Pozorne ho zdvihnem a odnesiem si ho do izby. Som u? hladn?. Na stole je u? nachystan? polievka. Nave?eriame sa spolu. Nasleduj?ce dni s? pokojn?, zvy?ajn? rutina. A? pokia? nenastane v?kend, presnej?ie sobota. Pri?li k n?m nejak? ?udia. Elegantn? pani Giuseppina a dvaja p?ni, takisto elegantn?. Asi priatelia mamy Barbary, aj ke? sa zd? ?e ich ve?mi nepozn?. Ich stretnutie v?ak p?sob? dos? neform?lne. S? to ve?mi sympatick? a srde?n? ?udia, hlavne jeden z p?nov. Ten je ve?mi ?ovi?lny a rozpr?va vtipy, je to asi jeho ?pecialita. Pani mi priniesla kr?sny dar?ek. Lokomot?vu na baterky, ktor? sa ve?mi r?chlo pohybuje. Pu??am si ju v ob?va?ke, vpredu m? svetlo a vyd?va zvuk, uhhhhhuuuuuu uhhhhuuuuuu. P??i sa mi, ke? sa dostane k nejakej prek??ke, oto?? sa a znovu pokra?uje v jazde. Vyzer? ako ?ialen? od radosti. Som uchv?ten? touto novou hra?kou a s?stavne po??vam zvuk, ktor? vyd?va. S mamou Barbarou pij? k?vu a zhov?raj? sa. Aj o mne, v?ak som najmen?ie die?a v rodine. Pani sa na m?a ?asto usmieva a aj ja jej odpoved?m ?smevom. Je trochu tajupln? a v o?iach je ??tam, ?e u?, u? mi chce nie?o poveda?. Pre?lo nieko?ko hod?n v spolo?nosti t?chto host? a nadi?iel moment rozl??i? sa. Pani je do pla?u, mo?no preto, ?e sa tu u n?s c?tila dobre. Je jej ??to, ?e mus? od?s?, ako sa to ?asto st?va tu u n?s, u? nejak? ?as. Ke? hostia u? odi?li, mama Barbara ma silne obj?me a pobozk? na ?ielko. Aj ona bola pote?en? touto n?v?tevou. „ Vie?, v?dy ma te?? ke? niekto k n?m pr?de a ke? mu m??em pon?knu? dobroty a na?u spolo?nos?. T?to pani u? u n?s raz bola, aj so svojim bratom a priate?om.“ Ja sa samozrejme na to nepam?t?m. Bol som asi e?te ve?mi mal?. Barbara vytiahne nieko?ko fotografi?, na ktor?ch sme spolu. Ja som na ruk?ch tejto elegantnej pani. Na ?al?ej fotografii sed?m na malom ?ervenom ?liapacom traktore a m?m na sebe ?erven? bundi?ku a na hlave bielu vlnen? ?iapku. Potom mi uk??e ?al?ie fotografie. Na t?ch som na prech?dzke so ?t?hlym p?nom, v elegantnom obleku. Prech?dzame sa ruka v ruke po po?nej cesti?ke na l?ke. Viem, kde je to miesto, je bl?zko domu na kopci. S? tam orechy a div? hru?ky. To s? tie, ktor? maj? tak? trpk? a drevnat? chu?, ke? ich ochutn??. Pokia? ?plne nedozrej? a nemaj? «?erven? l??ka» nedaj? sa jes?. Na inej fotografii som zasa na l?ke a trh?m kvety spolu s peknou, elegantne oble?enou a u?esanou pa?ou. Barbara mi vysvet?uje: „ T?to pekn? pani sa vol? Miriam a pri?la ?a pozrie? aj so svojim man?elom Remom. Tie kvety si trhal pre ?u a doniesol si z nich aj mne, pam?t?? sa?“ „ ?no, matne sa pam?t?m ale nie a? tak dobre.“ Na okraji fotografie je nap?san?: "j?l 73". Pri?li vtedy na oslavu mojich naroden?n. Dov??il som vtedy 3 roky, teraz m?m 4. ?e to bolo v lete je vidie? u? z toho, ?e fotografia je jasn? a pln? svetla. To?ko svetla m??e by? len v j?li, aj na l?ke plnej kvetov a tr?vy. Na ?al?ej fotografii sed?m na lavi?ke pod orechom a fotograf, Miriam alebo Remo, s hra?k?rskym fotoapar?tom ma fotografuj?. Mus?m poveda?, ?e som ??astn?. ??m som v????, t?m viac dar?ekov mi prin??aj? ?udia, ktor? k n?m pr?du, aj ke? ich ?asto ani nepozn?m, okrem samozrejme starej mamy Anny. Len raz, pam?t?m sa, bolo to minul? rok, star? mama pri?la k n?m s jedn?m p?nom, na jeho aute, b??ovom Fiate 127. Nevedel som, kto je ten p?n. Bol sk?r ?t?hly, dobre oble?en?. Chceli ma zobra? na okru?n? jazdu. Nechcel som ?s?, odmietol som nast?pi? do auta. Bolo tam ve?mi teplo, ako v saune. B?l som sa, ?e m? chc? odviez? pre?. Za?al som zvraca? a plaka? a neviem ?o v?etko e?te... chudera star? mama. Ke??e ma dr?ala na ruk?ch, na prednom sedadle, musela zn??a? v?etky d?sledky. Sna?ila sa ma ut??i?, ale kto vie ?o si o mne pomyslela. P?n mi podaroval hra?k?rsku pu?ku, asi aby si ma udobril. Na??astie to bola iba hra?ka, lebo inak by som asi urobil masaker. Potom ma ulo?ili na zadn? sedadlo, tam aspo? bolo viac miesta. V tom teple sa v?etko na m?a lepilo. Spom?nam si na z?pach ?iernej plastovej ko?enky sedadiel, rozp?len?ch slnkom. Mal som kr?tke nohavice a potil som sa. Ke? som sa zdvihol, zostal som v?dy prilepen? k ?al?neniu. Akokeby ho namazali lepidlom, aby ma tam udr?ali. Tento mal? v?let mnou trochu otriasol. Mo?no preto, ?e star? mama v???inou chodievala k n?m sama. Vtedy v?ak pri?la s t?m p?nom na aute. Mal som ak?si zl? predtuchu, ?e pri?li preto, aby si ma odviezli pre?. Bol by to pre m?a hrozn? ?ok. Neskoro popoludn? sme sa v?ak vr?tili domov, k Barbare. Vysko?il som z auta s pu?kou v ruke, a rozl??il sa so strarou mamou a s t?m p?nom. Ke? som ich videl, ako odch?dzaj? na b??ovom Fiate 127, odrazu sa dostavil tak? melancholick? pocit. Bolo mi ??to, ?e som sa v aute povracal a ?e som plakal. V?ak koniec koncov, pri?li ma len pozrie?. Nakoniec som bol r?d, aj ke? ma kv?rila pochybnos?, ?e ma chceli predsa len odtia?to odviez?. V kr?tkom ?ase som spoznal r?znych nov?ch ?ud?, boli v?dy mil? a dobr?, ku mne aj k Barbare. Asi ma maj? radi, aj ke? ich vlastne nepozn?m. Ke? je ?lovek mal?, dospel? si myslia, ?e mnoh? veci, ktor? sa zdaj? bezv?znamn?, mu unikn?. Die?a je v?ak ako ?pongia. Nas?va do seba v?etko, niekedy aj nevedomky. V?etky za?it? pocity a nadobudnut? poznatky sa zmie?aj? do jedn?ho. Obohatia v?s, ale mozaiku nem?te skoro nikdy kompletn?. To som ne?akal... ?asto sa hr?vam s de?mi z dediny a mnohokr?t m?m pocit, ?e ma chr?nia a? pr?li?, akoby som ?il v nejakom sne. Oswald a Waltraud sa tu zdaj? by? viac doma, ostatn? deti ich medzi seba v???mi prijali. Ja sa c?tim trochu in?, ako cudzinec, aj ke? ob??ben?. Pred nieko?k?mi d?ami, boli sme vonku a dohadovali sa ako sa budeme hra?, alebo sme vym???ali nejak? pl?n... Ja a Oswald sme pritom spomenuli "na?u mamu Barbaru". Vysko?? jedno z det? a vysmieva sa mi: "Ale ?o to vrav??, v?ak to ani nie je tvoja mama." Hne? som si ani neuvedomil dosah tejto vety, myslel som si ?e ?artuje. Mo?no to ani nepovedalo zlomyse?ne, deti ?asto nechtiac povedia pravdu. Mo?no ma len chcelo opravi?. Robil som ako keby ni?, ako keby som to u? bol vedel, ako keby to bolo samozrejm?. Oswald sa c?til kv?li tomu nepr?jemne a po chv?li sme sa vr?tili domov. U? bolo aj dos? pozde, takmer po ve?eri, slnko za?alo u? zapada?. Ob?as, ke? som smutn? a c?tim ?zkos?, aj ke? pravdupovediac st?va sa to len zriedkavo, stanem sa e?te viac citliv?m a neist?m. V tak?ch chv??ach t??im po objat? a l?ske mamy Barbary a p?tam sa jej: "Mami, ??bi? ma? Ty si moja jedin? mama, v?ak ?e nem?m ?al?ie mamy." Chcem by? st?le s tebou, nech u? sa stane ?oko?vek. "Ale ?no, jasn?, ?e ?a ??bim, tu ?a v?etci ??bime, neboj sa. Ja ?a ur?ite nenech?m nikam od?s?." Pre m?a je Barbara mojou mamou, je dokonca viac ako mama, je cel? moja rodina tu, moje okolie, v?etky deti, ktor? sa so mnou podelili o t?to "moju rodinu" so mnou. V?etky deti odi?li, ja som tu odjak?iva, s Oswaldom a Waltraud, d?fam, ?e tu budem m?c? osta? e?te dlho. Teraz ?ijem s t?m, ?e pravdepodobne nie som vlastn?m synom Karla a Barbary, asi ma len adoptovali alebo som im zveren? do pest?nskej starostlivosti ako ostatn? deti, kto vie pre?o? Kde s? moji skuto?n? rodi?ia a kto s?, neviem... vlastne, v podstate ani nechcem vedie?, toto je moja rodina a hotovo. Ob?as zachyt?m nejak? ten sign?l... Ale ned?m sa prem?c? horou ot?znikov, sna??m sa tv?ri?, ako by o ni? ne?lo. L?ska celej mojej rodiny mi pom?ha nemyslie? na to. ?asto v nede?u vystupujeme na Seisersk? Alpy. Odvezieme sa tam na Karlovom aute, na ?ltom Opeli Kadet. Vyzer? ako puding, s e?te teplou kapotou motora, je ako keby bol pr?ve ?erstvo uvaren?. Na Seisersk?ch Alp?ch je kr?sne. P??ia sa mi Haflingsk? kone s bielou hrivou. Ke? vid?m kravy a kone ako sa vo?ne pas? na l?kach, vyvol?va to vo mne pocit slobody. Kone s? moje najob??benej?ie zvierat?, maj? tak? melancholick? o?i. Som ??astn?, ke? ich vid?m ako si u??vaj? leta v Alp?ch. Koniec koncov s? to ich pr?zdniny. Je tu ve?a horsk?ch ch?t, l?k a kopcov, nekone?n? st?panie a klesanie, s v?h?adom na vrch Santner mas?vu Sciliar, sme takmer vo v??ke 2000 metrov nad morom. Chod?me na dlh? prech?dzky z jednej horskej chaty do druhej, Karl ?asto stret?va svojich zn?mych a priate?ov, pri ktor?ch sa zastav? na slov??ko. Ja, s Waltraud a s mamou Barbarou sa posad?me na l?ku a d?me si desiatu, Oswald sa k n?m prid? len ?o zac?ti v??u sal?mov a syrov. Na Seisersk?ch Alp?ch ma najviac fascinuje to mno?stvo z?krut, ktor? mus?te zdola?, aby ste sa dostali sem hore. Ale nakoniec t? n?maha stoj? za to. Ke? vyst?pite na plo?inu, v?etko okolo v?s vyzer? ako zelen? koberec. Zdrav? a ?ist? vzduch v?m d?va pocit, ?e m??ete lieta?. Vr?tili sme sa domov z ?lp. Sme unaven? po celodennom pobyte na ?erstvom vzduchu. D?m si, aspo? ja, r?chlu ve?eru a idem hne? spa?. Karl a Barbara trochu pozeraj? telku, Oswald a Waltraud dokon?uj? posledn? dom?ce ?lohy. Na??astie ja e?te nemus?m ?s? do ?koly, nep??ilo by sa mi by? na hodiny zatvoren? v u?ebni a nad hlavou ma? rozsvieten? umel? svetlo. Ale o nejak? ten rok to ?ak? aj na m?a. V noci n?s zobud? hlasn? h?kanie sir?ny, a nemysl?m t?m morsk? pannu. Neprestajn?, uuuuuuuuu uuuuuuuu uuuuuuuu, m??e by? tak okolo druhej nadr?nom. Je to po?iarna h?ka?ka. Vyjdeme v?etci na verandu a sk??ame nie?o rozozna? v no?nej tme. Vo vzduchu je c?ti? ?tip?av? z?pach, mal? k?so?ky sadz?, ktor? poletuj? vzduchom, sa vzn??aj? a us?dzaj? priamo pred nami, na z?bradl? verandy. Ohe? je bl?zko, a? pr?li? bl?zko, c?ti? dokonca s?lav? teplo prich?dzaj?ce od po?iaru. Hod?m poh?ad smerom na?avo a vid?m vysok?nske plamene, ktor? sa t??ia k nebu, ako nemilosrdne vo svojej ?iare spa?uj? drevo. Po?ujem v?zganie l?maj?cich sa tr?mov, ktor? sa drobia ako kosti. To na?a stodola ide ?ahn?? popolom. Po?u? revanie sir?n, blikaj?ce po?iarne maj?ky n?m prich?dzaj? na pomoc, cesty okolo ?dolia s? osvetlen? modr?mi, ?lt?mi a ?erven?mi svetlami. Vyzer? to tu skoro ako pri flipperi, alebo na diskot?ke s farebn?mi svetlami. Najv???? probl?m je, ako zachr?ni? dobytok v pri?ahlej ma?tali od plame?ov. Ma?ta? a n?? dobytok s? n?? chlieb, d?vaj? n?m ka?dodenn? ?ivobytie. Bez neho sme ?plne straten?. Na??astie prich?dza prudk? d???. Ako keby n?m sam? nebo pri?lo na pomoc. E?te ?e nie s? ohrozen? ?udia. Stiahne sa mi ?al?dok, ke? vid?m v?etky tie modr? svetl?, ktor? n?m pri?li na pomoc. Je to ve?mi doj?mav?. Ke? vid?m tv?re svojich bl?zkych, neviem zadr?a? slzy. Na prv? poh?ad to vyzer? ako pr?rodn? divadlo. Ako nejak? v?buch sopky uprostred noci. Ja, Barbara a Waltraud zostaneme v dome, zatia? ?o Karl a Oswald, spolu s po?iarnikmi id? skontrolova? ?o sa vlastne stalo. O nieko?ko hod?n je po?iar pod kontrolou, ale ten nezabudnute?n? a prenikav? z?pach sa tla?? aj do domu, aj ke? sme v?etko pozatv?rali. Chud?k Karl, pre neho mus? by? smutn? vidie? ako sa ve?k? ?as? jeho n?mahy, po to?k?ch obetiach, za necel? hodinu premenila v popol. Nad r?nom sa obaja vr?tili domov, aby si odd?chli a zotavili sa z toho ?oku. Mne sa na??astie podarilo zaspa? aspo? na p?r hod?n. U? je kone?ne r?no, nepr??, vidie? u? aj trochu slnka, aspo? n?s dostane z tej pochm?rnej n?lady. Alebo mo?no lep?ie uvid?me, ?o zostalo z na?ej stodoly. Poobede ma mama Barbara po?le za Karlom a za Oswaldom, aby som im odniesol noviny a desiatu. S? na mieste katastrofy a ukazuj? ho majstrom, ktor? ho bud? d?va? do poriadku. Nechce sa mi tam ve?mi, m?m e?te strach z toho miesta, potom ?o som videl v noci ten ve?k? ohe?. Mo?no e?te hor? alebo za?ne horie? ke? tam pr?dem. Ale mus?m poveda?, ?e moja dobrodru?n? povaha ma n?ti ?s? ihne? a vidie? zbl?zka, ?o sa vlastne v noci stalo. ?i kravy a ovce s? e?te cel?, alebo ?i sa upiekli ako na dedinskej sl?vnosti. Ke? sa opatrne pribl??im k miestu, Oswald mi pr?de naproti. D?m mu noviny a desiatu, u? je iste hladn?. Nepochopil som e?te, na ?o s? im noviny. S? to ?asopisy s obr?zkami, aspo? sa mi zd?. Zdvihnem poh?ad smerom k streche, ktorej u? niet. Zostala len kostra z najhrub??ch tr?mov. S? v?etky ?ierne a obhoren?, vyzeraj? ako stavba z uhl?kov, vytvoren? nejak?m nepochopen?m a rozmarn?m umelcom. Kvapky vody, visiace zo v?etk?ch str?n, akoby sa nevedeli rozhodn??, ?i padn?? do pr?zdna. Ako keby trpeli z?vratmi. ?tip?av? z?pach lakovan?ho dreva, zhoren?ho a mokr?ho, sa ??ri zo v?etk?ch k?tov. Zapam?t?m si ho asi do konca ?ivota. Po?as m?jho kr?tkeho ?ivota, som ur?ite neza?il udalos?, ktor? by ma viac ?okovala a e?te n?s ja zobudila uprostred noci. Dni sa vle?? pomal?m tempom. Neviem ako sa rozhodli, ?i znovu postavi? stodolu alebo vymysleli nie?o in?. Ke? najbli??ie star? mama pr?de, ur?ite jej budem ma? o ?om rozpr?va?. U? s? to dobr? dva t??dne, ?o tu naposledy star? mama Anna bola. Teraz e?te aj tento po?iar. Ur?ite odlo?ila kv?li tomu aj najbli??iu n?v?tevu. Pre?li dni, ba aj t??dne a po starej mame ani ani slychu. A to mi rob? starosti, p?tam sa mamy Barbary: „ Kedy k n?m znovu pr?de star? mama? U? je to dlho ?o u n?s nebola.“ „ Ah, neviem, e?te mi to nepovedala. Hovorila som s ?ou ned?vno a nevedela mi e?te poveda? kedy bude m?c? pr?s?.“ „ D?fajme, ?e pr?de. Mysl??, ?e je v?etko v poriadku? H?dam sa je ni? nestalo?" „ Ak sa nie?o dozviem, ur?ite ti to ihne? poviem. Ale neboj sa, asi len mal? ve?a roboty, ve? vie?, ?e je teraz zber ?rody.“ Z ostatn?ch det?, ktor? tu boli toto leto, u? tu nezostal nik. E?te tak 2-3 t??dne a je po lete. Oswald a Waltraud s? st?le v ?kole, od r?na a? do popoludnia. Karl je cel? de? zamestnan? v ma?tali a poobede si na p?r hod?m zdriemne na gau?i. Tak?e r?no sme, ja a Barbara, st?le sami doma alebo v z?hrade, ke? je ?o robi?. Slne?nice s? oto?en? u? k zemi, v?etky semienka, v kruhu v strede, medzi vyblednut?mi ?lt?mi okvetn?mi l?stkami im u? dozreli. R?no sa idem ?asto hra? na n?mestie. Alebo sa idem poprech?dza? okolo n??ho domu. Jeden n?? sused m? kr?snu z?hradu, tam chod?m r?d. Je tam c?ti? v?ne v?etk?ch mo?n?ch rastliniek a kvet?n, ?o tam rast?. Majite? mi dovol? vst?pi? do z?hrady, kedy chcem. Vch?dzam cez ?iernu br?nku z kovan?ho ?eleza, pln? elegantn?ch ornamentov, ?pir?l, ru?? a ?al??ch kvet?n. ?zkou cesti?kou vylo?enou tis?ckami mal?ch bielych kamienkov sa vyberiem na prech?dzku. Cel? je lemovan? kovov?mi obl?kmi, pokryt?mi pop?nav?mi rastlinami a ve?k?mi farebn?mi ru?ami. Ru?ov?, ?erven?, biele, ?lt?. Ke? prejde? okolo nich c?ti? tu opojn? v??u. Je to ako na cesti?ke r?znych v?n? a exotick?ch rastl?n, paliem. Ob?as pri okrajoch stretnete so?ky vesel?ch trpasl?kov, mal?ch sadrov?ch srniek a font?nky s vodn?mi hrami. Ako by som bol v nejakej rozpr?vke. Ani sa mi nechce z nej von. Posad?m sa na lavi?ku a homp??am nohami. Mysl?m pri tom na to, pre?o e?te star? mama nepri?la. V sobotu je oby?ajne de?, kedy ma Barbara d?kladne ok?pe v plastikovej vani?ke na kuchynskom stole. Dnes je pondelok r?no a viem, ?e nemus?me nikam ?s?. Vyjdem z rozpr?vkovej z?hrady, zatvor?m br?nku s k?u?kou, ktor? sa ned? dobre zatvori?. Majite? tam asi natrel pr?li? ve?a farby. Preto sa z?mok len dotkne br?nky a nezatvor? sa ?plne. Tak?e br?nku len privriem. Ani som sa ve?mi neu?pinil. Len som sa prech?dzal a posedel som si na ?istej lavi?ke, tak?e sa nemus?m ani um?va?. Zavol?m na Barbaru, aby som jej povedal, ?e u? som tu: „ Mami, u? som tu, obed je u? hotov??“ Nepo?ujem odpove?, vojdem cez br?nku, pomaly ju zatvor?m. Ani t?to sa ned? dobre zatvori?, je trochu zhrdzaven?. Otvor?m dvere do domu a vojdem. D?m si dolu top?nky a mama Barbara mi prich?dza oproti, z kuchyne a obj?ma ma. Zoberie ma na ruky a nieko?kokr?t ma pobozk?: „ Viem ?e ma m?? rada, ale stalo sa nie?o?“ „ Rada ?a bozk?vam, vie?, ?e ?a m?m st?le rada.“ Trochu ma prekvapila, len som sa i?iel trochu hra? na dvor. V jej objat? c?tim, ?e ?osi nehr?. Na l??kach jej vid?m starosti, melanch?liu a sm?tok, slzy len z ?a?ka zadr?iava a sna?? sa na m?a usmieva?. „ Teraz vo?a?o zjeme a potom ?a oble?iem, lebo mus?? od?s? s Karlom. Odvezie ?a niekam na aute. „ A kam mus?m ?s?? Ja chcem zosta? tu, nemal som nikam ?s?. Ideme len na zmrzlinu? „ ?no m??ete ?s? na zmrzlinu a potom neviem.“ Ja zjem len trochu. Ona takisto. U? n?s aj hlad pre?iel. Uprace st?l a ide zobra? vani?ku, aby ma ok?pala. Za??na to by? ak?si ?udn?. Nie je ani sobota a neu?pinil som sa. Postav? vani?ku s vodou na st?l. Som vystra?en?, akosi mi to v?etko smrd? ale prem??em sa a ned?m ni? najavo. Vrav?m jej: „ Mami, ja sa idem znovu hra? na dvor, u? nie som hladn?.“ Odrazu za?nem vidie? v?etko ak?si zahmlen? a rozmazan?. Nie, to nepr?? vonku na okn?. To po mojej tv?ri stekaj? slzy, tepl? a ve?k? ako lieskovce. S n?mahou, medzi vzlykmi, hovor?m. Ona mi odpoved?: „ Nie, teraz sa nem??e? ?s? hra?, mo?no nesk?r. Mus?m ?a umy? a obliec?, Karl ?a odvezie do Bolzana.“ Silno sa obj?meme, ako by sme sa nevedeli od seba ani odtrhn??. Jej slzy mi stekaj? na ramen?, ktor? sa zm??aj? materinskou l?skou. Sed?m v ?ltej vani?ke a Barbara mi prech?dza hubkou po ramen?ch. Potom mi ?ou prejde aj po tv?ri, po o?iach, aby mi zotrela slzy. Dokonca sa jej podar? rozosmia? ma, ka?d? jej pohyb hubkou po mojom tele je pohladenie na rozl??ku. E?te celkom nech?pem, ?o ma ?ak?, ale ur?ite to nie je ni? dobr?. Mysl?m, ?e nadi?la t? smutn? chv??a, ktor? som nechcel nikdy za?i?. Mus?m opusti? t?ch, ktor? s? pre m?a mojou rodinou, cel?m moj?m svetom. Za??na mi by? jasn?, ?e aj ja, ako in? mal? deti, som tu bol len v pest?nskej starostlivosti, na takmer 5 rokov a teraz nadi?la chv??a kedy mus?m od?s?. Do Bolzana, alebo neviem kam. Vych?dzame z n??ho domu s ta?kou, ktor? Karl polo?? na zadn? sedadlo. Nie je ve?mi ve?k? a tak sa ute?ujem, ?e sa asi ?oskoro vr?tim. Aspo? t?to mal? n?dej, o ktor? sa r?d opriem. Rozl??ime sa s mamou, o?i m? pln? s?z. Ke? sa posad?m do auta, nedok??em sa u? ani pozera? na n?? dom?ek. Celou cestou do Bolzana si ?el?m, aby som bol pre? len na jeden de? a ve?er sa mohol vr?ti? domov s Karlom. Po?as cesty ja a Karl takmer nerozpr?vame. Len ob?as nejak? to slovo. On s?ce nie je ve?mi v?re?n?, ale viem, ?e ani nem? ve?mi v??u rozpr?va?. Ke? u? prehovor?m, tak sa ho sp?tam: „ Kde p?jdeme v Bolzane? Ku starej mame?“ „ Ideme do Bolzana, mus?? teraz zosta? tam, ?ak? na teba tvoj otec.“ V duchu si pomysl?m: m?j otec? Myslel som si, Karl, ?e ty si m?j otec. Ak je Barbara moja mama... Aha, tak ona asi nie je moja mama... Pr?deme do dedinky pri Bolzane. Z?deme dolu bo?nou cesti?kou. Karl zaparkuje svoje auto, ?lt? Opel Kadet, na ?avej strane cesti?ky. Povie mi, aby som po?kal v aute a ide zazvoni? pri vchode do domu, ktor? je sotva vidie? medzi kon?rmi ve?k?ho smreku. V duchu si pomysl?m, ?e by to mohla by? pr?le?itos? na ?tek a n?vrat domov, ale ubl??il by som Karlovi. A to by som nikdy neurobil. Je mi jasn?, ?e o chv??u u? neuvid?m ani jeho. Od?de na svojom aute a nech? ma tu s nezn?mymi ?u?mi. Za??nam u? trpie? nostalgiou, stiahne sa mi hrdlo, najrad?ej by som u?iel. Mohol by som otvori? dvere a schova? sa do kufra. Tak by ma Karl nena?iel, vr?til by sa domov a odviezol so sebou. Aha, u? sa vracia, vyjde von cez br?nku a nasadne do auta. „ Nikto nie je doma, z?hradn?k mi povedal, ?e s? v?etci na poli, ideme sa tam pozrie?.“ Ideme k poliam. Je tam ve?a jablon? so ?lt?mi a ?erven?mi jablkami. Je ich fakt ve?a, ale ve?mi ma to teraz nezauj?ma. Zahneme do?ava, pomaly pokra?ujeme cestou, na ktorej je plno dier a blata. Opel Kadet sa zastav?. Karl mi vezme ta?ku zo zadn?ho sedadla. Nechce sa mi von z auta, akosi sa hanb?m. Karl sa pozdrav? p?novi a za n?m vid?m prich?dza? moju usmiatu star? mamu, ktor? ma obj?ma a hlad?. „ Ahoj, star? mama, kone?ne ?a vid?m. Pre?o si k n?m u? nepri?la na n?v?tevu? Musela si pracova??“ „ ?no, mil??ik, nepodarilo sa mi u? pr?s? za tebou, ale vedela som, ?e ?a tu teraz uvid?m. E?te dobre, ?e som tu stretol ju. Aspo? viem, s k?m tu budem. Ve? nepozn?m nikoho z t?chto ?ud?. Karl sa nahne ku mne a pozdrav? ma. On je ?lovek z h?r a je jasn?, ?e nem??e ve?mi ukazova? na obdiv svoje city. Ale je mu ??to, ?e ma tu mus? necha? a od?s? pre? s?m. Aj ke? sa v?emo?ne sna??, aby to zakryl. Je tak? dobr?k, ?e by neubl??il ani muche. Je st?le pokojn?. Srdce mi pla?e, ke? ho vid?m odch?dza?. Ja som cel? de? niekde bokom, aj ke? bl?zko starej mamy. Sed?m na zemi a pozorujem ju ako zbiera mrkvu, bakla??ny a raj?iny. To ma trochu rozpt?li a u? sa nec?tim a? tak? opusten?, ke? som pri nej. Ten p?n, ?o n?s priv?tal je syn mojej starej mamy. To je ten, ?o m? b??ov? Fiat 127. Teraz si spom?nam, vid?m aj auto pri dome. Tak?e p?n Remo je m?j otec. Never?m tomu ve?mi. M?m u? Karla, a teraz e?te aj Remo, s? dvaja? ?udn?... Tu v?etci usilovne pracuj?. Oberaj? jablk?, marhule, slivky. Star? mama zbiera r?znu zeleninu a je tu aj Remo. A Miriam, pekn? pani s elegantn?m ??esom, ktor? ma pri?la pozrie? spolu s Remom na moje 3. narodeniny, ke? mi podarovali hra?k?rsky fotoapar?t. Fotografie, ?o mi uk?zala Barbara, na ktor?ch zbieram kvety pre ?u a pre Miriam. Odrazu je u? ve?er, slnko u? d?vno zapadlo a za??na mi by? trochu zima na nohy. M?m e?te kr?tke nohavice a som dos? uf??an? od zeme. Ako by som sa r?d teraz ok?pal v Barbarinej vani?ke, ve?mi mi ch?ba. Mysl?m, ?e budem teraz musie? zosta? tun?, nejak? ?as. Ak je ten p?n Remo m?j otec, tak to asi znamen?, ?e u? nep?jdem ku Barbare a k mojej rodine. Dnes v noci, ke? bud? v?etci spa?, presved??m star? mamu, aby ma zobrala pre? odtia?to, alebo ujdem s?m, ur?ite. Vr?time sa do domu m?jho otca a mojej starej mamy na b??ovom Fiate 127. Spomeniem si na ten de?, ke? ma pri?li zobra? na v?let. Vedel som, ?e nie?o v ten de? nehralo, c?til som to. A teraz som tu, znovu v 127-?ke, kde som sa povracal. Ale teraz mi je trochu sympatickej?ia. Neviem, ale akosi ma rozne?n?, je ako ja. S tou svojou b??ovou farbou, kovov?mi n?razn?kmi a ?al?nen?m z lacnej, ?iernej ko?enky, sem-tam rozp?ran?m. Pr?deme k domu, vojdeme do ve?k?ho dvora obkolesen?ho z?honmi ru??. Je tam aj vinica so stolom a dvoma lavicami pod pergolou. Pr?de mi do pla?u a chce sa mi zvraca?, ale nedok??em to. Skoro ni? som nejedol. Niekto ma zobral na ruky. Ale, kto je to, neviem, vid?m len jeho ramen?. Ve?mi sa rozpla?em, a? ma z toho za?ne bolie? hlava. Zabor?m tv?r do ramien, toho ?loveka, ?o ma zobral na ruky. Sem tam otvor?m uslzen? oko a pozriem, kto je okolo n?s a kde sme. Vid?m ?al?ie deti, s prekvapen?m poh?adom, ktor? ma chc? ute?ova?, zop?r dospel?ch, ktor? prejd? okolo a pohladia ma. Vyjdeme po schodoch. S? zo svetl?ho mramoru. Zastav?me sa na prvom poschod? pred hned?mi dverami. Sme tu, vojdeme do mal?ho bytu, celkom pr?jemn?ho, aj ke? ho zatia? nedok??em ve?mi oceni?. So starou mamou nie?o zjeme. Potom si r?chlo vy?ist?m zuby a ide sa spa?. Ja so starou mamou na man?elskej posteli. To ma trochu upokoj?. Je to prakticky po prv?kr?t, ?o spolu sp?me. Ak by so tu mal odteraz zosta?, mohol by som b?va? v jednom dome s mojou starou mamou, to je zatia? jedin? dobr? vec na celej tejto situ?cii. Zasp?m skoro ihne?, ruka v ruke so starou mamou. Na ve?kej vysokej posteli by som sa najrad?ej zhov?ral so starou mamou a porozpr?val by som jej ve?a vec?. Ale som tak? stra?ne unaven?... Tento de? bol pre m?a naozaj ve?mi n?ro?n?, ?a?k? a stresuj?ci. Toto bude odteraz pre m?a moja nov? rodina, nov? situ?cia, na ktor? si budem musie? zvykn?? a pomaly sa jej prisp?sobi?. Конец ознакомительного фрагмента. Текст предоставлен ООО «ЛитРес». Прочитайте эту книгу целиком, купив полную легальную версию (https://www.litres.ru/pages/biblio_book/?art=40851149&lfrom=688855901) на ЛитРес. Безопасно оплатить книгу можно банковской картой Visa, MasterCard, Maestro, со счета мобильного телефона, с платежного терминала, в салоне МТС или Связной, через PayPal, WebMoney, Яндекс.Деньги, QIWI Кошелек, бонусными картами или другим удобным Вам способом.