Leibnizovo Krit?rium

Leibnizovo Krit?rium Maurizio Dagradi N?hodn? vedeck? objav znamen? za?iatok vzru?uj?ceho dobrodru?stva, ktor? pos?va hranice vedy a pok??a sa o ich prekro?enie. Protagonisti s? veden? po neobvykl?ch, ne?akan?ch cest?ch a s? n?ten? ?eli? nezvy?ajn?m situ?ci?m. Dobrodru?stvo vedy a technol?gie sa pres?va aj do vn?tra niektor?ch post?v, ktor? odha?uj? doteraz nepoznan? aspekty vlastnej intimity a sexuality. Pr?beh v r?chlom slede emocion?lnych udalost? a zvratov vtiahne ?itate?a a udr?? ho so zatajen?m dychom od za?iatku a? do konca. LEIBNIZOVO KRIT?RIUM _ Maurizio Dagradi Preklad: Jaroslava Hribikov? Predslov ?itatelia, vr?tane m?a, nemaj? radi predslovy a tak budem stru?n?. T?to kniha m? za cie? otvori? myse? mnoh?m skeptikom, ktor? in?tinkt?vne nec?tia, ?e vesm?r je pln? ?ivota alebo t?m, ktor? sa touto ot?zkou e?te nezaoberali. Ten, kto sa u? pok?sil vysvet?ova? ako to v skuto?nosti funguje viac ?i menej podlo?en?m sp?sobom, viac ?i menej vedecky, viac ?i menej filozoficky, bezpochyby zistil, ?e po?et os?b, ktor? dok?zal seri?zne presved?i? je smie?ny v porovnan? s mno?stvom, ktor? oslovil. Nepozn?m d?vod, neviem, ?i je to ot?zka genetickej v?bavy alebo inform?ci?, s ktor?mi pri?li do kontaktu v ranej mladosti alebo je v tom nie?o in?. Faktom ost?va, ?e t?to smutn? situ?cia je pre ?udsk? rasu, ktor? je iba jednou z mno?stva r?s rozpt?len?ch v celom vesm?re, zahanbuj?ca. P??i sa mi my?lienka, ?e pr?ve v tejto chv?li nejak? podobn? dom???av? rojko na prvej plan?te Epsilon Eridani p??e podobn? predslov k podobnej knihe v snahe presved?i? svojich ?itate?ov, ?e m??u existova? rasy s dvoma nohami a dvoma rukami bez toho, aby d?chali plynn? formaldehyd. Dopl?uj?ci predslov Ak ste sa dostali a? sem, milujem v?s. Milujem v?s, lebo m?te iskru alebo ju chcete zap?li?. Zatia? sa rozl??te s t?mi, ktor? sa nedostali a? sem a teraz mi zlore?ia najkrvavej??mi a najponi?uj?cej??mi ur??kami, ak? sa v ch slovn?ku nach?dzaj?. Ur?ite sa vr?tia na miesto, kde si k?pili t?to knihu, buchn? ?ou o pult a bud? si n?rokova? vr?tenie pe?az? alebo aspo? v?menu za in? knihu. Ne??astn?mu zamestnancovi predved? cel? svoje rozhor?enie na adresu vydavate?a, ktor? m? otrasn? vkus a odv??il sa vyda? tak? pa?kvil. Tieto osoby s nami nikdy nebud? zdie?a? na?u pravdu, ktor? presahuje n?bo?enstvo uzurpuj?ce si pr?vo na pravdu, preto?e si to vy?aduje d?vku viery. Prol?g Bojov? helikopt?ra sa vzn??ala desa? metrov nad zap?chaj?cim mo?iarom a ke??e sa jej zadn? rotor chv??ami zasek?val, trup sa prirodzene za?al kr?ti? proti smeru ot??ania hlavn?ho rotora. Len ?o sa chod rotora ust?lil, obnovila sa po desivom naklonen? krehk? rovnov?ha, a? k?m nedo?lo k ?al?iemu nakloneniu, ktor? pokojne mohlo by? posledn?. S odstaven?m zadn?m rotorom by sa helikopt?ra za?ala ot??a? okolo vlastnej osi bez akejko?vek mo?nosti jej ovl?dania. V kab?ne bojoval pilot o udr?anie rovnov?hy a poz?cie jemn?m, presn?m stl??an?m ovl?da?ov, ktor? bolo v o?ividnom rozpore s jeho celkov?m stavom. Z ?av?ho ramena mu tr?al kus ?eln?ho skla z kab?ny, ktor? ostalo zabodnut? do m?kk?ho svalu do h?bky h?dam p?? centimetrov a krvav? ?kvrna na leteckej kombin?ze okolo rany sa r?chlo zv???ovala k mu?ovej ruke a hrudi. Mno?stvo ?al??ch sklenen?ch ?lomkov sa roztr?silo do jeho lona a na podlahu pilotnej kab?ny. Druh? pilot, vyvr?ten? po jeho pravici, bol prip?tan? k sedadlu a hrdlo mal prerezan? ?al??m ?lomkom skla. Krv, neprestajne pumpovan? ni? netu?iacim srdcom, sa hojne rinula z kr?nej tepny. Velite? sa sna?il udr?a? vrtu?n?k bez pohybu nad ur?en?m miestom. Aby sa mu to podarilo mohol pou?i? iba vizu?lne oporn? body, preto?e po tom, ?o sa rozbilo ?eln? sklo a jeho zasiahli ?repiny, poh?ad na kolegovu ranu mu sp?sobil vyvr?tenie obsahu ?al?dka na riadiaci panel a pr?stroje nebolo vidie? pod vrstvou ?ltkastej tekutiny. S ?plne nespo?ahliv?m zadn?m rotorom si nemohol dovoli? pusti? ovl?danie z ruky ani na nieko?ko sek?nd, potrebn?ch na dostato?n? vy?istenie z?kladn?ho pr?strojov?ho vybavenia. Jedin? oporn? body, ktor? mal k dispoz?cii, boli vzdialen? horizont s neobvykl?m fialov?m sfarben?m s?mraku na tomto prekliatom mieste a temn? les po jeho ?avici, z ktor?ho sa pred nieko?k?mi min?tami vynorili ?al?? ?lenovia exped?cie. V n?kladnom priestore za pilotnou kab?nou le?ali v neprirodzenej polohe dvaja vojaci ako pohoden? vrecia zemiakov. Jeden bol mohutn?, strednej postavy, mal ?ierne vlasy a nieko?kod?ov? strnisko. Prav? nohu mal k do?ti?k?m pripevnen? tak, aby sa narovnala zlomen? stehenn? kos?, nohavice mal prerezan? a bol bos?. Cel? nohu mu pokr?vala zrazen? krv. Kv?li otvorenej zlomenine a ve?kej strate krvi upadol do bezvedomia. Tep mal slab? a pomal?, telo bolo chladn? a m?tvolne bled?. Druh?m vojakom bola ?ena. Kr?tke plav? vlasy mala zlepen? uschnutou krvou z ve?kej rany na hlave, nad ?av?m uchom. Pri?la ?plne o kus ko?e s vlasmi s priemerom najmenej ?es? centimetrov a toto zohyzdenie bolo v porovnan? s jemn?mi ?rtami tv?re diev?iny s obl?kovou ?e?us?ou, mierne klenutou bradou, pr?jemne za?picaten?m nosom a m?sit?mi perami, ?plne absurdn?. Mala zatvoren? o?i, ale vie?ka sa jej h?bali bez toho, aby ich pootvorila. Pery sa chveli akoby ne?ujne rozpr?vala a telo sa triaslo pod vplyvom vysokej teploty. Uniformy oboch boli ?plne anonymn? a bez ak?hoko?vek ozna?enia. ?iadna v?lo?ka s menom, ?iadne hodnosti, ni?, pod?a ?oho by ich bolo mo?n? identifikova?. Obaja boli zo SAS, ?peci?lnych vzdu?n?ch jednotiek, ktor? maj? najlep?? v?cvik na svete. Boli to najlep?? bojovn?ci, r?chli, ??inn?, smrtonosn?, pripraven? na oper?cie a pre?itie v nemo?n?ch podmienkach, v akomko?vek podneb? a proti ka?d?mu nepriate?ovi. Ich misie mali v?dy najvy??ie utajenie, tak?e ich identita musela by? ukryt?. Teraz tu boli bezbrann? a ka?d? naklonenie helikopt?ry ich odhodilo a jedin? vec, ktor? br?nila, aby vypadli cez okraj bolo lano pripevnen? k ich opasku a k dr?adlu v bato?inovom priestore. Zbrane na palube boli celkom pr?zdne, vr?tane ?plne novej plazmovej, ktor? sa hojdala napoly vytrhnut? z dr?adla pod bruchom helikopt?ry. I?lo o prv? prototyp a nepo??talo sa s t?m, ?e bude p?li? bez prestania po?as dlhej doby. To v?etko len preto, aby dosiahli bod vyzdvihnutia a udr?ali si poz?ciu. „Adams! Priprav sa na klesanie!“ ozvalo sa nahlas v pilotov?ch sl?chadl?ch. Pr?ve v tom okamihu znova vypadol zadn? rotor, ale pilot okam?ite vyrovnal stroj a odpovedal: „Pripraven?, pane!“ V prelia?ine pod helikopt?rou, vytvorenej po?as ot??ania lopatiek na potuchnutej vode, cyklick? pr?d vzduchu siln?m n?razom zmietol tri tesne zomknut? postavy. Major Camden dr?al napriek ve?kej hmotnosti v ruk?ch ?a?k? gu?omet a strie?al bez prestania smerom k lesu. Zbra? bola rozp?len? a ve?mi ?a?k?. Vojak ceril zuby a st?skal ju v pop?len?ch ruk?ch, prstom stl??al sp???, z o?? podliatych krvou mu sr?ala ukrutn? a neuhasite?n? nen?vis?, ktor? sa menila na pr?d projektilov vych?dzaj?ci z ?iernej hlavne tohto smrte?n?ho n?stroja. Camden bol od hlavy po p?ty pokryt? krvou z nieko?k?ch povrchov?ch r?n na hrudi a na ruk?ch, ale predov?etk?m krvou svojich ranen?ch spolubojovn?kov, ktor?ch musel pritiahnu? a? na miesto vyzdvihnutia. „Major!“ Camden sotva za?ul hlas diev?iny, ktor? kri?ala, aby prekonala hromov? bur?canie gu?ometu. Nohami pevne zaboren?mi do bahna mo?iara dr?ala pod pazuchami chlapca s tmavou ple?ou. Bol v bezvedom?, le?al tv?rou nahor a bol napoly ponoren? do vody. Hlava sa mu ?ahostajne k?vala, ?sta mal pootvoren? a o?i zatvoren?. Z obrovskej rany na bruchu mu vych?dzala ?as? vn?tornost?. Diev?ina z?falo pozerala raz na les, raz na zranen?ho chlapca a potom na strie?aj?ceho majora. Bola na pokraji s?l, ?ierne vlasy mala k hlave prilepen? potom a ?pinou, ktor? jej pokr?vala cel? telo s poko?kou farby bielej k?vy a oble?enie nasiaknut? smrad?av?m bahnom sa na ?u lepilo. „Major!“ zakri?ala znova hysterick?m hlasom. Camden jej zakri?al nasp?? bez toho, aby prestal p?li? smerom k lesu. „U? m?me dostato?n? v?hodu, aby mohla helikopt?ra zost?pi?! Adams! Teraz!“ „Roger (#litres_trial_promo), pane!“ Adams za?al klesa?, ale ke? bol pribli?ne ?es? metrov nad vodou, zadn? rotor sa zasekol a helikopt?ra sa za?ala ot??a?. Pilot sa m?rne sna?il rozchodi? rotor a z?rove? man?vroval, aby mohol vyst?pi? do v??ky. „N?dzov? stav! Vypadnite odtia?!“ zakri?al Adams. Camden hodil r?chly poh?ad na neovl?date?n? helikopt?ru a pevne sa chopil situ?cie. Nebol ?as na ?tek, v ka?dom pr?pade d?val prednos? rozmlia?deniu helikopt?rou pred hrozn?m osudom, ktor? ich doh??al od lesa. Na tv?ri sa mu objavil ??k?abok a poh?ad mu rozjasnilo diabolsk? svetlo, v?raz mu?a, ktor? pozer? do tv?re vlastnej smrti rozhodnut? ?eli? jej. Neprest?val surovo strie?a? do tmy, u? nec?til boles? z rozp?len?ho ?eleza a ?archu zbrane. Aj diev?a pochopilo. „Nie!“ vykr?kla z?falo z posledn?ch zvy?kov s?l. „Nie, nie, nie! Teraz nie!“ vzlykala rozru?en?. „Tak bl?zko, tak bl?zko... pre?o?! Pre?o?!“ Pozrela na ranen?ho chlapca a du?u jej ovl?dla nesmierna sk???enos?. Boli na krok k smrti. Srdce sa jej zachvelo. V tomto hroznom okamihu ke? podopierala svojho chlapca pod helikopt?rou, ktor? ich mohla ka?d?m okamihom rozmlia?di?, za bur?cania gu?ometu, ktor? jej otriasal ?dmi a s nohami ponoren?mi do polovice stehien v p?chnucej vode jej my?lienky leteli k tomu, koho u? d?vno odmietla a uzamkla do zastr?en?ho k?ta mysle. Zdvihla tv?r k oblohe, slzy jej stekali po tv?ri o??ahanej pulzuj?cim vzduchom od padaj?cej helikopt?ry a za?ala sa modli?: „Ot?e n??, ktor? si na nebesiach, posv?? sa meno tvoje, pr?? kr??ovstvo tvoje, bu? v??a tvoja ako v nebi, tak i na zemi...“ Prv? ?as? Si s nami, Ryuu, si s nami. Ka?d? noc za tebou pr?deme na ?ierne more a vieme, ?e ty tam ?ak?? s tvojou silnou n?ru?ou. Ako spenen? vlna nast?pi? do ?lna a po na?om boku spolo?ne vytiahne? siete ako predo?l? noci, ke? sme v?aka tvojim o?iam a ?smevu radostne ?elili b?rke. Noboru 1. kapitola Ako to u? chod?, v?etko za?alo n?hodou. ?tudent Marron sa pr?ve chystal odprata? pr?strojov? vybavenie na pracovnom stole v jednom fyzik?lnom laborat?riu na Manchesterskej univerzite a pritom si otr?vene mrmlal, preto?e mu to prik?zal profesor Drew, ktor? mal pr?ve namieren? domov. „Marron, pred odchodom odprac m?j pokus, aj tak nefunguje“ nariadil. Nemohlo to po?ka? do zajtra r?na? Bolo neskoro ve?er, koho by sem ?erti niesli, aby skontroloval, ?i ostal kabinet v poriadku? „Uf!“ odfrkol si sklaman? Marron, „cesta fyzika ob?as prech?dza aj cez punti?k?rstvo star?ch profesorov. Polo?il svoj ?unkov? chleb?k na oce?ov? dosku, ktor? bola s??as?ou pokusu, ke??e neprezieravo vyhodil obal chv??u pred Drewov?m rozkazom a t?to doska sa mu zdala v tomto okamihu naj?istej??m miestom v celom kabinete. Pr?ve chytil do r?k prv? pr?stroje, ke? chlpat? ry?av? laborat?rny koc?r svi?n?m odrazom vysko?il na pracovn? st?l a prebehol po kl?vesnici po??ta?a, schmatol do zubov vrchn? ?as? pe?iva, labkami posunul nejak? mikrometrick? nastavenia a zosko?il na zem. V?etko sa udialo v zlomku sekundy. Marron vydal pridusen? krik a pustil sa nah??a? koc?ra, ktor? v okamihu utiekol na vrchn? policu najvy??ej skrinky v kabinete. Z?riv? ?tudent podi?iel k polici, m?val na koc?ra zovret?mi p?s?ami a nazna?oval nev??dne gest?. Potom ako rozumn? osoba odhadol, ?e potrebn? energia na dosiahnutie neist?ho cie?a by bola v???ia ako z?skan? energia po splnen? misie a tak o?elel kus ve?ere a rozm???al, ?e takto svojim sp?sobom vlastne z?skal. Hodil posledn? karhav? poh?ad na koc?ra a vr?til sa k pracovn?mu stolu. Ke? st?l a pozoroval ?o zv??ilo z jeho chleb?ka, odrazu sa zasekol a pomaly, v s?lade s uvedomen?m, ktor? sa objavilo v jeho mysli, sa postupne dost?val do ak?hosi tranzu s o?ami otvoren?mi dokor?n a posadnut?mi hr?zou, oblial ho studen? pot, ktor? mu hojne stekal po ?ele a pokryl cel? telo, tak?e sa v ?om pomaly topil a premo?il oble?enie, ruky sa mu triasli a p??ca sa z?falo sna?ili lapi? vzduch. Vpravo hore uprostred chleb?ka ch?bal kus a t?to ?as? nemala len tak hocijak? tvar, ktor? by bol prirodzen?m n?sledkom zlodejsk?ho ?inu koc?ra. Nie, i?lo o pribli?ne ?tyri centimetre dlh? a centimeter ?irok? ?as?, ktor? paralelne opisovala tvar pozd??nych horizont?lnych okrajov. Neboli tu zn?mky sp?lenia, omrvinky alebo ak?ko?vek zvy?ky, ?iadny z?pach alebo dym po horen?. Jednoducho, jedna ?as? chleba proste zmizla. ?o sa stalo s t?m mal?m tvarovan?m k?skom chleba? Premiestnil sa? Rozlo?il sa? ?o...? Marronovi hlavou preblesli v?etky mo?n? ortodoxn? aj neortodoxn? hypot?zy, ktor? sa nau?il a medzit?m sa preberal zo strnulosti, za?al pravidelne d?cha? a znova vn?ma?. Marron to e?te nevedel naisto, ale ?udsk? hist?ria pr?ve dost?vala in? smer. Teraz. Nav?dy. 2. kapitola Ve?mi opatrne, aby nenarazil do pracovn?ho stola a z?rove? so zrakom upret?m na koc?ra prikr?en?ho na polici vo vzdialenosti desa? metrov, ktor? sa pr?ve chystal zjes? svoj ?lovok, sa Marron, chrbtom nalepen? na stenu, pohol k telef?nu. Sna?il sa rozpam?ta? na Drewovo dom?ce ??slo. Raz mu telefonoval, ke? potreboval vysvetlenie k nejakej ?lohe. Kon?ilo na dvoj??slie 54 alebo 45? „Dopekla!“ Zadal prv? ??slo a po kr?tkom ?akan? sa v sl?chadle ozval profesorov hlas: „Ahem!... Pros?m.“ zaka??al nachladen? profesor. „P?n profesor, tu je Marron, mali by ste sa okam?ite vr?ti? do laborat?ria. Je tu nie?o, ?o mus?te vidie? a...“ „Marron!“ preru?il ho neslu?ne Drew, „mal som dnes ?a?k? de?. Rektor mi ozn?mil, ?e fond pre na?e laborat?rium bol zn??en? o ?tyridsa? percent a... ahem... navy?e vyzer? to tak, ?e ani tento rok ma nenechaj? od?s? do penzie. D?fam, ?e ide o nie?o ve?mi, ve?mi d?le?it?!“ „No, p?n profesor, mysl?m, ?e ak nechcete, nemus?m sa s vami podeli? o Nobelovu cenu.“ „?o to trepe?, Marron? Nem?m ?as na hl?pe ?art?ky!“ Marron sa nenechal vyvies? z rovnov?hy. „Je to v?? experiment, p?n profesor. M? ??inok...“ ?tudent vn?mal n?hly zm?tok a o nieko?ko sek?nd za?ul buchnutie dver?. E?te st?le po??val zvuky z Drewovho domu. Telev?zor ostal zapnut? a vych?dzali z neho pr?zdne re?i, ako v?dy. Profesor nestihol ani polo?i? sl?chadlo. Marron ostal str??i? experiment a neust?le po?ku?oval po koc?rovi, aby zabr?nil ?al?iemu skoku, ktor? by mal bezpochyby katastrof?lne n?sledky. Koc?r si odhr?zal po mal?ch k?skoch z chleb?ka, ale ka?d?m s?stom sa jedlo nevyhnutne zmen?ovalo a koc?r za?al zradne po?ku?ova? po pracovnom stole. Drew neprich?dzal. Marron si nad?val, ?e nikdy nenak?mil koc?ra, ale to mali na starosti in? ?tudenti. Vedel, ?e ten de? odi?li t?to ?tudenti na semin?r a nenak?mili ho, lebo boli presved?en?, ?e to urob? Marron. Cic?ch dojedol chleb?k a za?al sa na?ahova? nesp???aj?c zrak z pracovn?ho stola. Marron sa za?al znova poti?, lebo nevedel, ?o si po?ne, ke? za?ul buchn?? kr?dlo br?ny a r?chly dupot na pr?stupovej ceste k laborat?riu. Dvere sa rozleteli a vo?iel Drew. Len ?o str?il hlavu do miestnosti jeho poh?ad zachytil cel? sc?nu a bleskovo zhodnotil situ?ciu: Marron st?l nehybne pri pracovnom stole so zrakom upret?m na koc?ra, lebo vyzeral, ?e m? v??ny z?ujem ch?apn?? pe?ivo na doske od experimentu, ktor? bol e?te st?le v p?vodnom stave. Drew si s koc?rom rozumel a vyrie?il nepr?jemn? situ?ciu ?plne ban?lnym sp?sobom: „Niels! Cho? von!“ Na tento r?zny povel koc?r s ve?mi d?le?it?m menom (#litres_trial_promo) okam?ite zmizol cez okno do laborat?ria, ktor? bolo ve?er neust?le pootvoren?, aby sa vyvetrala miestnos?. Marron si s ??avou vyd?chol a za?al sa uvo??ova?. Prikro?il k oknu, aby ho zavrel a medzit?m pod?val spr?vu profesorovi. Ke??e fyzici s? stru?n? a uzavret? vo svojich predpokladoch vyrozpr?val mu z?kladn? fakty: „Mysl?m, ?e koc?r n?hodou nastavil kritick? hodnoty experimentu a tie mali za n?sledok premiestnenie alebo rozlo?enie hmoty na doske. Nem?m na to zatia? ?iadne in? vysvetlenie.“ Po?as rozpr?vania Drew pozoroval experiment, vn?mal v?etky hodnoty nastaven? v po??ta?i a cie?ov? nastavenia pripojen?ho pr?strojov?ho vybavenia. „Marron, ako sa zd?, v?etko prebehlo ako hovor??, ale vie? dobre, ?e na to, aby bol pokus platn?, mus? sa da? zopakova?. Dobre, tak?e ulo??me teraj?? stav a potom znova sk?sime dosiahnu? pozorovan? ??inok.“ Najsamprv bez toho, aby sa nie?oho dotkol, vybral Drew z jednej police digit?lny fotoapar?t s mechanizmom, ktor? na z?skan? obr?zok umiestnil hust? mrie?ku. Urobil z?bery v?etk?ch predmetov na pracovnom stole z r?znych uhlov jednotlivo aj v skupin?ch. Mrie?ka umo??ovala nesk?r zisti? presn? vzdialenosti a uhly medzi predmetmi tak, aby sa v pr?pade potreby obnovilo presn? usporiadanie experimentu. Odfotil aj obrazovku po??ta?a, na ktorej boli zobrazen? v?etky parametre kalibr?cie r?znych pr?strojov, ktor? sa z neho ovl?dali a nakoniec Marron ulo?il ?daje do s?boru. Spolo?ne stiahli v?etky z?skan? obr?zky a s?bory s parametrami do druh?ho po??ta?a, nap?lili dve k?pie a ulo?ili ich zvl???. Jednu si dal Drew do aktovky a druh? Marron do vrecka svojej bundy. Nastal rozhoduj?ci okamih, museli opakova? pokus a dosiahnu? rovnak? ??inky. Drew polo?il kus pe?iva na dosku tak, aby bol nov? krajec na mieste, kde predt?m zmizla hmota. „Ke??e nevieme ako to v?etko funguje, budeme postupova? n?hodne, uprav?me v?dy jeden parameter a budeme pozorova? ?o sa stane. Marron, vyber jeden parameter v po??ta?i. Za?neme t?m.“ Marron sa obr?til k obrazovke a vybral prv? parameter, na ktor? mu padol zrak. „Uprav?m K22. Teraz m? hodnotu 1123,08 V (#). Nastav?m ho na nulu.“ ?tudent vykonal zmenu. Ni? sa nedialo. „Postupne budem zvy?ova? o 10 V. Teraz je K22 na 10 V, 20 V, 30 V...“ St?le ni?. Ke? dosiahli 350 V Drew povedal Marronovi, aby postupne zvy?oval o 50 V. „... 400 V, 450 V, 500 V...“ St?le ni?. Gener?tor za?al po zv??en? nap?tia ponuro bzu?a?. „ …950, 1000, 1050, 1100, 1150, 1200 V…“ Ni?. Marron sa zastavil. Prestal zvy?ova? nap?tie. „P?n profesor, u? sme prekro?ili hodnotu pre pokus.“ „V?imol som si, Marron.“ Drew intenz?vne prem???al, „dobre, nastav K22 naraz na 1123,08 V ako na za?iatku.“ Marron nastavil hodnotu na kl?vesnici a pred jej zadan?m do syst?mu sa zastavil. Vymenili si s Drewom nap?t? poh?ady, obaja sa s?stredili na pe?ivo a potom chlapec aktivoval hodnotu. Okam?ite zmizol k?sok pe?iva, akoby to bola t? najprirodzenej?ia vec. K?sok, ktor? ch?bal vytvoril identick? formu ako predt?m. Drew zalapal po vzduchu. Niekde v h?bke ani skuto?ne ned?fal, ?e by dosiahli efekt, ktor? mu op?sal Marron, myslel len, ?e na v?etko mus? by? tradi?n? vysvetlenie. By? o?it?m svedkom ??inkov pokusu ho zasko?ilo. Zdalo sa mu, ?e sa prepad? do vzduchopr?zdna, ktor? sa pod n?m n?hle vytvorilo a roztriasol sa. Na??astie sedel a sta?ilo len, aby ho ?tudent chv??u podr?al a zabr?nil p?du. Uvedomoval si ?o musel pre??va? Marron, ke? to pozoroval prv?kr?t. Potreboval min?tku, aby pri?iel k sebe, ale u? sa plne ovl?dal. Celodenn? ?nava bola pre?, sp?nok sa vytratil, jeho myse? sa stala v?konn?m a ostr?m n?strojom, ?plne sa skoncentroval na pokus. „Dobre, Marron,“ povedal Drew, k?m premiest?oval krajec chleba, „nastav K22 na nulu a potom na 1123,08 V.“ Marron ho posl?chol a hmota znova zmizla. Sk?sili nastavi? parameter K22 na 1123,079 V, ale bez v?sledku. „Teraz vieme, ?e K22 m? ??inok iba vtedy, ak sa naraz premiestni na kritick? hodnotu. Neexistuje postupn? prejavovanie ?kazu, ani pri zadan? hodn?t ve?mi bl?zkych kritickej. Vyzer? to, ?e stoj?me pred nie??m jednozna?n?m, ?o bu? existuje alebo v?bec nie, pod?a zadanej hodnoty parametru. Dobre, teraz to sk?sime s in?mi parametrami. Pokra?uj, za?ni od prv?ho a postupne ich upravuj ako u K22.“ Marron zasiahol: „P?n profesor, u? n?m neostalo ve?a chleba, domnievam sa, ?e k?m nastav?me parametre mus?me n?js? in? materi?l.“ „Hm, m?? pravdu.“ Drew zobral tefl?nov? blok zo susedn?ho pracovn?ho stola a polo?il ho na dosku. Zmenou K22 zmizol aj k?sok z neho. Dosiahli rovnak? v?sledok aj s k?skom dreva, hranolom, olovenou platni?kou a s hubkou od tabule. Overili si, ?e hr?bka hmoty, ktor? zmizla bola pribli?ne pol centimetra. Bolo desa? hod?n ve?er, ke? za?ali upravova? ostatn? parametre. Pozhas?nali v?etky svetl? okrem lampy nad pracovn?m stolom. Bled? mesa?n? svetlo vch?dzalo cez ne?alek? okno, osvet?ovalo chrbty dvoch mu?ov, ktor? sa nah?nali nad opotrebovan?m pracovn?m stolom be?n?ho fyzik?lneho laborat?ria. Pracovali m?kvo ako mn?si. ?tudent pozoroval u?ite?a, u?ite? z?skaval nov? sily z intu?cie mlad?ho, ale bystr?ho ?tudenta. Sta?ilo m?lo slov, niekedy iba n?znak gesta, aby si rozumeli a pokra?ovali v dokonalej symf?nii v anal?ze ??asn?ho aj vyprchaj?ceho ?kazu. „Mus? ?s? o v?menu,“ podotkol Drew po?as sk??ok. Marron na?ho pozeral s ot?zkou v tv?ri. „Ak sa hmota premiestni alebo rozlo??, na jej mieste ostane pr?zdno a okolit? vzduch ho okam?ite zapln? za vydania ostr?ho zvuku ako lusknutie. Ke??e zvuk nie je po?u?, mysl?m, ?e hmota, ktor? tu zmizne sa premiestni na in? miesto a nahrad? ju rovnak? objem vzduchu, ktor? sa z tamtoho miesta prenesie sem. Mus? ?s? o okam?it? a s??asn? v?menu.“ „Ktovie, kam zmizne v?etok ten materi?l,“ kl?dol si ot?zku Marron, „tam, kde je namieren? pr?stroj?“ V ur?itom okamihu zhasli jedin? lampu a monitor po??ta?a, aby pozorovali pr?padn? optick? efekty sprev?dzaj?ce experiment. V laborat?riu bola tma, miestnos? osvet?ovalo iba slab? mesa?n? svetlo. ?iadny zvuk, okrem tlmen?ho f?kania ventil?tora po??ta?a a pokojn?ho bzu?ania gener?tora vysok?ho nap?tia. Marron sa na nutkanie pozrel z okna a v?imol si nie?o nezvy?ajn?. Tv?r na mesiaci, ktor? zvykneme pozorova? vyzerala, akoby na nich pozerala s ??asom, ?e to ?o obaja robili by nemalo by? nikdy vykonan?. Alebo zatia? nie. Marrona zaplavila vlna zimomriavok, ale hne? sa spam?tal a aktivoval v?menu. Laborat?rium sa ponorilo do ?plnej tmy. ?tudent okam?ite poc?til chlad, zatia? ?o ?elo mu pokryli kvapky potu. „Profesor...“ mrmlal. Namiesto odpovede za?ul iba ak?si zvl??tny ?kripot. Neodv??il sa pohn??. Potil sa e?te viac. Zdalo sa, akoby sa v miestnosti zastavil ?as. St?le bola tma, sk?u?uj?ca tma, akoby jej obrovsk? ruka tla?ila dovn?tra st?le viac. Nap?tie bolo neznesite?n?. Pre?lo e?te asi pol min?ty, potom vietor odvial mrak, ktor? zatemnil mesiac bez toho, aby o tom mali t?to dvaja potuchy a znova sa v?etko zaplavilo chladn?m mesa?n?m svetlom. Marron pozrel na Drewa. Star? profesor mal vyp?len? o?i, tv?r bled? ako papier a rukami zvieral okraj pracovn?ho stola tak silno, a? mu zbeleli h?nky. Toto bol zdroj ?kr?pania, ktor? sa kr?tko predt?m ozvalo v tme. Drewova istota a sebakontrola boli pre? a v tom okamihu bol schopn? vyjadri? iba jedin?, strach. „Profesor...“ sk?sil znova Marron. Zdalo sa, ?e Drew pomali?ky prich?dza k sebe. „Marron, rozsvie? svetlo,“ nam?havo vyd?chol. Chlapec h?adal vyp?na? a rozsvietil lampu. ?iv? svetlo osvetlilo pracovn? st?l. Bez slova sa pohol k stene a porozsvecoval v?etky svetl? v miestnosti. Zdalo sa, akoby sa do nej vr?til ?ivot a hrozn? okamihy razom vymazalo v?etko svetlo. Drew vstal zo stoli?ky a urobil p?r krokov. Vreckovkou si utrel ?elo. Marron sa vr?til k pracovn?mu stolu a pozoroval pokusn? dosku. Hmota zmizla ako predt?m. Ni? nebolo inak. ?tudent pozrel na profesora, ktor? sa medzit?m vracal na svoje miesto. Poh?ady sa im skr??ili, obaja vedeli, ?e v tento dramatick? okamih pre??vali rovnak? pocity. „Sugescia. Je to iba sugescia. Je noc, sme unaven? a zavalen? ?a?k?mi probl?mami. M??e sa sta?...“ Drew rozpr?val neisto a sna?il sa nadobudn?? sebakontrolu. „?no, iste. Takto sa to muselo sta?.“ Marron prisved?il, ale nebol o tom ve?mi presved?en?. C?til, ?e z poh?adu racion?lneho ?loveka, za ktor?ho sa pokladal, vysvetlenie jeho star?ieho a m?drej?ieho u?ite?a muselo by? spr?vne. Obaja sa vr?tili k pr?ci, ale nie?o z rozpakov v nich ostalo. V po??ta?i bolo dvadsa?osem parametrov a Marron s Drewom ukon?ili sk??ky o druhej hodine v noci. Zaznamenali a ulo?ili v?etky ?daje, ktor? pou?ili. Ich dokor?n otvoren?, nap?t? o?i s tmav?mi kruhmi dookola a podliate krvou od nam?hania zraku vyjadrovali zmes neop?sate?nej ?navy a v??azn?ho svetla, ktor? ?lovek v ?ivote zak?si iba m?lokedy. Na nepr?jemnos? u? zabudli. 3. kapitola Vzh?adom na pokro?il? no?n? hodinu si Drew pomyslel, ?e by bolo ne?ctiv? vo?i Marronovi posla? ho sam?ho a unaven?ho na ?tudentsk? intern?t po tom, ?o chlapec pre oboch objavil. „Marron, ?o by si povedal na to, aby by si sa i?iel vyspa? ku mne domov? Moja sestra odi?la na nieko?ko dn? ku kamar?tke do Leeds, mohol by si by? v jej izbe.“ „?akujem, p?n profesor, mysl?m, ?e to r?d prijmem,“ odpovedal pote?ene vy?erpan? chlapec. Aby zabr?nili tomu, ?e niekto hoci omylom po?kod? experiment, nalepil Drew na vonkaj?iu stranu vstupn?ch dver? papier, na ktor? pr?ve na?m?ral ozn?menie: LABORAT?RIUM ZAMOREN? ?V?BMI. NEVSTUPOVA?! Potom nast?pili do Drewovho auta a o nieko?ko min?t zastavili pred vilkou mimo are?lu univerzity. „V?akabohu neb?va ?aleko...“ pomyslel si Marron aj preto, lebo profesor sa musel v ten ve?er ur?chlene dostavi? do laborat?ria, ale aj preto, lebo c?til tak? ?navu, ?e sa mu zatv?rali o?i. Z?falo potreboval spa?. Vy?li na cesti?ku, ktor? viedla k vchodu, Drew chv??u nar?bal s k???mi, nakoniec sa dostali dnu. Majite? domu viedol ?tudenta do sestrinej izby a dal mu z?kladn? inform?cie kde sa nach?dza k?pe??a a kuchy?a, potom navrhol: „Po?uj, Marron, teraz sa prezle?ieme do py?ama a vy?ist?me si zuby ako poslu?n? deti, ale ?o by si povedal na jednu partiu pred span?m na uvo?nenie nap?tia?“ Ospal? chlapec u? takmer nevl?dal st?? na noh?ch, ale musel uzna?, ?e mal nervy napnut? na prasknutie a v tomto stave by sa mohlo sta?, ?e by nedok?zal zaspa? aj do r?na. Okrem toho neve?eral, ale kto by teraz myslel na jedlo a hlavne na jeho pr?pravu? Presko?i? jedno jedlo pre?ho neznamenalo koniec sveta a tak sa pridal. „Dobr? n?pad, je to aj sp?sob oslavy, nie?“ O ?tvr? hodiny u? boli ponoren? do kresiel v ob?va?ke s poh?rom v?bornej whisky v ruke. Pr?jemn? teplo, ktor? sa im rozlialo po tele s prv?mi d??kami ich poriadne uvo?nilo a konverz?cia bola plynul?. „Toto je mimoriadny de?, Marron,“ povedal Drew, „ve?mi neoby?ajn?. M?me v ruk?ch n?stroj s ?plne nov?m ??inkom, ktor? nebol ani pop?san?, pokia? viem. Bude potrebn? vzia? do ?vahy platn? fyzik?lne pou?ky a pok?si? sa pod?a nich vysvetli? tento efekt alebo, ak to bude potrebn?, pr?s? s novou te?riou. ?ak? n?s ve?a pr?ce, m?a a mojich kolegov po celom svete, ktor?ch prizvem k experimentu.“ „Ur?ite to bude obrovsk? ?loha. R?d by som sa z??astnil ?t?die...“ „Mal si azda pochybnosti? Po tom v?etkom a v?aka tebe svet dostane dar, bu? si ist?, ?e odteraz m?? pred sebou iba jedin?, more pr?ce. ?ak? ?a riadne ?t?dium a navy?e vlo??? du?u aj telo do tejto novej v?zvy. Gratulujem, Marron, st?va? sa sl?vnym a s??asne bude? musie? drie? ako otrok. ?o by si si ?elal viac?“ Drew sa obr?til na Marrona otcovsk?m hlasom, spokojn? s t?m, ?o chlapec dok?zal. „Nu?, pr?ve teraz dobr? poste?,“ s ?smevom odpovedal Marron a dopil svoj mok. „Som za,“ pridal sa Drew, „mimochodom, ako sa vol???“ „Marron! Vlastne... Joshua Marron. Josh.“ Drew ho spokojne pozoroval. Tento ?okol?dov? chlapec mal ??astie a d?vtip, aby objavil fenom?n, ktor? by inak zostal na dlh? dobu a mo?no aj naveky pre ?udstvo nezn?my. „?al?? bod pre ?iernych,“ uva?oval, „u? bolo na?ase. Skuto?ne si zasl??ia. Dopekla s ka?d?m, kto ich chce diskriminova?. Svet sa za??na ubera? spr?vnym smerom a ver?m, ?e...“ Drew sa prebral a uvedomil si, ?e whisky si vybrala svoju da?. „Dobr? noc, Josh.“ „Dobr? noc, profesor Drew.“ O chv??u u? bol Drew v posteli s?m ako doteraz vo svojom staroml?deneckom ?ivote. Stret?val sa ob?as s nejak?mi ?enami, bolo to ve?mi d?vno a i?lo viac menej iba o priate?stvo. Nikdy nemal ?as na v??ny vz?ah a ony ho po ?ase nechali s vedom?m, ?e z tohto ?ud?ka s hlavou v oblakoch nebude ni?. Fyzika napl?ovala Drewov ?ivot, ale bol aj mu? a bez oh?adu na v?etko ostatn?, prav? d?vod, pre?o sa nikdy neo?enil, bola jeho sestra. Timorina Drewov? s nim b?vala odjak?iva. Mala p??desiat rokov, o desa? menej ako jej brat a tie? nebola vydat?, starala sa o?ho a o dom tak d?kladne, ?e sa jej Drew c?til podvedome za v?etko zaviazan?. Sna?ivos? jeho sestry mu umo??ovala odda? sa naplno svojej pr?ci, ktor? ho spravidla ?plne uspokojovala. Drew sa vyh?bal man?elstvu, preto?e sa podvedome ob?val, ?e by jeho vyvolen? nebola na ?rovni jeho sestry a obmedzovala by ho v pr?ci a to pre?ho bolo nemyslite?n?. A napokon, pr?padn? ?ena by mohla ma? spory s Timorinou a to by tie? nezniesol, preto?e jej v?a?il za ve?a, pri?om vo?i man?elke by mal povinnosti vypl?vaj?ce zo zv?zku. Ocitol sa v slepej uli?ke a nevedel ako z nej von. V skratke, Drew mal svoje komplexy a tie mu komplikovali ?ivot aj ke? si to s?m mo?no neuvedomoval. Timorina ho psychicky vydierala, ako to dok??u mnoh? ?eny bez toho, aby na to mu? pri?iel a viedla ho k plneniu ur?it?ch ?loh, ktor? sa jej samej nechcelo vykon?va? a tak ich Drewovi pod?vala s vysvetlen?m, ?e on ich vie urobi? najlep?ie. Jednou z nich bolo sekanie tr?vnika pred domom. Mal rozlohu do dvesto ?tvorcov?ch metrov a s kosa?kou na to potreboval asi hodinu. Nebolo toho ve?a, ale naposledy si sestra zmyslela seka? tr?vnik v nede?u r?no. Pre?ho to bola posv?tn? chv??a, kedy sa ?plne uvo?nil vo svojom kresle pri po??van? klasickej hudby. A? doned?vna sekal tr?vnik v?dy v sobotu popoludn?, ale dva mesiace dozadu za?ala Timorina poz?va? pr?ve v sobotu na n?v?tevu priate?ky, ktor? predt?m chodili v nede?u a trvala na tom, ?e pri hluku zapnutej kosa?ky sa ned? pi? ?aj. Drew sa prisp?sobil, ale posledn? t??dne to nezn??al a tak mu skrsol v hlave n?pad. Rozm???al, ?e ako profesor fyziky by mal zostroji? zariadenie, ktor? by tr?vu od ur?itej v??ky sp?lilo a vyzerala by ako po sekan?. Drew sa domnieval, ?e ak by dal na tr?vnik vhodn? mrie?ku s vodi?mi a vytvoril by elektrick? pole s vysok?m v?konom, ktor? by za??nalo povedzme p?? centimetrov nad zemou, tr?va by sa v tejto v??ke sp?lila a tr?vnik by bol udr?iavan? ako pri sekan?. Vo svojej naivite nepomyslel na to, ?e by u sestry nepre?li zn?mky horenia na koncoch tr?vy a tak sa v?dy musel vr?ti? ku kosa?ke. V ka?dom pr?pade z toho vzniklo zariadenie, ktor? le?alo v laborat?riu na pracovnom stole. Keby len tu?il, ?e kamar?tka z Leeds, ktor? Timorina od ist?ho ?asu nav?tevovala ka?d? nede?u a tentoraz odi?la na cel? pred??en? v?kend a? do pondelka, bol sympatick? mu? v stredn?ch rokoch, ktor? pr?ve teraz s jeho sestrou precvi?oval pozoruhodn? aerobik na man?elskej posteli! 4. kapitola Marron sa zobudil za ?svitu. Nikdy nemal r?no probl?m s prebuden?m a aj tentoraz, napriek prebdenej noci, neporu?il svoju z?sadu. Ostal v?ak polihova? v posteli, uva?oval nad v?etk?m ?o sa stalo a znova sa zaoberal ot?zkou, kam pr?stroj prenesie ch?baj?cu hmotu. Mo?no do japonskej pagody? ?i na austr?lsku p???? Mo?no niekam do vzdialenej africkej osady? „No! Ak existuje sp?sob ako to zisti?, zist?me to,“ pri?iel k filozofick?mu z?veru. Zi?iel do kuchyne a na?iel Drewa ako pripravuje pre oboch bohat? ra?ajky. Pozdravili sa, s chu?ou sa pustili do vajec so slaninkou a zap?jali ich dobr?m ?ajom. Po?as ra?ajok ve?a nerozpr?vali, lebo ich tla?il ?as. Ke? sa najedli Drew zatelefonoval na sekretari?t univerzity, aby sa ospravedlnil, ?e bude me?ka?. Marron nemal ?iadne predn??ky, tak?e mal vo?no. Pripravili sa a vyrazili. Najprv sa zastavili u Drewovho kamar?ta, not?ra. Po stru?nom vysvetlen? not?r pripravil dokument s vyhl?sen?m, ?e toho a toho d?a p?ni Lester Drew a Joshua Marron objavili nov? fyzik?lny jav, ktor? bol s?hrnne op?san? a tento jav vznikol v?aka pr?stroju, ktor? zostrojil Drew a vhodne ho nastavoval Marron. Koc?r nebol uv?dzan?. Ke? obaja dokument podp?sali, nasadli do auta. Drew zastavil a? na parkovisku pred kancel?riou rektora. Ohl?sili sa a o nieko?ko min?t vst?pili. Rektor McKintock pou??val kancel?riu spar?ansk?m sp?sobom a bez zbyto?n?ch doplnkov. V tejto miestnosti boli iba z?kladn? a u?ito?n? veci. Aj samotn? rektorov vzh?ad vy?aroval striedmos? a efekt?vnos?. „Drew, priate?u, ?o pre teba m??em urobi??“ na Marrona iba hodil kr?tky poh?ad bez pozdravu. „Nazdar, McKintock. M?m objav.“ Vr?sky, ktor? na rektorovom ?ele vyvolala stru?nos? Drewovho vyhl?senia, naru?ili jeho inak kamenn? tv?r, ktorou sa na pracovisku r?d prezentoval. T?to maska mala vyjadrova? sebakontrolu a ?pln? kontrolu nad v?etk?m a ka?d?m, hodne pom?hala udr?iava? hierarchiu v spr?vnom porad?. McKintock vedel, ?e Drew je schopn?, ale ne?akal, ?e v ?es?desiatke by mohol fyzik pr?s? na nie?o mimoriadne, hlavne po rokoch d?stojn?ho, ale anonymn?ho u?ite?ovania. „Objav? Ak??“ „Spolu so ?tudentom Marronom sme nastavili pr?stroj, ktor? je schopn? urobi? okam?it? vz?jomn? v?menu previazan?ho priestoru pri minim?lnom vynalo?en? energie.“ Rektor bol profesorom antickej literat?ry a fyzika pre?ho bola ?terick? a nepochopite?n?. Pojmy ako s? ?asopriestor, relativita alebo dokonca ?trukt?ra at?mu mu boli ?plne cudzie. Domnieval sa, ?e rozumel tomu, ?o pr?ve povedal Drew a obzeral si ho s n?znakom sarkazmu. S??asne vzal z p?sacieho stola sponu na papier a p?zdro na okuliare, prekr??il ruky a vymenil im miesto. „To mi nepripad? ako ve?k? objav, Drew. To dok??em aj ja hol?mi rukami a bez pomoci pr?strojov, ako vid??.“ „Gratulujem. M?? dostato?ne dlh? ruky, aby si to urobil medzi Manchesterom a Pekingom?“ Drew poznal McKintockove vedeck? medzery a vedel o jeho sklonoch k sarkazmu, preto sa rozhodol, ?e mu to oplat?. „Ako, Pekingom?“ rektor bol zm?ten?. „Je to tak, McKintock,“ dobiedzal Drew, „n?? pr?stroj je schopn? vykona? v?menu na vzdialenos?, ktor?, domnievame sa, z?vis? od jeho nastaven?. Ale ur?ite rozpr?vame o kilometroch, stovk?ch kilometrov, ak nie tis?ckach.“ „Ako to mysl??, ?e sa domnievate?“ McKintock ovl?dol situ?ciu. „Tak, ?e sme pracovali dnes v noci a podarilo sa n?m z?ska? z?kladn? ?daje fungovania zariadenia, ale e?te mus?me ur?i? kam smeruje pr?stroj a ako zmeni? s?radnice. V?mena nemala cie?ov? miesto v laborat?riu, samozrejme zatia? ide o ?daj na doplnenie.“ Drew si a? pr?li? neskoro uvedomil, ?e kv?li slovu „domnievame sa“ pri?iel o v?hodu nad rektorom a to mohlo sp?sobi? probl?m. V t? chv??u za?ul rozruch v kancel?rii. Buchli dvere, vzru?en? kroky a pisk?av? ?ensk? hlas, ktor? ?to?il na sekret?rku, znova vzru?en? kroky s klopan?m podp?tkov a dvere na rektorovej pracovni sa otvorili dokor?n. Profesorka Bryceov? vrazila dnu ako f?ria a rozhodne sa bl??ila k p?saciemu stolu bez toho, aby brala na vedomie pr?tomnos? host?. Zdesen? sekret?rka st?la v otvoren?ch dver?ch, kr?ila plecami a k?vala hlavou, aby rektorovi ozn?mila, ?e nemohla robi? ni?, aby ju zastavila. „Rektor McKintock!“ spustila ?ena zmenen?m hlasom, takmer krikom, „tentoraz je to pr?li?! Pozrite, ?o som dnes r?no na?la na kresle pri pracovnom stole!“ Profesorka ?ermovala priesvitn?m plastov?m vrec??kom, v ktorom bolo nieko?ko r?znofarebn?ch predmetov. „Pri?la som do pracovne a ke? som si sadla, uvedomila som si, ?e sed?m na tomto. Pozrite na ten hnus, sklo, kov, plast a, och, zvy?ky jedla! Zni?ila som si suk?u a neviem, ?i sa s t?m bude da? nie?o urobi?. ?tudenti z druh?ho ro?n?ka tentoraz prekro?ili hranicu a od v?s o?ak?vam, ?e zakro??te. ?o sa m?a t?ka, u? m?m premyslen?, ako ich potrest?m!“ Po?as pr?valu slov Marron a Drew naraz zbledli, okam?ite spoznali v obsahu vrec??ka predmety, ktor? v noci nechali vymeni?. Z?hada nasmerovania pr?stroja bola vyrie?en?, ale teraz mali pred sebou neodkladn? probl?m. McKintock ostal pred rozz?renou profesorkou chladn?, ve? podobn? ?art?ky sa opakovali be?ne a aj tento pr?pad pre?ho nebol ni??m v?nimo?n?. Nespojil si Drewov objav s predmetmi pohor?enia. Drew vytu?il situ?ciu, ale videl, ?e profesorka je pr?li? nazlosten?, aby prijala vysvetlenie. T??ila iba po pomste. Nechal teda rie?enie na rektorovi. McKintock nasadil pr?sne karhav? v?raz. „M?te absol?tnu pravdu, profesorka Bryceov?. ?tudenti nevedia ?o je discipl?na a re?pekt vo?i u?ite?om, m??ete si by? ist?, ?e okam?ite zaist?m exempl?rne potrestanie, po ktorom ich prejde chu? robi? aj nie?o in? okrem u?enia.“ Bryceov? prijala odpove? such?m gestom s?hlasu, potom sa Oto?ila na op?tkoch a ve?k?mi krokmi vy?la z pracovne smerom k u?ebni biol?gie, ktor? vyu?ovala, aby potrestala ?tudentov druh?ho ro?n?ka zadan?m p?somky. Ur?ite im d? nemo?n? ?lohy a ozn?mkuje ich tak, ?e pokaz? v?etk?m priemer. T?to ?iaci mali by? prv? obete V?meny. V rektorovej pracovni sa medzit?m ovzdu?ie po z?rivej vsuvke vr?tilo do norm?lu a Drew sa ujal slova. „McKintock, nechajte na pokoji t?ch ?tudentov. To s? na?e veci. Teraz u? vieme, kam bol pr?stroj nasmerovan?, pribli?ne tristo metrov v?chodne od fyzik?lneho laborat?ria.“ Rektor sp?tavo h?adel na Drewa. „Chce? poveda?, ?e ste to tam poslali vy dnes v noci? V?etky tie veci na kreslo Bryceovej?“ „Presne tak. Spoznal som tie predmety. V?etky mali o?ak?van? tvar a aj materi?ly boli rovnak?. My sme ich tam preniesli.“ McKintockov v?raz sa ?plne zmenil, sna?il sa ovl?da?, ale trvalo iba nieko?ko sek?nd, k?m vybuchol do pobaven?ho smiechu a Drew s Marronom sa k nemu bezuzdne pridali. „Pri v?etk?ch miestach, kam sa mohli presun??, pr?ve k Bryceovej... hahaha!“ rektor bol fialov? od smiechu. „Videli ste jej tv?r? Vyzerala akoby nastala apokalypsa... hahaha!“ reagoval Drew. Marron sa rehotal a? sa chytal za brucho. V?eobecn? veselos? trvala nieko?ko sek?nd, potom sa postupne v?etci ut??ili. McKintock sa ozval prv?. „Dobre, m?j mil? Drew, zd? sa, ?e tvoj objav je naozaj objav. Ke??e nem?m ruky dlh? tristo metrov a toto by som nedok?zal urobi?,“ pozeral provokat?vne na profesora fyziky, „tak?e ?o m?? teraz v ?mysle?“ Drew sa nedal vyprovokova?, iba zdvihol obo?ie v predstieranom ??ase. „Mienim objav zverejni? a okrem toho by som r?d poslal podrobnosti experimentu svojim zahrani?n?m kolegom, s ktor?mi som v kontakte ako z?stupca univerzity, aby sa mohli podie?a? na ?al?om v?skume. Potrebujeme ich pomoc, aby sme mohli vypracova? te?riu...“ „Po?kaj, po?kaj, Drew. Nepon?h?aj sa tak,“ preru?il ho rektor, „uverejni? objav je v poriadku, ale podeli? sa s detailmi sa mi nezd?. Pozri, na?a univerzita potrebuje peniaze, ve?a pe?az? a ak n?m k tomu m??e pom?c? tvoj objav, mus?me si podrobnosti necha? iba pre seba a vyu?i? maxim?lne v?hodu, ktor? m?me v ruk?ch. To, ?e sme jedin? na svete, ktor? vlastn?me technol?giu.“ Drew ostal na okamih paralyzovan?. Tak?to postoj neo?ak?val. V?dy pozeral na vedu ako na nie?o, s ??m sa treba podeli?, aby mohlo ?udstvo v z?ujme jednoty r?chlej?ie a v harm?nii postupova?. Musel bojova?. „McKintock, ty prekliaty ?k?t!“ vybuchol v sotva potla?ovanom hneve, „po??va? sa ?o hovor??? Kv?li h?stke pe?az?, ktor? pre na?u univerzitu, financovan? celou Ve?kou Brit?niou ni? neznamenaj?, o?ak?va?, ?e Marronov a m?j objav ostane zamknut? medzi t?mito ?tyrmi stenami? Ako m??e veda pokro?i?? Ako m??e pokro?i? ?udstvo? Predstav si...“ h?adal pr?klad, ktor? by rektor dok?zal pochopi?, „... ?e by sa Guglielmo Marconi nepodelil s objaven?m r?dia. Keby si si ho chcel k?pi?, musel by si ?s? za jeho potomkami, za predpokladu, ?e by r?dio vyr?bali. Inak by si to musel vzda? a n?js? nie?o in?, ?o by ti robilo spolo?nos? po?as ?of?rovania a? do Liverpoolu, ke? ide? nav?t?vi? svoju priate?ku. Mo?no nejak? zvonkohru.“ McKintock sa nenechal vyvies? z rovnov?hy. „?no? A ?o mysl??, odkia? sa vezm? peniaze na tvoj v?skum?“ „No, zorganizujeme semin?re, nap??eme ?l?nky do odborn?ch ?asopisov...“ „Drew, bezpochyby si vynikaj?ci fyzik, ale nevie? rozm???a? prakticky. Nenapadlo ti, ?e by tvoj vhodne nastaven? pr?stroj mohol posl??i? na obchodn? presuny materi?lu? Ke? chceme teraz posla? bal?k z Manchesteru do Pekingu mus?me pou?i? z?sielkov? slu?bu, ktorej to trv? v lep?om pr?pade cel? dni a stoj? to kopu pe?az?. Pomocou tvojho pr?stroja by tam bol okam?ite a st?lo by to, povedzme, polovicu n?kladov za kuri?ra. Bolo by to nesmierne v?hodn?. Vie? si predstavi? ko?ko bal?kov sa odosiela z Manchesteru iba za jeden de?? Ja nie, ale mysl?m, ?e s? ich tis?cky. Predstav si cel? Anglicko, Eur?pu, svet...“ Drew bol zm?ten?. Nepomyslel na tieto mo?nosti a pr?ve mu doch?dzalo ?o m? rektor na mysli. Neodradilo ho to v?ak od jeho ?a?enia v mene vedy. „Po?uj, McKintock, komer?n? uplatnenie sa m??e st?le pr?le?itostne pre?tudova?, ale teraz je maxim?lne nevyhnutn? vypracova? te?riu, ktor? vysvetl? fungovanie pr?stroja a umo?n? n?m vhodne ho nastavi?. Bez tejto te?rie je pr?stroj ?plne nepou?ite?n?, jedine, ?e by ti sta?ilo posiela? cukr?ky Bryceovej do kresla. V?mena previazan?ch priestorov sa ?plne vymyk? akejko?vek zn?mej te?rii. U? to, ?e len ja a Marron, aj ke? s pr?padnou pomocou tunaj??ch kolegov, m??eme v rozumnom ?ase dosiahnu? uspokojiv? v?sledok, je ve?mi obtia?ne. Len ?o budeme ma? te?riu, m??eme zostroji? pr?stroje a pre?tudova? ich vylep?enia a vy??iu ??innos?. Skr?tka, potrebujeme pomoc najlep??ch mozgov, ak? existuj? a o to sa nemienim handlova?,“ uzavrel odhodlane Drew. Rektor pozorne zva?oval Drewove argumenty a napokon pripustil, ?e na to, aby pri?li financie z pr?stroja, je potrebn? pozna? ako a pre?o funguje. „Dobre, Drew, presved?il si ma. Urob?me to takto, vyberieme ?zku skupinu vedcov, ktor?m m??eme d?verova?, dohodneme sa s nimi na primeranej odmene za spolupr?cu, odovzd?me im inform?cie a budeme sa sna?i? ?o najsk?r pr?s? na defin?ciu te?rie, o ktorej rozpr?va?. Len ?o budeme ma? te?riu a funk?n? pr?stroje pod?a na?ich predst?v, kone?ne zverejn?me objav. A? dovtedy sa o tom nesmie nikto dozvedie? bez m?jho s?hlasu.“ Drew nebol spokojn?. Bol idealista a nedok?zal pochopi? ako m??e v?etko kon?i? u ?pinav?ch pe?az?. „Ale pokrok, veda...“ ozval sa s horkos?ou v hlase, len?e McKintock ho preru?il. „Svet sa posunie a veda bude bohat?ia o v?? objav, ale nevid?m ni? zl? na tom, ak prispeje k pr?jmom na?ej univerzity. Naozaj potrebujeme peniaze, Drew, ver mi, ak hovor?m, ?e sa mus?m chyta? v?etk?ho ?o prich?dza a vy?a?i? z toho ?o najviac. Dobre, dohodli sme sa?“ rozhodol za seba, „priprav zoznam kolegov z vedeckej obce, ktor?ch budeme kontaktova? a prines mi ho. Hne? sa do toho pust?me.“ Demoralizovan? Drew sa vzdal. „Dobre,“ odvetil such?m hlasom, „stretneme sa popoludn?.“ Vstal a spolu s Marronom, ktor? nepreriekol ani slovko, vy?li z pracovne. Do p??c im vch?dzal ?erstv? marcov? vzduch a vypudil pocit stiesnenosti, ktor? ich ovl?dol. Modr? obloha bola sem a tam ozdoben? bielymi kaderami. Slnko bezpe?ne ?iarilo. Marron predniesol nesmelo: „Bolo to ?a?k?, v?ak?“ Drew neodpovedal. Nobelov? cena musela po?ka?. 5. kapitola „U????!“ Bola noc a Marron vrcholil v divokom objat? svojej frajerky Charlene Bonnevilleovej. U? to robili vy?e hodiny, po?as ktorej narobili tak? r?mus, ?e ve?k? fin?le nemohlo osta? bez pov?imnutia. Z ved?aj??ch izieb sa oz?vali r?zne reakcie. „Presta?te u?! U? dooos?! Chceme sa vyspa?!“ „Len mu daj, Charl! Uk?? mu, ako to robia psychologi?ky!“ „T? kreolka ti ho ?plne rozomelie, ?o?“ „KE? ?A ZAJTRA CHYT?M, POL?MEM TI NOHY!“ Marron u? ni? nevn?mal. Po v?kone sa zr?til na chrb?t ved?a Charlene a cel? prepoten? okam?ite zaspal ako m?tvy. Evidentne to bol tieto dni jedin? stav, ktor?mu sa odd?val. E?te st?le mal prezervat?v a ke? diev?a videlo ako bol Marron nastrojen?, schuti sa na tom zasmialo. V?dy sa pohlavn?mu styku oddal ?plne, aj jej sa p??ilo intenz?vne milovanie, vlo?ila do toho cel? telo a vynalo?ila obrovsk? fyzick? aktivitu, ale ako mnoh? ?eny, sna?ila sa ma? situ?ciu pod kontrolou. Myse? jej neprest?vala fungova? naplno pozorovan?m ako sa v?etko vyv?ja. Hodnotila a posudzovala, ukladala do pam?te pre bud?cnos?. Marron, naopak, nech?val kormidlo ?plne z?kladn?m in?tinktom, st?valo sa z neho zviera ovl?dan? horm?nmi a pod?a toho sa spr?val. Jeho zakon?enie styku bolo ?asto ako oh?ostroj, ale v ten ve?er dosiahol v?bec najsilnej?ie vyvrcholenie. K?m Charlene odch?dzala do k?pe?ne, aby sa osprchovala, rozm???ala nad chlapcom. To?ko hanoben? ?ensk? intu?cia m? v?ak hlbok? pravdu, v skuto?nosti c?tila, ?e sa s jej priate?om dialo nie?o nov?. Mo?no ho za?ala viac pri?ahova?, ale to bolo m?lo pravdepodobn?, preto?e Marron bol tak? zamilovan?, ?e sa u? h?dam ani nedalo ?s? vy??ie. Tepl? a pr?jemn? voda ju po vynalo?enej n?mahe l?skavo mas?rovala a znova ju kriesila. „Nie, bude v tom nie?o in?,“ rozm???ala Charlene, „dnes ve?er nieko?kokr?t vyzeral, akoby mi chcel nie?o poveda?, ale v?dy sa stiahol. Ktovie pre?o.“ Zastavila vodu v sprche a obliekla sa do ?lt?ho, jemn?ho a m?kk?ho ?upanu. Silno sa vyutierala, energicky vydrhla cel? telo a vlasy si zopla na hlave. Napokon pustila f?n. „Nemal by by? probl?m na to pr?s?,“ do?la k z?veru so zlomyse?n?m ?smevom. 6. kapitola Toho ve?era rektor McKintock ukon?il pracovn? de? na univerzite ako mnohokr?t predt?m. Mal ?a?k? de?, ako v?dy. Riadenie takejto mamutej ?trukt?ry predstavovalo mimoriadne komplexn? a z?rove? nev?a?n? ?lohu, preto?e rozhodnutia v prospech jedn?ho ?loveka oby?ajne nahnevalo in?ho a v apar?te s vy?e desa?tis?c vyu?uj?cimi ?tatistika fungovala presne a neoblomne. ?oko?vek by urobil, ka?d? de? si vyrobil nov?ho nepriate?a. Nepriate?a, ktor?ho sa musel n?sledne sna?i? znova z?ska? tak, ?e ob?as s?hlasil s nejak?m jeho n?vrhom bez zbyto?n?ho vykr?cania a to znamenalo z?skanie ?al??ch nepriate?ov niekde inde. Nu?, toto bola jeho pr?ca a osud. Milovan? a re?pektovan? a z?rove? nen?viden? a na posmech. Niekedy t?mi ist?mi ?u?mi v priebehu nieko?k?ch t??d?ov. Keby mal aspo? presne identifikovan?ho nepriate?a, ktor?mu by sa mohol pozrie? do o??. Len?e k?m prech?dzal zelenaj?cimi sa cesti?kami, ktor? viedli k jednotliv?m budov?m univerzitn?ho komplexu alebo prech?dzal niektor?mi kancel?riami pln?mi zamestnancov ?i dokonca chodbami sp?jaj?cimi u?ebne zdalo sa mu, ?e kr??a chodn?kom, na ktor? mieria ostre?ova?i pripraven? zastreli? ho pri prvom nespr?vnom kroku. Profesor, ktor? ho dnes s ?smevom zdravil, ho mohol o mesiac alebo dva pred kolegami zhadzova? a posmieva? sa mu. Bol to hnusn? ?ivot, ale vybral si ho a pre tak?to bol zvolen? pred ?smimi rokmi. Na druhej strane, odmena bola vysok?. Riadil najd?le?itej?iu univerzitu v krajine a to mu zaistilo nesmiernu prest?? a osobn? ?spech, ktor?ho sa dostalo len m?lokomu a mnoh? mu ho z?videli. Preto bol s?m. S?m ako t?lav? pes. Z vrcholu svojej ve?kej moci bola vzdialenos? k ?u?om, ktor?ch mal pod sebou tak? ve?k?, ?e osobn? vz?ahy boli nemyslite?n?. Man?elka ho d?vno opustila a odlo?ila ako pokazen? stroj, ktor? fungoval iba v pracovn?ch podmienkach a doma. V ?lohe man?ela, bol neschopn? a zbyto?n?. Nevedel ju pochopi?, ani nevedel ako uva?uj? ?eny. Bol s?streden? len na svoje st?panie do funkci?, st?le d?le?itej?? a prest??nej??, ale z?rove? viac suchop?rny a ?ahostajn? k citom. Deti nemali, tak?e ke? u? mala dos? ?ivota v ?lohe pokojnej spolo?n??ky, jednoducho zmenila adresu a nechala pripravi? svoju priate?ku pr?vni?ku v?etky rozvodov? papiere. Odvtedy sa spolu ani nerozpr?vali. Najprv si McKintock ani neuvedomoval ?o sa vlastne stalo. Aj tak tr?vil m?lo ?asu doma a ke? sa vr?til, nebol v rodinn?ch vz?ahoch ve?mi zdielny. Zvykol si uvo??ova? stres z pr?ce a vtedy bol nerv?zny z toho, ?e sa mu man?elka plietla pod nohy. Rad?ej sa za?il niekde na z?hrade alebo v kni?nici. T??de? po jej odchode v?ak McKintock na?iel dom?cu, ako uklad? za vchodov? dvere ak?si bato?inu. Sp?tavo sa na ?u pozrel. Bola v rozpakoch ke? mu oznamovala, ?e man?elka nariadila, aby jej odoslala osobn? veci na nov? adresu. Akoby sa zobudil zo sna s otvoren?mi o?ami, obzeral sa naokolo a in?tinkt?vne h?adal man?elku. Vtedy pochopil skuto?n? v??nos? situ?cie. Zasiahnut? pocitom viny sa uzavrel do seba, ale z?rove? nebol schopn? prekona? bari?ru, ktor? s?m vybudoval po?as rokov steriln?ho man?elsk?ho ?ivota. Za?al ?i? ?ivot osamel?ho mu?a. Iba o nie?o osamelej?ieho, ako bol predt?m. A? k?m nespoznal Cynthiu. Zhruba pred rokom sa rozhodol vybra? si t??de? dovolenky a z??astni? sa symp?zia v Birminghame. Ke??e sa akcia pretiahla na tri dni, objednal si izbu v hoteli. Jedn?ho ve?era, po celom dni po??vania nieko?k?ch vynikaj?cich osobnost? z odboru gr?ckej mytol?gie sedeli v bare a diskutovali o r?znych mo?nostiach prekladu n?pisov vyryt?ch na veku urny, ktor? bola pr?ve objaven? v Korinte. Bol vo svojom ?ivle, do tejto t?my bol prirodzene ponoren? a bola to jeho ?pecializ?cia, cel? roky o nej predn??al na univerzite, st?l v ?ele v?znamn?ch v?skumn?ch programov a poskytoval konzult?cie najv????m svetov?m in?tit?ci?m, ktor? sa zaoberali zachovan?m star?ch kult?r. To bolo predt?m, ne? ho funkcia rektora vystrelila do ?plne novej, viac mana??rskej ako kult?rnej dimenzie, ktor? na druhej stane predstavovala lichotiv? moc. Odvtedy sa uspokojil sledovan?m v?skumov in?ch, ??tan?m nov?ch odborn?ch publik?ci? a ak mu zv??il ?as, ??as?ou na semin?roch. Toho ve?era sa mu nechcelo spa?, sedel pri hotelovom barovom stole, zamyslene s?kal whisky z ?ist?ho sladu a pripadal si ve?mi star?. Bol jedin? z?kazn?k, ktor? tam ostal napriek tomu, ?e e?te nebolo pr?li? neskoro. Barman u? tret?kr?t le?til kry?t?lov? poh?re. Svetl? boli tlmen? a n?ter vz?cneho dreva, ktor?m sa vyzna?ovalo zariadenie, ho upokojoval a vyvol?val v ?om pohodu. Pr?ve sa chystal znova usrkn?? z moku, ke? ho zahalila ne?akan? a neprekonate?n? v??a parfumu, zasiahla ho ?plne nepripraven?ho a na okamih sa mu z nej zato?ila hlava. Ostal nehybn? akoby skamenel a parfum ho ?plne pohltil. Po jeho ?avici sa objavila ve?mi dobre oble?en? ?ena s elegantn?m a ist?m dr?an?m tela, ktor? ostala st?? na krok od pultu a objednala si: „Sherry, ?akujem.“ Jej alt bol tepl?, dokonale ovl?dan?, akoby bola zvyknut? na vystupovanie pred vzdelan?m a pozorn?m publikom. McKintock na ?u pozeral po o?ku a sna?il sa neprejavi? z?ujem. ?ena si ho v?bec nev??mala. Bola strednej postavy s bledou farbou pleti, tmav? ry?av? vlasy mala zopnut? sponou farby mramoru. Mala ve?mi ?ensk? krivky. Oble?en? mala dokonale vypracovan? d?msky ?k?tsky kost?m s ?zkou suk?ou po kolen?. Dokonal?. Nohy v ?iernych pan?uchov?ch nohaviciach mala obut? do tmavohned?ch top?nok na vysokom ?t?hlom podp?tku. Sako zakr?valo bielu bl?zku s hlbok?m, ale odmeran?m v?strihom. Na golieri sa jej ladne vyn?mala bro??a v tvare „C“. Hrdlo mala ozdoben? mas?vnym zlat?m, dokonale cizelovan?m n?hrdeln?kom a jasne ?iariv? n?u?nice vytv?rali bodky na u?n?ch lal??ikoch. Mala mil? tv?r s jemn?mi, ale zrete?n?mi ?rtami. Svetlozelen? o?i boli ako kr?dla k rovnomern?mu, mierne orliemu nosu. Pery tenk?, ale nie pr?li?, boli s?mern? s mierne vysunutou bradou. Bola jemne nal??en? pastelov?mi farbami. Iba mierny n?znak vr?sok na ?ele a na l?cach, na poh?ad mala nie?o okolo p??desiatky. Barman jej ne?ujne polo?il poh?r so sherry na barov? pult a zmizol v slu?obnej miestnosti za barovou vitr?nou, aby si vybavil nejak? z?le?itos?. ?ena vystrela prav? ruku so ?picat?mi prstami a dokonale tvarovan?mi nechtami nalakovan?mi perle?ov?m lakom, a jemne uchopila poh?r. K?m ho zdv?hala, McKintock sa nezdr?al a mo?no o?arovan? v??ou parfumu a poh?adom zdvihol svoj n?poj a tich?m hlasom povedal: „Na zdravie!“ Hlavu mierne oto?ila k nemu a z?rove? naklonila dopredu. Nazna?ila ?ahk? ?smev a bez inton?cie odpovedala: „Na zdravie.“ Potom sa znova zah?adela pred seba a pomaly us?kala z poh?ra, k?m McKintock naraz prehltol to, ?o mu ostalo. Zasekol sa s pr?zdnym poh?rom v ruke, lebo si uvedomil, ?e do seba naraz spl?chol tri ?tvrtiny objemu. Whisky ho pr?jemne zahrievala, parfum ?eny ho op?jal a preb?dzal v ?om dlho potl??an? pocity. Predov?etk?m tu bola ona, vzdialen? jeden meter, neuverite?ne pr??a?liv? a dokonal?, ktor? mohla by? jeho ide?lnou ?enou, rozhodne uva?oval presne o takom type. Bez toho, aby si uvedomil ?o rob?, polo?il poh?r, zosadol zo stoli?ky, s ?smevom vykro?il k nej, priate?sky jej pod?val ruku a povedal potichu: „Dovol?te? Som Lachlan McKintock.“ Odlo?ila svoj poh?r, oto?ila sa k nemu a p?vabne mu stisla ruku. „Cynthia Farnhamov?, te?? ma.“ „Cynthia…“ McKintock ostal ohromen?. Potom sa spam?tal a n?zkym pokojn?m hlasom odvetil: „Je to jeden z pr?vlastkov bohyne Artemis, dc?ry Dia a L?to, dvoj?a?a boha Apol?na. Narodila sa na ostrove D?los, na hore Kynt? a od nej je odvoden? meno Cynthia. Mesa?n? bohy?a bola ve?mi kr?sna a bola najob??benej??m bo?stvom star?ho Gr?cka. A...“ zasekol sa neisto. K?m on rozpr?val, Cynthia sa samo??bo usmievala. „A?“ naliehala a pritom mierne naklonila hlavu do?ava. McKintock u? nemal v?chodisko. Kocky boli hoden?. „... a d?fam, ?e nedopadnem ako Aktai?n. Bol to t?bsky princ, bol na po?ova?ke a natrafil na Artemis, ktor? sa k?pala. Schoval sa, aby ju pozoroval, ale bol tak? fascinovan?, ?e si nev?imol ako ?liapol na kon?r. Hluk ho prezradil a Artemis, znechuten? Aktai?nov?m upren?m poh?adom, vychrstla na?ho z?zra?n? vodu a premenila ho na jele?a. Jeho psy si ho pom?lili s koris?ou, u?tvali ho a roztrhali.“ Sk???en? urobil prest?vku a potom zopakoval: „D?fam, ?e nedopadnem ako Aktai?n.“ Pobavene sa zasmiala. „Nevid?m tu ?iadne psy.“ McKintock si s ??avou vyd?chol a pridal sa k smiechu, potom sa op?? ozval d?vern?m t?nom: „Nu?, tentoraz som zachr?nen?. Prep??te mi, ?e som ob?a?oval,“ vr?til sa na svoju stoli?ku. „Nie je d?vod sa ospravedl?ova?. Tie? sa rada porozpr?vam na uvo?nenie, hlavne po dni, ktor? m?m za sebou. Povedali ste Lachlan? A ak? je jeho p?vod?“ McKintock zhodil nap?tie. „Je to gaelsk? meno a mysl?m, ?e znamen? poch?dzaj?ci z jazera alebo agres?vny bojovn?k.“ „D?vam prednos? prvej defin?cii. ?o vy na to?“ „Bezpochyby. S?hlas?m.“ K?m McKintock rozpr?val so Cynthiou c?til sa ako ryba vo vode. Bolo pr?jemn? s ?ou debatova? a e?te pr?jemnej?ie bolo, ?e si mali ?o poveda?. U? dlh? dobu boli jeho vz?ahy s ostatn?mi iba o stresuj?cich sporoch, hork?ch rozhodnutiach a pomp?znych verejn?ch diskusi?ch. McKintock ?ene navrhol: „?o by ste povedali na to, keby sme si urobili pohodlie?“ a uk?zal na komfortn? miesto ved?a baru s n?zkymi stol?ekmi a m?kk?mi pohovkami. Pozrela na hodinky, na okamih zav?hala ?o McKintockom zatriaslo a vz?p?t? odvetila: „Pre?o nie, e?te nie je ve?mi neskoro.“ Chytila svoj poh?r a spolu s n?m vykro?ila k sal?niku. Sadli si k stol?ku oproti sebe. Znova si odpila zo sherry. McKintock u? mal pr?zdny poh?r, oto?il sa k barov?mu pultu a dal znamenie barmanovi, ktor? sa pr?ve vr?til na miesto. Obsluha sa dostavila okam?ite a McKintock sa obr?til na Cynthiu: „M??em v?m nie?o pon?knu?? Pracl?ky alebo z?kusok? Zmrzlinu?“ Chv??u prem???ala a odpovedala: „Pre?o nie? Pracl?ky, ?akujem.“ McKintock si objednal tonik a barman odi?iel pripravi? objedn?vku. Cynthia si prelo?ila nohy a zaujala slu?n? polohu. „?o rob?te v Birminghame?“ op?tala sa ho. „Som tu na symp?ziu o gr?ckej mytol?gii. Som profesor antickej literat?ry a chcem by? obozn?men? s novinkami.“ „Ch?pem. Preto ste vedeli v?etko o Artemis. Ale...“ poznamenala s n?znakom zlomyse?nosti, „ak by na v?s poslala diviaka?“ McKintock ostal zasiahnut?. Zap?ril sa a? po korienky vlasov a c?til sa ako dokonal? imbecil. Cynthia vedela o Artemis v?etko! V?etko! Zahr?vala sa s n?m a on jej na to sko?il. „Skon?il by som ako Adonis, zabil by ma diviak, ktor?ho poslala Artemis.“ poznamenal sk???ene. Potom mu nie?o napadlo: „Bolo to logick?, kto by mohol pozna? vlastn? pr?behy lep?ie ako stelesnen? bohy?a?“ Polichoten? Cynthia sa zasmiala. „To znamen?, ?e tentoraz sa zachov?m ve?koryso. Aj preto, ?e t?to bohy?u viac zauj?maj? invest?cie ako mydlov? opery na Olympe.“ Vtedy sa aj McKintock zasmial a bol ??astn?, ?e ju stretol. Bola to vzdelan? a inteligentn? ?ena a bola neuverite?ne fascinuj?ca. Barman priniesol na st?l objedn?vku. Medzit?m Cynthia dopila sherry a ke? sa na ?u McKintock sp?tavo pozrel, objednala si: „Prineste tonik aj mne, ?akujem.“ Pustili sa do pracl?kov, ktor? boli r?znorod? a chutn?. Chv??u boli ticho, a? sa McKintock op?tal: „Tak?e invest?cie? Zauj?mav?. Mus? to by? ve?mi zodpovedn? pr?ca.“ „Samozrejme.“ potvrdila. „Mus?te vzia? do ?vahy, ?e ka?d?, kto sa rozhodne investova? o?ak?va zisk alebo, v najhor?om pr?pade, aspo? udr?anie investovan?ho kapit?lu. A to z?vis? v podstate od profilu riz?k, pre ktor? sa investor rozhodne. Ak rozpr?vame o vysok?ch invest?ci?ch do akci?, ??m je vy??ie riziko, t?m m??e ?s? o vy??? zisk, za podmienky, ?e ?asov? horizont invest?cie bude najmenej p?? rokov. T?to dlh? doba sta?? na ?asov? n?rast hodnoty akci? napriek vplyvu siln?ch zmien na trhu v kr?tkom ?ase. V tomto pr?pade je d?le?it? tendencia, preto?e ak akcie patria zdrav?m podnikom, ich hodnota sa nevyhnutne zv??i. Ak nepo??tame s vojnami, revol?ciami alebo prevratmi na ?t?tnej alebo celosvetovej ?rovni. Ak si je investor rozumne ist?, ?e nepotrebuje financie investovan? do akci? minim?lne po dobu trvania tejto oper?cie, je nanajv?? pravdepodobn?, ?e o nieko?ko rokov pr?de k v?znamn?mu zisku. Samozrejme, nikto nevid? do bud?cnosti, riziko straty tu v?dy existuje, ale hospod?rstvo predstavuje ur?it? cykly, ktor? umo??uj? zostavi? rozumn? predpovede a pod?a toho investova?. Medzit?m barman priniesol Cynthii tonik, napila sa a pokra?ovala: „Opa?n? extr?m je n?zke riziko, to je investovanie do cenn?ch papierov s pevn?m v?nosom. V takomto pr?pade je ?asov? horizont ve?mi kr?tky, niekedy aj menej ako jeden rok. Tieto cenn? papiere predstavuj? n?zke, ale ist? v?nosy, tak?e s? vhodn? pre t?ch, ktor? nechc? ni? riskova?, uspokoja sa so ziskom a vedia, ?e maj? k dispoz?cii virtu?lny kapit?l kedy chc?. Medzi dvoma extr?mami existuj? zmie?an? invest?cie z ?asti do kapit?lov?ch akci? a z ?asti do pevn?ch v?nosov v r?znom pomere, pod?a ochoty riskova?. Tento sp?sob je ve?mi v?hodn?, lebo ak sa po ur?it? dobu nedar? jednej ?asti invest?ci?, druh? ?as? je chr?nen? a investor m??e by? pokojn?. Mojou pr?cou je stara? sa o investora a vybra? mu invest?cie na mieru. Ke??e ide o klientove peniaze, ktor? podliehaj? riziku oper?cie, je potrebn? mimoriadna schopnos?, obrovsk? svedomie a zmysel pre zodpovednos?, aby ?lovek mohol poradi? ten spr?vny druh invest?ci?. Chyby nie s? pr?pustn?. Alebo sk?r, druh?kr?t sa nezm?li?, preto?e po prvej chybe je jasn?, ?e mus?? zmeni? zamestnanie.“ Znova sa napila toniku a pozrela na?ho: „Nud?m v?s, v?ak?“ McKintock ju u? nieko?ko min?t s ??asom po??val. Jej tepl? hlas, ktor? panova?ne vykladal suchop?rne koncepcie finan?n?ctva a zelen? o?i, ktor? medzit?m pozerali do dia?ky, ho ?plne opantali. „Nie, ani z?aleka!“ odpovedal s nad?en?m. „Je to ve?mi zauj?mav? t?ma. Ako mnoh?, aj ja som investoval, ale e?te som sa nestretol s nik?m, kto by o tom rozpr?val ako vy.“ Vzala si pracl?k a veselo sa op?tala: „No a ako sa dar? va?im invest?ci?m?“ chrumkala ve?mi chutn? k?sok so ?tip?avou paprikou a sardelou. McKintock zamyslene s?kal tonik a odpovedal: „Pravdupovediac, neviem. Ke? nad t?m tak rozm???am, u? je to d?vno ?o som sa o to naposledy zauj?mal. Ktovie ako s? na tom moje peniaze. Asi sa najbli??ie dni s?stred?m na to, aby som ich skontroloval.“ No ur?ite, najbli??ie dni... Ako u in?ch z?le?itost?, ani tentoraz ten de? nenastane, bol zanepr?zdnen? povinnos?ami a ne?myseln?m odcudzen?m vo?i v?etk?mu, ?o nes?viselo s univerzitou. Odrazu si uvedomil, ?e nechal mnoho vec? ?i? vlastn?m ?ivotom a v?bec sa o ne nestaral. Priate?stv?, invest?cie, samotu. Samotu. V h?bke du?e poc?til, ak? je osamel?. A u? ve?mi dlho. V tom okamihu McKintock videl s?m seba. Videl ?o sa s n?m stalo. Pred svetom vplyvn? a v?znamn? osobnos?. ?bo?iak ako ?lovek. Uprene sa jej zah?adel do o??. „P?tal som sa seba...“ za?al nerozhodne, „rozm???al som...“ znova sa odml?al, „mal som na mysli, ?i by ste nemohli prevzia? moje invest?cie,“ dokon?il jedn?m dychom. Cynthii sa zmenil poh?ad a k?m rozpr?val, v o?iach si pre??tala ?o sa skr?va v tomto mu?ovi. Na?la tam osamelos?, pre??tala si rozmer osobnosti. Ani na okamih nezav?hala. „Dnes v noci sa mi nechce spa? samej.“ Povedala to tak prirodzene, ?e McKintock si hne? neuvedomil skuto?n? v?znam jej slov. Po chv?li pochopil a ovl?dla ho ve?mi siln? em?cia. O?i mu zvlhli a s roztrasen?m perami natiahol ruku, aby sa dotkol ruky ?eny, ktor? sa p?vabne usmievala. Vzali svoje poh?re a ruku v ruke sa pohli smerom k v??ahu. Barman ich pozoroval ako odch?dzaj?. „F?ha, to bola r?chlos?!“ pomyslel si. Zm?tene civel na ?katu?u v polici. „?eby to bolo t?mi pracl?kmi?“ Cynthiina izba sa ?plne podobala jeho izbe. Man?elsk? poste?, objemn? skri?a, pohodln? p?sac? st?l a pohovka na oddych. Telev?zor so satelitn?m pr?jmom a bar v chladni?ke boli vhodn?mi doplnkami pre host?. Zariadenie bolo premyslen? ako to zvyklo by? v hoteloch najvy??ej kateg?rie. Obrazy na sten?ch zobrazovali Yorkshire s jeho zelen?mi vresoviskami o??ahan?mi vetrom. K?pe??a p?sobila pr?jemn?m dojmom, bola vybaven? ?plne nov?m a ?ist?m zariaden?m. Luxusn? sprcha s kri?t??ov?m boxom bola extr?mne vyz?vav? a Cynthia sa vskutku za?ala okam?ite pripravova?. Vybrala si sponu z vlasov a rozpustila si ich ot??an?m hlavy zo strany na stranu, aby sa uvo?nili. Siahali jej po plecia a prezr?dzali sofistikovan? postupn? zostrih. Zdvihla sako a pekne ho zavesila na ve?iak. Elegantn? top?nky si nechala na noh?ch. Zatia?. Ke? si stiahla zips na sukni, McKintock sa c?til slab? a aby zakryl svoju reakciu op?tal sa, ?i m??e zabehn?? do svojej izby pre nejak? osobn? veci. Len ?o sa ocitol mimo dosahu, s kvapkami potu na ?ele a srdcom, ktor? mu b??ilo ako zvon sa s?m seba p?tal ?i sa nechyst? urobi? nejak? hl?pos?. K?m kr??al mechanick?m krokom po chodbe a vstupoval do v??ahu, aby sa odviezol na prv? poschodie do svojej izby uvedomil si, ?e u? nie je ?enat? mu?. U? cel? roky bol rozveden?, mal by sa pova?ova? za slobodn?ho a h?ada? nov? pr?le?itosti. Nar?chlo nah?dzal do ta?ky bielize?, vy?ehlen? oblek a hygienick? potreby, zavrel dvere a pokojne sa vybral na druh? poschodie do izby ??slo 216. Zab?chal, ale nereagovala. Sk?sil pou?i? k?u?ku a zistil, ?e Cynthia mu nechala odomknut? dvere. Nebol to sen. To, ?o pre??val, bolo skuto?n?. Vst?pil a za?ul ?u??anie vody v sprche. Polo?il ta?ku ved?a skrine, zbadal pootvoren? dvere do sprchy. Pre?iel nimi a zazrel Cynthiu. V sklenenom sprchovom k?te mas?rovan? hor?cou vodou si prech?dzala hubkou nasiaknutou sprchovac?m mydlom po hrudi, ?al?dku a bruchu. Bola Oto?en? na ?tyridsa?p?? stup?ov k dver?m a ?av? nohu mala mierne rozkro?en? s kolenom nahor. Zbadala ho, ale nepohla sa ani o milimeter. Usmiala sa a pokra?ovala v mydlen? ramien, podpazu?ia a bokov. McKintock v sebe chcel objavi? silu a odtrhn?? od nej poh?ad, aspo? zo zdvorilosti, ale nevl?dal. Bola n?dhern?. ?chvatn?. Ostal ako za?arovan? a sledoval prekr?sne, pln? a neuverite?ne zmyseln? telo. Za?ala si prech?dza? hubkou po slabin?ch, pomaly, premyslene a z?rove? rytmicky pri?om zakl??ala hlavu dozadu. McKintockov poh?ad neodolate?ne sledoval pohyby hubky, o?i mal vyp?len? a nedok?zal sa pohn??. A? potom si uvedomil, ?e ho s potmeh?dskym ?smevom pozoruje. Cynthia naplnila vodou n?dobu so sprchovac?m mydlom a vystrekla ju smerom k otvoren?mu stropu sprchovacieho k?tu. McKintock sa razom prebral akoby do?ho pustila elektrick? pr?d a od hanby sa zap?ril a? do fialova. Pochopil, ako sa asi c?til Aktai?n z povesti. ?, Artemis! Ko?ko mu?ov zakliala tvoja kr?sa. Aj ja som sa namo?il do k?zelnej vody, premen?m sa na jele?a? Cynthia sa zasmiala a r?chlo si pre?la po chrbte, zadku a noh?ch, nakoniec sa poriadne opl?chla ot??aj?c sa pod sprchou a ob?as si prstami hrabla do vlasov, aby z nich dostala ?amp?n. Zastavila sprchu a po?kala, k?m jej z tela odkvapk? voda, vy?m?kala si vlasy a pomaly otvorila k?t, vy?la z neho a oto?ila sa chrbtom, aby si obliekla pl???, ktor? jej McKintock pridr?iaval. Prelo?ila si ho na prsiach a obr?tila sa ?elom k nemu. Bola hor?ca, vo?ala po levandu?ovom sprchovacom mydle, s mokr?mi vlasmi a prekrvenou poko?kou od hor?cej vody. Ohromne ?iaduca. Pohla sa von z k?pe?ne. McKintock sa nezdr?al a polo?il jej ruky na stranu ramien, postavil sa pred ?u, aj ke? nevedel ?o m? robi?. Cynthia sa na?ho vy??tavo pozrela: „Sprcha!“ Sk???en? uvo?nil zovretie a nechal ju prejs?. Cynthia vy?la z k?pe?ne, op?sala si ?upan a z kufra vytiahla f?n. Potom sa vr?tila a pustila sa pred ?iasto?ne zahmlen?m zrkadlom do su?enia vlasov. McKintock vy?iel z k?pe?ne a vyzliekol sa. Oble?enie polo?il na vo?n? miesto do skrine a okuliare bez obr??ok na p?sac? st?l. Na ?av? stranu postele si pripravil py?amo. Bol vo svojich p??desiatich ?smych rokoch dos? poriadkumilovn?. Ako typick? ?k?t jedol m?lo, mal r?d svi?n? prech?dzky na dlh? trate, hlavne v r?mci univerzitn?ho are?lu. Autom jazdil iba ke? to bolo nevyhnutn? a to mu pom?halo udr?iava? sa v pomerne dobrej kond?cii. Jeho chud? stredn? postava mala iba n?znak bru?ka, ?ediv? vlasy a prenikav? poh?ad ga?tanovohned?ch o??. Vo?iel do sprchy s uter?kom okolo bedier a ke? si ho zlo?il a pustil vodu, ostal obr?ten? k obklada?k?m na stene. Cynthia sa po cel? dobu nenam?hala na?ho pozrie?. Pevnou rukou nar?bala s f?nom so z?videniahodn?m v?sledkom. Napriek veku mala hust? a leskl? vlasy. Farba bola verne prisp?soben? ich p?vodn?mu odtie?u s ?iasto?ne bielymi pr??kami tam, kde tmavo?erven? farba dokonale nevykonala svoju pr?cu, ale bez jedin?ho milimetra odrastov. Odniesla f?n do izby. McKintock sa e?te st?le sprchoval. Vyzliekla si ?upan, z ta?ky vzala flak?n s parfumom a opakovane ho vystrekla do vzduchu, ??m vytvorila obl??ik. Vst?pila do toho obl??ika a chv??u sa tam kr?tila, aby sa jej telo pokrylo v??ou, potom si obliekla na nah? telo no?n? ko?e?u z leskl?ho zelen?ho hodv?bu farby vody, dlh? asi do pol l?tok. Posadila sa do kresla a napoly pole?ia?ky zaujala le??rnu polohu. Pa?e mala bezvl?dne opret? o opierky, hlavu polo?en? na operadle a naklonen? do?ava, prav? nohu v pravom uhle ohnut? v kolene, bos? chodidlo polo?en? na koberci, ?av? noha bola vystret? dopredu. Po?as jarnej noci bolo v miestnosti pr?jemne teplo od radi?tora. Cynthia zatvorila o?i a uvo?nila sa v peknom prostred?. Asi o min?tu vy?iel McKintock z k?pe?ne a na sebe mal ?upan. Mieril k svojmu py?amu na posteli, ale to znamenalo prejs? popred Cynthiu. Uvidel ju na kresle, ?terick? ako nymfa, ru?ov? ako n?dherne rozkvitnut? kvet a zac?til z?zra?n? v??u. Telo mu zaplavila vlna adrenal?nu a padol pred ?ou na kolen?. Prstami sa jej jemne dotkol ?av?ho stehna a letmo po ?om pre?iel. Poko?ku mala vyhladen?, hor?cu a hydratovan?. Prstom zamieril o nieko?ko centimetrov vy??ie k bedr?m, potom jej ne?ne pobozkal obl? koleno. Druhou rukou objal jej prav? stehno, polo?il ruku na vn?torn? stranu a striedavo pokr?val bozkami raz jedno, raz druh? stehno. Hodv?b no?nej ko?ele sa pomaly dv?hal nahor, k?m neodhalil slabiny. McKintock sa ocitol pred jej ohanb?m, ktor? sa p??ilo ch?pkami upraven?mi s geometrickou presnos?ou do obd??nikov?ho tvaru, ktor?ho doln? okraj za??nal centimeter nad ohanb?m a vertik?lne okraje kon?ili dva centimetre od ve?k?ch pyskov. Pobozkal ?av? priehlbinu slab?n a proti smeru hodinov?ch ru?i?iek pokra?oval v polkruhu okolo Venu?inho pahorku, ka?d? tri centimetre obdaril bozkom a? k?m sa nedostal k pravej priehlbine slab?n. Odv??ne prilo?il pery na jej klitoris a uspokojil sa s bozkom vyschnut?ch pier. Bozkal ju na hladk? a pevn? brucho, okolo pupka a nakoniec aj na samotn? pupok. Ruky presunul na rebr?, postupoval v bozk?van? nahor, najprv ?av?ho tepl?ho pln?ho prsn?ka a potom aj prav?ho, vedome si o ne otieral ?sta a nos. Vtedy Cynthia odrazu otvorila o?i a pravou rukou mu zdola uchopila penis, dr?ala ho ako sa dr?? elektrick? hor?k, postavila sa z kresla a pravideln?mi pohybmi penisom akoby dr?ala ovl?daciu p?ku prim?la McKintocka s nadvihnut?mi nohami ?ahn?? si kr??om cez poste?. Vyzliekla si no?n? ko?e?u a s vystretou hru?ou si sadla rozkro?mo na?ho, potom si ?avou rukou roztvorila ve?k? pysky, aby sa penis ?ahko vsunul do vag?ny, zalo?ila si ruky za hlavu, prekr??ila prsty a rytmicky sa za?ala pohybova? nahor a nadol. V dolnej polohe kr??ila bruchom tak, aby sa jej klitoris otieral o jeho poko?ku. Rytmus bol dokonal? a pravideln?, pohyb nadol bol pomal?? a intenz?vnej?? ako nahor. McKintock bol ako v tranze a s rukami polo?en?mi na Cynthiinych kolen?ch na ?u h?adel so zbo?n?m nad?en?m. Pohybovala sa s p?vabom a ?ensk?m sebaovl?dan?m a? vyzerala ako bo?sk? bytos?. K?m ju cel? hladkal poh?adom v?imol si pod pazuchami dve tenu?k? polkruhov?, ?plne rovnak? jazvy. Najprv nepochopil, ale potom si spomenul, ?e jeho kamar?t, plastick? chirurg, mu raz rozpr?val, ?e najpou??vanej?? sp?sob ako vlo?i? silik?nov? prsn? implant?ty je urobi? rez presne pod pazuchou tak, aby jazvy ostali ukryt?. Tak?e toto bola z?hada kypr?ho a zmyseln?ho poprsia. McKintock sa nec?til sklaman?. Naopak. Pomyslel si, ?e mu to v?bec nevad?. Ak toto bol v?sledok, bol ??astn?, ?e si ho mohol u??va?. Prsia sa mu homp??ali pred o?ami, k?m sa Cynthia s nepr?tomn?m poh?adom a pootvoren?mi ?stami pohybovala dopredu a dozadu. Tlmen? nosov? ston sprev?dzal ka?d? klesanie, a? za?ala zr?ch?ova? tempo, st?le r?chlej?ie a r?chlej?ie, prir??ala st?le prud?ie a zo stonu pre?la pri ka?dom ?dere na hrdeln? „och“. Ke? ?dery dosiahli divok? n?hlenie, s k??ovito napnut?m a spoten?m telom uvo?nila skr??en? ruky a prepukla v hlasn?, ostr?, dlh? v?krik. Telo sa rytmicky s?ahovalo a uvo??ovalo v prudkom orgazme a pomaly str?calo koordin?ciu. McKintock neveriacky pozoroval tento v?kon. Nikdy v ?ivote nie?o tak? neza?il. Ani netu?il, ?e by bola nejak? ?ena schopn? toho v?etk?ho. Cynthia sa upokojila, orgazmus odznel a za?ala pravidelne d?cha?. Pozerala sa na?ho o?ami, z ktor?ch ??ahali blesky a vylepila mu siln? zaucho na prav? l?ce. „Sviniar!“ skr?kla, potom sa od neho oddelila, prevalila sa na chrb?t a okam?ite zaspala. McKintock nepohol ani svalom a ostal pon??ene h?adie? na strop, l?ce mu horelo ako uho? v pahrebe. Dosiahol vyvrcholenie ke? Cynthia za?ala zr?ch?ova?. Bola hlbok? noc. Cynthia spala ?ahk?m sp?nkom a okam?ite sa prebudila, ke? je mozog zaregistroval zmenu zvuku v pozad?. A? do tejto chv?le bola izba ponoren? do ticha, ktor? naru?ilo mrmlanie. Z?ahka obr?tila hlavu a sna?ila sa n?js? zdroj tohto hlasu. Vo svetle, ktor? ostalo svieti? si uvedomila, ?e McKintock rozpr?va zo sna. St?le le?al na rozhalenom ?upane v polohe, v akej ho zanechala a z t?nu jeho hlasu boli st?le zrozumite?nej?ie slov?, ktor? vyslovoval: „Spievam o sl?vnej Artemis, cnostnej Bohyni po zlatej praslici, ktor? jelene sleduje a st?ha, sestre Apol?na po zlatom me?i, ona nad tie?mi pohor? a vrcholmi vetern?mi nach?dza pote?enie v love, nap?na zlat? luk a vrh? smrtiace ??py. Cynthia okam?ite spoznala Hom?rsky hymnus XXVII s n?zvom Hymnus na Artemis, venovan? tejto bohyni. Ve?mi dobre ho poznala, preto?e to bol jej najob??benej?? hymnus zo v?etk?ch, ktor? Hom?r nap?sal. McKintock neprest?val, akoby predn??al v ?kole: „Tras? sa kon?iare vysok?ch h?r a les t?nist? stra?n? ozvenu vyd?va ako svedectvo kriku divej zveri. Dun? zem i more pln? r?b, av?ak Bohy?a tvrd?ho srdca tla?? sa kdeko?vek s prudkos?ou a vyhladzuje rasu krut?ho druhu. V skuto?nosti to bol intenz?vny, expres?vny a pre??van? prednes. Tento hymnus musel by? spolu s prednesom hlboko vryt? do McKintockovej pam?ti, tak?e to z neho teraz spont?nne vych?dzalo v stave nevedomia. „Ak sa v?ak lukostrelky?a uspokoj? a du?u svoju dovedie k poteche uvo?n? luk kr?snych kriviek a navr?ti sa k ve?k?mu domu milovan?ho brata Foiba Apol?na v plodnom kraji Delfskom by oddala sa tancu M?z a Gr?ci?.“ Tu sa Cynthia pripojila k McKintockovmu prednesu: „Tam pru?n? poves? svoj luk a dominuje, vedie tance p?vabne nacvi?en?, a bo?sky n?dhern? hlasy spievaj? hymnus na kr?sne ?lenky L?to lebo deva bola na svet priveden? najvy??ia medzi nesmrte?n?mi, chr?nen? a vynikaj?ca v horlivosti. Pozdravy tebe dc?ra Diova a L?to s kr?snou hrivou v?dy si na teba spomeniem a osl?vim nov?m spevom.“ (#) N?dhern? a ve?kolep? hymnus skon?il a zanechal v nej hlbok? uspokojenie. Kedysi pred mnoh?mi rokmi h?adala p?vod svojho mena a natrafila na Artemis. Vtedy sa tak nadchla m?tom, ?e sa nau?ila naspam?? v?etko, ?o sa jej t?kalo a uspokojovalo ju, ?e ju McKintock oslavuje aj v sp?nku. Tak, ako bola, nah? sa posadila sa na posteli a venovala spiacemu mu?ovi materinsk? ?smev. Vzala deku polo?en? ved?a vank??a, rozlo?ila ju a ne?ne ?ou prikryla McKintockove nohy a telo, potom sa zaborila pod prikr?vku, zhasla svetlo, obr?tila sa nabok a okam?ite zaspala. Pr?ve na toto ich prv? stretnutie myslel McKintock, ke? za sebou toho ve?era zatv?ral dvere pracovne. Cynthia mu zmenila ?ivot a u? rok sa ?as? neho znova za?ala c?ti? ?pln?m, ??astnej??m mu?om. Priemerne raz za t??de? sa v noci pre?iel k nej do Liverpoolu a ke? prich?dzal v dohodnut? de?, denn? povinnosti str?cali v?hu, dokonca sa mu darilo prenies? sa nad niektor? veci filozofick?m postojom. V podstate boli pre?ho v?etky mal? aj ve?k? probl?my prek??kami rovnakej d?le?itosti, ktor? musel ?o najsk?r odstr?ni? a vlo?il sa do toho s tak?m z?palom, a? to hrani?ilo s posadnutos?ou. Predstava, ?e ho ?ak? cesta k Cynthii, ho v?dy trocha naladila, upokojila a men?ie probl?my vytla?il do pozadia, dokonca ich ob?as presunul na ?al?? de?. Vy?iel z budovy a nast?pil do auta. Vy?iel na Oxford Road, ktor? vertik?lne prech?dzala univerzitn?m komplexom a smerovala na sever. Odbo?il doprava na Booth Street East a po chv?li do?ava na Upper Brook Street. Pre?iel kr?tky ?sek a potom znova odbo?il do?ava na vstupn? rampu nadzemnej Mancunian Way. V tejto dobe bola prem?vka mierna a jemn?, hust? d??? zm??al predn? skl? auta. Stiera? udr?iaval s ?ahkos?ou dokonal? vidite?nos?. Z Mancunian videl ?as? svojho Manchesteru kde sa narodil, a ktor? miloval viac ako ostatn?. Nemohol sa pr?li? rozpty?ova?, preto?e t?to cesta bola zn?ma vysok?m percentom nehodovosti. Motor bol dos? tepl? a ventil?tor za?al do kab?ny auta f?ka? vla?n? vzduch. Mancunian pre?la v Dawson Street a tu McKintock odbo?il do?ava na Regent Road. Na kruhovom objazde pokra?oval rovno na M602, ktor? v tom mieste za??nala a vtedy sa u? uvo?nil. Zapol autor?dio a naladil si kan?l, ktor? v t?to hodinu vysielal spr?vy. „... nevyzer? to, ?eby demon?tr?cia ?tudentov na N?mest? Tien An Men mala skon?i?. Tret? de? demon?tr?cii sa objavili po?etn? v?tr?nosti a z?sahy pol?cie. Mnoho ?tudentov bolo zadr?an?ch, k?m novin?ri s? dr?an? v dostato?nej vzdialenosti. Nateraz plat? z?kaz fotografovania a filmovania. Zd? sa, ?e naliehav? po?iadavka demokracie nepresko?ila m?r ne?stupnosti, ktor? postavila vl?da a represie sa zdaj? by? jedinou odpove?ou na pokojn? pochody po n?mest?...“ „Chud?ci,“ pomyslel si McKintock, „uber? sa to naozaj zl?m smerom. Chceli by trochu slobody a namiesto toho dost?vaj? bitku. A vojaci dostan? rozkaz bi?, inak by nemali ?o jes? a s? bit? aj oni alebo mo?no aj hor?ie. ??na je odtia?to ?aleko, v ka?dom zmysle...“ V tom okamihu mu pri?iel na um rozhovor s Drewom. Veru, Drew, ktor? s?ista-jasna vytiahol z klob?ka tento svoj objav, ktor? urobil spolo?ne s farebn?m ?tudentom. Ako sa volal? Nepam?tal si. Na dopady si v?ak spomenul, akoby nie. Ak na tento objav naozaj existuje komer?n? uplatnenie, pre univerzitu by to bolo ve?mi prospe?n?. Odkedy Howardova vl?da rozhodla skr?ti? fondy Univerzite v Manchesteri a z t?chto prostriedkov financova? ?al?ie dve, robil v?etko mo?n?, aby udr?al univerzitu na predch?dzaj?cej ?rovni, ale v skuto?nosti to bolo nemo?n?. Ka?d? aktivita predstavovala n?klady a ak neboli pokryt?, nemohla sa t?to ?innos? vykon?va?. Bez diskusie. Bez odvolania. Bolo nutn? vzda? sa jej. A p?cha britsk?ho univerzitn?ho syst?mu sa prepadala na druh? ?rove?. Bolo to nesl?chan?, absurdn? a predsa to bola pravda. „Spravodlivos? a rovnos?“ bolo Howardovo motto a uplat?oval ho a? pr?li? dobre, ten bastard. Svetl? Salfordu sa k?zali okrajom cesty a d??? pomaly ust?val, iba ob?as na sklo dopadla osamel? kvapka. Oproti bola v???ia prem?vka. ?udia sa z pr?ce vracali domov. Postupne sa po?et ?ut zmen?oval a len ?o pri?iel k Alder Forest a M602 prech?dzala do M62, ocitol sa na otvorenom vidieku. N?pad pren??a? bal?ky za pomoci Drewovho vyn?lezu ho prenasledoval, mo?no podporen? dokument?rnym filmom o svetovom obchode, ktor? videl pred nieko?k?mi d?ami a ukazovali v ?om neust?le preplnen? dopravn? trasy bal?kov r?znych rozmerov. Bolo impozantn? sledova?, ko?ko tovaru sa odosiela po?tou alebo cez kuri?rov. Doprava tovaru predstavovala ur?ite obrovsk? biznis a vlastni? inovat?vny, okam?it?, bezpe?n? a lacn? sp?sob prepravy by bolo bezpochyby v?hrou. V tomto pr?pade bez konkurencie. Technol?giu by vlastnili iba oni a tak by bol aj zisk iba na nich. Vzh?adom na rozmery z?le?itosti sa mu zdalo, ?e by si univerzita mohla pokojne udr?a? ?rove?, na ktor? bola zvyknut?. Iste, ako zladi? ?isto administrat?vnu spr?vu univerzity s v?hradne obchodn?m riaden?m medzin?rodn?ch prepravcov bolo na vyrie?enie. Rovnako bolo potrebn? skontrolova?, ?i z?kony umo??uj? tak?to zv?zok, napriek tomu, ?e by to bolo v z?ujme univerzity. ?o najsk?r sa bude musie? poradi? s nejak?m odborn?kom. Naladil autor?dio na stanicu s klasickou hudbou a zapo??val sa do Bacha. Passacaglia a f?ga c mol bolo znamenit? dielo, ove?a lep?ie ako sl?vna Tok?ta a f?ga v d-mol, po??val ju s ve?k?m p??itkom. Medzit?m mal? meste?k? popri ceste rozsvecovali tmav? vidiek North Westu. Do hudby ponoren? McKintock zaregistroval iba niektor?: Risley, Westbrook, Rainhill. Na konci skladby Passacaglia vypol r?dio, aby v sebe uchoval povznesen? pocit, ktor? sa do?ho preniesol z tohto diela. Vzne?en? pote?enie, ktor? pre??val ho uv?dzalo do stavu milosti a c?til sa v?borne. Celodenn? ?nava ostala iba spomienkou a po tom, ?o pre?iel Broadgreen, dia?nica kon?ila a vch?dzal do Liverpoolu po Edge Lane Drive. Pomyslenie, ?e stretne Cynthiu a pre?ije s ?ou ve?er a cel? noc ho nab?jalo energiou. Bola to v?nimo?n? ?ena. Poskytovala mu v?etko, ?o si mu? m??e ?ela?. Potreboval ju. Bl?znivo ju miloval. Chcel ju. 7. kapitola Drew nemohol zaspa?. Rozhovor s McKintockom ho rozru?il viac ako by ?akal. Myslel si, ?e u? je dos? odoln?, aby sa nenechal ovplyvni? verb?lnymi pot??kami, napriek tomu tu le?al natiahnut? na posteli a pozeral do stropu, ?ahostajne po??val hlasn? tikanie svojho star?ho mechanick?ho bud?ka, ku ktor?mu mal zvl??tny vz?ah. Zaoberal sa preva?ne te?riou fyziky, zameran? na udivuj?ce v?kyvy v nezrozumite?n?ch a abstraktn?ch matematick?ch postupoch, s cie?om dok?za? pred svojimi ?tudentmi z?kony, ktor? h?bu vesm?rom a na no?nom stol?ku mal bud?k s ru?i?kami a pru?inov?m na?ahovan?m. Bud?k pre?ho znamenal bezpe?n? spojenie s jednoduch?mi a funk?n?mi vecami bez n?ro?nej technol?gie, ktor? bud? st?le fungova? mo?no pr?ve v?aka zastaranej, ale ?ahko pochopite?nej a reprodukovate?nej technol?gii, ktor? na jeho pracovisku nemala viac uplatnenie. C?til potrebu bezpe?n?ho pr?stavu, do ktor?ho by sa mohol uch?li? po celom dni abstraktnej te?rie, a t?m pr?stavom bol pre?ho bud?k. Tej noci v?ak jeho tikot Drewa neupokojoval, ale vyvolal nepokojn? chod jeho my?lienok. Po?as d?a medzi predn??kami za?al pripravova? zoznam mo?n?ch kolegov, ktor?ch chcel zapoji? do v?skumu fenom?nu. Bez ot??ania si pozna?il Nobu Kobayashiho, ktor? mal vo svojich v?skumoch ?ast?c pravdepodobne viac predpokladov na efekt?vne spracovanie probl?mu. Potom dop?sal Radniho Kamarandu, fam?zneho matematika, ktor? dok?zal, ?e je na ?rovni zlo?i? matematick? model komplexn?ho fyzik?lneho postupu za smie?ne kr?tky ?as, ne? ak? by na to potrebovali priemern? odborn?ci. Ke??e jav, ktor? potrebovali pre?tudova? bol spojen? s ?asopriestorovou manipul?ciou l?tky, vysoko hodnoten? fyzik relativista ako je Dieter Schultz by si pri?iel tie? na svoje. Potreboval k???ov? element skupiny, niekoho, kto by bol obdaren? intu?ciou vidie? rie?enie skryt? v obrovskej kope inform?ci? a predpokladov. Niekoho, kto by v spr?vnu chv??u dok?zal pochopi? prav? podstatu javu a okam?ite spoji? nekoordinovan? ?asti k dispoz?cii a uk?zal kolegom cestu. Poznal iba jedin? osobu s tak?mito vroden?mi vlastnos?ami, ktor? mu narobila ve?k? probl?my. Jasmine Novakov? publikovala nieko?ko pr?c o te?rii str?n, v ktor?ch vynikala jej schopnos? intu?cie, ktor? ostatn? nedok?zali ani uh?dnu?, takou kri?t??ovou ?istotou, ?e sa zdalo akoby poch?dzala z in?ho sveta. Drew vedel, ?e sa jej nikdy nem??e vyrovna? a tie? vedel, ?e Novakov? bola osoba, ktor? by ich mohla privies? priamo k rie?eniu, len?e z?rove? to bola ?ena. Nevedel sa vhodne spr?va? k ?en?m a mal obavy, ?e nebude schopn? pokojne a u?ito?ne pracova? s vedky?ou tak?hoto kalibru. Navy?e, Novakov? bola py?n? a tvrdo?ijn?, mala nez?visl?ho ducha, v pr?ci s kolegami nepristupovala na kompromisy. Svoju cestu pova?ovala za jedin? spr?vnu a mo?n?, v pr?pade konfliktu bola schopn? v?etko pusti? k vode bez oh?adu na n?sledky. Skr?tka, bola to ?ena s ?a?kou povahou a on nevedel ako by ju ovl?dal, napriek tomu ju potreboval. Rezignovane ju nap?sal na koniec zoznamu, posledn? meno nepo?etnej skupiny vedcov, ktor? sa pok?si odhali? z?kony ovl?daj?ce fyzik?lne javy tak?ho rozsahu, ?e zmenia beh ?udsk?ch dej?n, ak by sa jej podarilo ich pochopi?. Rozm???al nad Kobayashim a fyzikou ?ast?c. Koniec koncov, pokus, ktor? sa podaril Marronovi nevyu??val ve?a energie, v?etko sa zmestilo na laborat?rny st?l, pozost?val z gener?tora s v?konom nieko?ko tis?c voltov, z p?ru n?zkonap??ov?ch zdrojov, elektr?d, do?ti?iek, solenoidu, r?znych pr?strojov na nastavenie a riadiaceho po??ta?a. Nezdalo sa, ?e by na dosiahnutie ??inku bolo potrebn? bohvie?o, ale Drew si hovoril, ?e sa musia dosta? k rie?eniu ?o najsk?r, tak?e aby u?etril ?as, potreboval ma? pri sebe t?ch najlep??ch vedcov. „?o najsk?r...“ zopakoval si Drew. Len?e na?o? Aby mohol McKintock robi? medzin?rodn?ho doru?ovate?a a financova? tak univerzitu? Zdalo sa, ?e toto by bol koniec jeho objavu, rozm???al z?falo. Takto to predsa nemohlo skon?i?, nechcel tomu uveri?. Rozhodne by univerzita mohla ma? exkluz?vu na pou??vanie syst?mu za ??elom vykon?vania prepravy tovaru, k?m v?etky ostatn? aplik?cie by sa museli da? k dispoz?cii v?etk?m. Inak to nejde v pr?pade tak?ho d?le?it?ho objavu. Prepravova? ?ud? formou zn?mou ako „teleportovanie“, ktor? sa ?asto objavuje vo vedecko-fantastickej literat?re, bude ove?a revolu?nej?ie ako oby?ajn? prenos predmetov. Umo?nilo by priamu a bezprostredn? interakciu medzi ?u?mi na ve?k? vzdialenos?. Napr?klad pracovn? porady by mohli by? zvolan? aj nieko?ko min?t pred za?iatkom a mohli by sa ich z??astni? aj osoby z r?znych k?tov sveta a po jej ukon?en? by sa vr?tili sp?? k svojej pr?ci. Chor? ?lovek by mohol by? lie?en? najlep??mi odborn?kmi nez?visle na mieste ich be?n?ho pracoviska a bez obvyklej ?asovej a finan?nej n?ro?nosti. Pracovisko alebo kancel?ra by mohla by? v?aka tomuto sp?sobu prenosu kdeko?vek. Otec by mohol pracova? v Sydney, mama v Toronte, syn by ?tudoval v Dallase a v?etci by i?li spolo?ne na ve?eru do Ben?tok. Radik?lne by sa zmenil sp?sob ?ivota s tak?m soci?lnym dopadom, ?e ostal v rozpakoch. Je spr?vne da? ?u?om do r?k tak? n?stroj? Ako ho vyu?ij?? Na vojny? Ako by sa viedli? Vydesilo ho aj pomyslenie. Na druhej strane, keby sa sp?sob prenosu naozaj dal k dispoz?cii ka?d?mu, stal by sa odstra?uj?cim prostriedkom vo?i nedemokratick?m rozmarom jednotlivcov. Zem by na?la svoju nov? rovnov?hu a nov? pokoj, ?lovek by bol slobodnej?? v my?lienkach a pokroku. „Je to ut?pia!“ povedal si Drew. „Ako m??em veri? tomu, ?e pr?ve v?aka tomuto objavu sa ?lovek m??e sta? lep??m? Nikdy v ?udskej hist?rii to tak nefungovalo, nez?visle na pozit?vach n?strojov, ktor? dostal k dispoz?cii.“ Nedalo sa ni? robi?, vedel, ?e m? v ruk?ch nie?o extr?mne prevratn?, ale namiesto toho, aby bol nad?en? a vychutn?val si vopred sl?vu, ktorej by sa mu dostalo, bol pln? bez?te?nosti a horkosti. Nov? objav by mohol ?udstvu prinies? skazu a on, Drew, by bol v historick?ch an?loch uveden? zodpovedn? za v?etko, ?o by sa spustilo. Ale, ale... bolo tie? pravdou, ?e napriek jeho chyb?m a bl?znovstv?m by ?udstvo aj tak kr??alo dopredu. Iste, ak sa nebudeme obraca? za nekone?n?m z?stupom nevinn?ch obet?, ale evol?cia sa ned? zastavi? ani na poli technick?ho pokroku, ani v etike. Ktovie, ?i by ?udsk? bytosti tentoraz prejavili ?sudok a re?pekt vo?i bl??nemu. Ve?mi tomu neveril, ale kto bol on, aby rozhodoval ?o je lep?ie pre ?udsk? rasu. Bol vedec, ktor? narazil ??rou n?hodou na ne?akan? a v?nimo?n? jav, ?i sk?r, v?aka bystrosti svojho ?iaka bol objaven? fenom?n a teraz sa chystali pre?tudova? ho. Vzh?adom na zhodu absol?tne n?hodn?ch okolnost?, bez Marrona by sa mo?no tento objav nikdy neuskuto?nil a ?udstvo by ho nemalo mo?nos? vyu??va? v dobrom aj v zlom. Musel vlo?i? v?etky sily do svojej ?t?die a vytvorenia te?rie, ktor? jav vysvetl?, aby na?iel svoje vyu?itie. Dlhoval to vede, Marronovi a aj sebe. Ak ho chce McKintock pou?i? na financovanie univerzity, nech si posl??i. Pre Drewa bola Manchestersk? univerzita v?etk?m, dala mu pr?cu na posledn?ch tridsa? rokov, prest??nu pr?cu po boku mnoh?ch dr?ite?ov Nobelovej ceny, bol to jeho domov na ove?a viac hod?n denne, ne? ko?ko str?vil vo svojom skuto?nom domove, kolegovia a ?tudenti ho re?pektovali. V?aka univerzite mohol spolupracova? s in?mi vedcami ako bol on, spojen?mi s najprest??nej??mi univerzitami na svete. C?til sa zaviazan? a darova? ?as? vyn?lezu sa mu zdalo ako dobr? sp?sob kompenz?cie. Strop prest?val by? ponoren? do tmy ako bol po cel? ?as, hodil poh?ad na okno a zbadal, ?e ?svit u? prepustil noc a vy?arovala na Manchester n?dhern?, silnej?ce l??e, ako predohru k oslniv?mu svitaniu. Rovnak? ?svit pre??vaj?ci postupn?m precitnut?m z vedeckej z?hady, ktor? spolu so svojimi kolegami premen? na rovnako oslniv? svitanie vy??ieho poznania pre ?udstvo. Vstal bez zn?mky ospalosti a spozoroval, ?e je hrozne hladn?. Pripravil si bohat? ra?ajky a spokojne ich zjedol, pri?om rozm???al nad t?m, ktor? hodina je vhodn? na to, aby obvolal kolegov, ktor?ch si vybral pre svoj v?skum. Kobayashimu mus? zatelefonova? okam?ite, ke??e v Osake bolo pr?ve popoludnie. Kamaranda bol hne? po ?om, preto?e pracuje v Raipure, v severov?chodnej Indii. Schultz v Heidelbergu a Novakov? v Oslo boli k nemu z h?adiska ?asov?ho p?sma bl?zko, tak?e im zatelefonuje dopoludnia. Obliekol sa, vy?iel v ?strety brie?deniu priamo na univerzitu a za?al dobrodru?stvo, ktor? ho privedie na miesta, o ktor?ch by nikdy ani nesn?val. 8. kapitola Cez pr?zdne n?dvoria a pust? chodby sa Drew dostal do svojej pracovne. Pre ?tudentov, zamestnancov a profesorov to e?te bola skor? rann? hodina, ale nebolo to prv?kr?t, ?o pri?iel na univerzitu tak skoro. P??ilo sa mu pre?i? ten okamih, kedy obrovsk? univerzita vyzerala akoby spala v hmlistom r?ne, ako spiaca morsk? obluda s obrovskou silou, ktor? sa pr?ve preb?dza a p???a sa do akcie. Okam?ite na?iel v notese Kobayashiho ??slo a zavolal. Ozval sa tenk? ?ensk? hlas v japon?ine. „Moshi moshi.“ (#) „Drew desu ga, Kobayashi-san onegaishimasu?“ (#) odpovedal Drew svojou chabou japon?inou. „Dobr? de?, profesor Drew,“ len ?o spoznala o koho ide, okam?ite sa preorientovala na angli?tinu. „Tu je Maoko. Profesor Kobayashi mi o v?s rozpr?val. Bohu?ia? pr?ve predn??a, ale onedlho kon??. Je mi ve?mi ??to, ?e v?m ho nem??em hne? odovzda?, p?n profesor.“ Drew si spomenul, ?e pri ich poslednom stretnut? na konferencii pred nieko?k?mi mesiacmi mu Kobayashi rozpr?val o svojej doktorandke Maoko Yamazaki, ktor? r?chlo napredovala a mala na?liapnut? na doktor?t v ove?a krat?om ?ase ako bolo be?n?. Bolo pr?jemn? rozpr?va? s takou talentovanou osobou a z?rove? oce?oval dokonal? japonsk? v?chovu, ktor? je evidentn? po?as konverz?cie. Diev?ina bola ?primne sklaman?, ?e ho nem??e spoji? s Kobayashim, nebolo to predstieran?, ako sa to st?valo na z?pade. „?akujem, Maoko-san, ste l?skav? (#). Budete tak? mil? a poviete mu ke? sa vr?ti, aby mi zatelefonoval? Je to ve?mi d?le?it?,“ poprosil ju spokojn? Drew. „Samozrejme, p?n profesor. M??ete mi necha? svoje ??slo... Och! Pr?ve pri?iel profesor Kobayashi! Odovzd?m v?m ho. Dopo?utia!“ „Neuverite?n?,“ pomyslel si Drew, „Maoko vedela, ?e sa Kobayashi onedlho vr?ti, napriek tomu sa mu ospravedl?ovala. Na z?pade by jednoducho povedali: „Po?kajte chv??u, hne? sa vr?ti“. Naozaj sa m?me od Japoncov ?o u?i? z h?adiska v?chovy. „Drew-san, priate?u!“ Kobayashi radostne zvolal jeho meno do telef?nu, „?o ?a priv?dza zavola? ry?o?r?tovi ako som ja?“ „Nazdar, Kobayashi. Potrebujem tvoju pomoc pri ve?mi komplexnom v?skume. M?? na m?a ?as?“ „Samozrejme, Drew-san. Pr?ve som dokon?il svoju pr?cu na novom ur?ch?ova?i ?ast?c v projekte pre ?ibu a m?m nieko?ko t??d?ov prest?vku. O ?o ti presne ide?“ „Potkol som sa o jeden zvl??tny jav, ktor? si vy?aduje hlb?ie presk?manie. Teraz sa objavuje iba u presne stanoven?ho mno?stva energie a r?d by som pochopil mechanizmus, ktor?m sa riadi. Ke??e ty pracuje? denne s energiami, ktor? ma zauj?maj?, myslel som, ?e by si si mohol vzia? na staros? t?to ?as? v?skumu. ?o ty na to?“ Kobayashi bol polichoten?. „Som pocten? tvoj?m n?vrhom. Ve?mi r?d sa pripoj?m. Ako by si chcel postupova??“ „V prvom rade je potrebn?, aby si pri?iel do Manchesteru, aby som ti predviedol ako sa prejavuje tento fenom?n a videl pr?stroj, ktor? ho sp???a. Potom sa s ostatn?mi vedcami z v?skumnej skupiny, ktor? pr?ve zaklad?m, budeme sna?i? pop?sa? te?riu vysvet?uj?cu mechanizmus. S?hlas???“ „Samozrejme, Drew-san. Kto s? ostatn??“ „Kamaranda na matematick? ?as?, Schultz na relativitu a ehm... Novakov? na jemn? ?trukt?ru hmoty.“ „Novakov?? Jasmine Novakov??“ Kobayashi vybuchol, ale okam?ite sa ovl?dol. „Drew-san, priate? m?j, dobre vie?, ?e som mal s Jasmine Novakovou nepr?jemn? rozhovory. Neviem sa s ?ou zhodn??. Na poslednej konferencii v Berne sa na konci m?jho v?kladu postavila v publiku a vyhl?sila: „Profesor Kobayashi, naozaj ste si ist? t?m, ?o hovor?te? Vo va?ej prezent?cii som objavila najmenej tri, opakujem tri, z?kladn? chyby v hodnoten?...“ a za?ala k?sok po k?sku rozobera? moju t?zu s vedcami v publiku, ktor? ju po??vali ako proroka a ja som vyzeral ako nejak? za?iato?n?k. Pros?m ?a, Drew-san, priate?u, nem?? za ?u n?hradu?“ Drew vedel o exploit Novakovej vo?i Kobayashimu, ale nie, nemal za ?u n?hradu. „Nobu-san, drah? priate?, ty si vo svojom odbore najlep?? a nikto sa ti nevyrovn?. Novakov? m? ?a?k? povahu, ale m? rovnako excelentn? myslenie, pr?ve preto sa jej v tvojej pr?ci podarilo odhali? nieko?ko bodov, ktor? pova?ovala za z?kladn? chyby, ale na druhej strane, ak sa na to pozrieme triezvo, i?lo iba o drobn? detaily na dotiahnutie. Jej myse? naozaj budeme v na?om t?me potrebova?. Mysl??, ?e to zvl?dne??“ Kobayashi sa vzdal. „Tak dobre, Drew-san, priate? m?j. Urob?m to pre teba a pre vedu. Iba ?a chcem poprosi?, ?i si so sebou m??em privies? aj Maoko-san. Je ve?mi ?ikovn? a pom??e mi s Jasmine-san.“ Drew mal rados?. „V?borne, Nobu-san. Bude mi c?ou ma? vo svojej skupine schopn? ?tudentku akou je sle?na Yamazaki. V priebehu nieko?k?ch hod?n ?a budem informova? oh?adom d?tumu stretnutia tu, v Manchesteri. ?akujem ti z cel?ho srdca.“ „To ja som ti v?a?n?, Drew-san. Do skor?ho po?utia. Konnichiwa! (#)“ „Konnichiwa, Nobu-san!“ Drewovi sa ohromne u?avilo, ke? dosiahol ??as? Kobayashiho aj napriek ?a?kostiam, o ktor?ch vedel, ?e m??u nasta?, a n?vrh zapoji? aj kolegom navrhnut? Maoko bolo pr?nosom pre prijate?n? vz?ahy vo vn?tri vedeckej skupiny. V japonskej kult?re bola e?te st?le ?ena oproti mu?ovi v podradenom postaven?, preto bolo prirodzen?, ?e Kobayashi nesympatizoval s emancipovanou Jasmine Novakovou. Maoko d? Kobayashimu pocit, ?e je to pr?ve on, ktor? m? v ruk?ch kontrolu a s??asne bude efekt?vne prepojen? s Novakovou ?i u? po vedeckej ako aj ?udskej str?nke pre pokoj v?etk?ch a pre zdarn? v?sledok projektu. Tak a teraz Kamaranda. Telef?n dlho zvonil napr?zdno, potom ?ensk? hlas odpovedal priamo po anglicky: „Pros?m,“ t?n hlasu bol mrzut?. „Tu je profesor Drew z Manchesteru. Je tam profesor Kamaranda?“ „Medituje pod bany?nom,“ ?ena bola odmeran?. „Mohli by ste ho zavola??“ „Teraz nie. M?m pr?cu.“ Drew nedo?kavo pre?iel do ofenz?vy. „Mus?m s n?m naliehavo rozpr?va?. Cho?te ho zavola? okam?ite!“ ?ena bez ?tipky z?ujmu za?ala by? e?te viac ha?teriv?. „P?jdem len ?o budem m?c?. Zavolajte o hodinu.“ Drew sa neovl?dol. „Po?uj, hlupa?a, okam?ite cho? zavola? Kamarandu, lebo ?a nech?m vyhodi? na chodn?k!“ Reakcia bola svojsk?. „Ty kolonialistick? bastard! Tvoji rodi?ia tu boli masakrova? nevinn?ch ?ud?, ?eny a deti, vyu??vali ste n?s a? do smrti, aby ste sa obohatili a vyzerali dobre pred va?ou pobehlicou kr??ovnou. Ak si mysl??, ?e kv?li tebe zdvihnem zadok zo stoli?ky, tak zdochni!“ a prudko zlo?ila. Drew z?ril. V ruke dr?al hluch? telef?n, od zlosti mal chu? s n?m bi? po stole ako s kladivom, ale namiesto toho sa zhlboka nad?chol, zatvoril o?i a hne? sa upokojil. Dnes r?no mu ch?balo u? iba natrafi? pr?ve na vnu?ku obet? koloni?lnej politiky! A akou peknou angli?tinou rozpr?vala, akoby ?ila v Birminghame! Hist?riu ve?mi nepoznal, ale za ?ias G?ndhiho, ke? boli jej star? rodi?ia pravdepodobne pod anglickou nadvl?dou, bol na tr?ne kr?? a nie kr??ovn?. V ka?dom pr?pade, ?o mal teraz robi?? T?to sa postavila medzi neho a Kamarandu a nikdy ho nezavol? k telef?nu. A on sa tak pon?h?al, do?erta! Navy?e, ?ena musela na displeji telef?nu vidie? ??slo a pochopila, ?e hovor prich?dza z Ve?kej Brit?nie, preto odpovedala po anglicky. Teraz si musel d?va? pozor, telefonova? bolo zbyto?n? a malo by opa?n? ??inok. V tom okamihu vst?pil Marron. Dohodli sa na sch?dzke o ?smej v Drewovej pracovni a mlad?k pri?iel na?as. Dostal n?pad. „Ahoj, Marron! Po?uj, m?? nejak?ho kamar?ta, ktor? pr?ve ?tuduje v Indii, v Raipure?“ „Dobr? de?, p?n profesor. Poprem???am... No ?no! Thomas Chatham si tam rob? doktor?t. Pozn?me sa dobre. Potrebujete nie?o?“ Drewovi sa vr?tila n?dej. „Mal? l?skavos?. Mohol by si mu zatelefonova? a poprosi? ho, ?i by nemohol z?js? za profesorom Kamarandom? N?jde ho meditova? pod bany?nom, tam chod? prem???a? o matematick?ch ot?zkach, nech mu povie, aby mi ?o najsk?r zavolal na toto ??slo.“ Marronovi sa zdala po?iadavka trochu zvl??tna, ale ke??e poznal ak? je Drew excentrick?, na ni? sa nep?tal. V mobile na?iel kamar?tovo ??slo a zavolal mu z Drewovej pevnej linky. Chatham okam?ite zdvihol. Pr?ve mu skon?ila posledn? denn? predn??ka a bol ??astn?, ?e sa m??e prejs? a m? pr?le?itos? ?s? za takou osobnos?ou ako bol Kamaranda. Na?iel ho presne pod bany?nom s v?razom medituj?ceho guru. Odovzdal mu odkaz a o desa? min?t u? zvonil Drewov telef?n. „Tu je Drew.“ „Nazdar, Drew. Tu je Kamaranda. Tak rozpr?vaj.“ Ind bol stru?n? a v?dy i?iel priamo k veci bez zbyto?n?ch okolkov. „Prep?? mi, ?e ?a vyru?ujem, ale chcel by som ti pon?knu? v?skum jedn?ho mimoriadneho fyzik?lneho javu. Potreboval by som tvoju ?pecializ?ciu matematick?ch vzorcov v te?rii tohto javu. Ide? do toho?“ „Kedy a kde?“ „Tu v Manchesteri len ?o bude? m?c?. Mus?m ti predvies? ako to funguje a...“ „Budem tam zajtra ve?er greenwichsk?ho ?asu.“ „V?borne! ?akujem, Radni. Dovidenia zajtra.“ Drew sa uvo?nil. V?aka ?siliu dvoch ?tudentov sa dostal z probl?mu, ktor? ani nezavinil. Boli schopn? t?to dvaja ml?denci. „V?aka za spolupr?cu, Marron. Po?, poz?vam ?a na ?aj.“ K?m kr??ali po chodbe smerom k bufetu, Marron sa neudr?al od zvedavosti. „Profesor Drew, prep??te moju dotieravos?, ale zdalo sa mi, ?e profesor Kamaranda bol pr?li? r?chly v odpovedi na ponuku, mo?no u? pr?ve teraz bal? kufre. Ktovie pre?o?“ „To netu??m, Marron. Mo?no chce iba na chv??u zmeni? prostredie.“ Nepovedal mu ni? o tej je?ibabe v telef?ne. Bolo mo?n?, ?e ju Kamarandovi nan?tili iba preto, ?e je pr?buzn? nejakej vysoko postavenej osoby, aj ke? je ?plne neschopn? ako spolupracovn??ka. Je mo?n?, ?e je s ?ou matematik v permanentnom konflikte a pr?le?itos? zmizn?? do Manchesteru mu pri?la ako ne?akan? z?chrann? vesta. Keby Marronovi vyrozpr?val spor so ?enou, musel by vysvet?ova? aj d?vody jej nen?visti a ke??e ?tudent bol ?ierny, Drew mal za to, ?e by bolo lep?ie nevy?ahova? na svetlo dobu kolonializmu a jeho nehanebnosti, ktor? neboli ur?ite o ni? menej v??ne ako tie, ktor? boli sp?chan? na africk?ch ?u?och odvle?en?ch do otroctva. Marron by sa mohol znepokoji? alebo dokonca sa nahneva? a to by pre ovzdu?ie vo vedeckej skupine nebolo ve?mi pr?nosn?. Je lep?ie necha? tieto probl?my pod pokrievkou. Bufet bol vybaven? v?etk?m potrebn?m na pr?pravu klasick?ho anglick?ho ?aju, bolo tam nieko?ko kanv?c na ?aj, r?zne ??lky, spor?k na prevarenie vody, najbe?nej?ie druhy ?ajov vo vrec??kach, ale aj sypan?ch, rozli?n? pr?bory, cukor a celkom slu?n? v?ber m??nikov. Nesmelo ch?ba? mlieko, ktor? sa prilieva a? na konci pr?pravy. Pod?a ortodoxn?ch milovn?kov p?vodn?ho ?aju, Angli?ania zni?ili tento ??asn? n?poj t?m, ?e do?ho za?ali lia? mlieko a to mo?no bola pravda, ale ak to tak maj? radi, tak na?o sa znepokojova?? Chu? je chu?, ?o by mali poveda? Taliani, ke? zistili, ?e Ameri?ania pe?? pizzu na grile? Drew dal zovrie? vodu, trochu jej odobral a nalial do kanvice, aby sa zohriala, potom ju vylial a nasypal do nej tri ly?i?ky ?ajov?ch l?stkov Darjeeling, ktor? mal najrad?ej, pod?a trad?cie po jednej ly?i?ke na ka?d? ??lku a jednu pre kanvicu. Pridal vriacu vodu a nechal ?tyri min?ty l?hova?, ?o bol potrebn? ?as na to, aby dosiahol pod?a neho ide?lnu koncentr?ciu. „E?te jedna vec, p?n profesor,“ pokra?oval Marron, „ako bud? zaplaten? vedci, ktor?ch poz?vate? Napr?klad, profesor Kamaranda hne? prijal pozvanie a zajtra bude tu. Kto zaplat? cestovn?, di?ty, profesion?lnu pr?cu?“ „Manchestersk? univerzita m? ka?doro?n? dohodu s mnoh?mi univerzitami, prostredn?ctvom ktorej sa vedci pres?vaj? medzi univerzitami, ktor? ju podp?sali a s? odme?ovan? z domovskej univerzity, v?davky sa automaticky hradia za predpokladu, ?e spadaj? do stanovenej kateg?rie. Ke??e presuny os?b s? navz?jom celkovo vyrovnan?, ka?doro?n? v?davky nie s? naru?en?, ale univerzita z?skava z vedeck?ho h?adiska a to v?aka prispievaniu mozgov, ktor? m? na ur?it? ?as k dispoz?cii.“ „Ch?pem. Tak?e ste vybrali kolegov, ktor? poch?dzaj? z dohody s Manchesterskou univerzitou, pravda?“ „Presne tak, Marron. Ke? som v?era popoludn? odniesol zoznam McKintockovi na schv?lenie, prv? vec, ktor? skontroloval bola pr?ve t?to. Mus? ma? pod kontrolou v?davky. Nez?visle na ekonomickej str?nke je z intelektu?lneho a kult?rneho h?adiska pre vedcov presun ur?it?m ziskom, ke??e priama spolupr?ca s kolegami z in?ch univerz?t je ?asto podnetn? a strhuj?ca. Sk??anie r?znych sp?sobov pr?stupu k probl?mom, konfrontovanie sa aj s ?asto rozdielnymi poh?admi alebo len pr?ca v prostred? odtrhnutom od be?n?ho nezriedka pom?ha vznikn?? nov?m koncepci?m, ktor? obohatia vedu a u?encov, ktor? pre??vaj? t?to sk?senos?.“ „O tom som presved?en?,“ Marron vzal ?katu?u so z?kuskami, k?m Drew nalieval ?aj do ??lok. Sadli si k stol?ku a pop?jali ?aj s dodr?an?m ritu?lu tak d?le?it?ho pre Angli?anov, ?e im poskytoval uspokojenie s?visiace s vyjadren?m jedn?ho zo z?kladn?ch aspektov britsk?ho ducha. Po prest?vke sa vr?tili do pracovne a Drew zavolal Schultzovi. Odpovedal osobne, ?o bolo dos? neobvykl?, preto?e pod?a toho ?o vedel, tento Nemec zaka?d?m nechal dv?ha? telef?ny svojich doktorandov a telef?n prevzal iba v ?ivotne d?le?it?ch pr?padoch. „Ja?“ (#) „Tu je Drew z Manchesteru, ahoj, Dieter.“ „Och, ahoj, Lester. Ako sa dar??“ „Dobre, ?akujem. A tebe? St?le z?pas?? s tvojou lo?ou?“ Schultz si k?pil asi pred rokom lo? od ruky v dos? zlom stave a sna?il sa ju opravi?, aby mohol chodi? na ryba?ku na rieku Neckar. „V?etko v poriadku. Lo? st?le naber? vodu, myslel som si, ?e som opravil v?etky trhliny, ale evidentne mi st?le nejak? unik?. V ka?dom pr?pade, teraz na to aj tak nem?m ?as, v?etci moji doktorandi s? na pobyte v eur?pskych observat?ri?ch kv?li gravita?n?m vln?m a ostal som tu str??i? pevnos?.“ „Ne?iel si s nimi?“ Drew ostal zarazen?. „Nie. Odi?li s jedn?m kolegom, ktor? sa l?skavo pon?kol,“ Schultz sa za?k?abil, „aspo? toto je ofici?lna verzia. Pravdou je, ?e Hoffner chcel ?s? na dovolenku v j?ni namiesto j?la a na to nemal opr?vnenie. Mysl?m, ?e ho man?elka vydiera, evidentne m? ona dovolenku v j?ni a o?ak?va, ?e ju man?el vezme niekam na pr?zdniny. Aby som mu vy?iel v ?strety, povedal som mu, ?e ho zasko??m v j?ni, ak p?jde teraz so ?tudentmi namiesto m?a. Okam?ite na to pristal. Vybral si drinu a lietanie s nesk?sen?mi ?tudentmi po podzemn?ch laborat?ri?ch, ne? by mal po??va? vyhr??anie man?elky,“ znova sa za?keril. „Ch?pem. Nu?, Hoffner m? moje sympatie,“ vzdychol si Drew, „napriek tomu, Dieter, vol?m ti, aby som ?a po?iadal o spolupr?cu na sk?man? zvl??tneho javu, na ktor? sme tu pri?li. M??e??“ Schultz sa na okamih zamyslel. „Uvid?me... Mus?m pr?s? k v?m?“ „?no, je to nevyhnutn?. Mus?m ti predvies? ako sa prejavuje tento fenom?n a tie? pr?stroj, ktor? ho sp?sobuje. Navy?e, bol by si s??as?ou vedeckej skupiny, ktor? zostavujem za t?mto ??elom, tak?e mus?me pracova? v?etci spolu.“ „Dobre teda. Kedy je potrebn? moja pr?tomnos??“ „Hm...“ Drew bol v rozpakoch, „Kamaranda prilet? zajtra ve?er...“ „Zajtra ve?er?!“ skr?kol ohromen? Schultz. „Ako ?as na rozmyslenie to nie je zl?, v?ak Lester?“ Nieko?ko sek?nd uva?oval a ozval sa: „Napokon, ?tudenti tu nie s? a predn??ky za m?a m??e vzia? Ebersbacher, ide mu to. S?hlas, porozpr?vam sa s rektorom a napl?nujem si cestu do Manchesteru na pozajtra.“ „Ve?mi ti ?akujem, Dieter. Nebude? ?utova?, uvid??.“ „V to d?fam,“ op?? sa za?keril Schultz, „ani sa ?a nep?tam kto tam bude okrem Kamarandu. Nech?m sa prekvapi?. Dovidenia, Lester!“ „Dovidenia, Dieter.“ Schultz miloval prekvapenia, ale aj riziko, ktor? predstavovala posledn? osoba, ktorej teraz musel zatelefonova?: Jasmine Novakov?. Drew poslal Marrona do kop?rovacej miestnosti urobi? k?pie nejak?ch zo?itov. Nechcel, aby bol pri tom, ke? bude diskutova? s N?rkou a aby ho tie? nevidel ako ho t?to valk?ra bude tla?i?. Rad?ej neriskoval. (#) V telef?ne sa ozval mu?sk? hlas. „Tu je Drew z Univerzity v Manchesteri. H?ad?m profesorku Jasmine Novakov?.“ „Dobr? de?, p?n profesor. Tu je. Hne? ju zavol?m.“ „?akujem, dopo?utia.“ Drew po?ul v pozad? nejak? vety v n?r?ine a potom odovzdanie telef?nu. „Novakov?.“ V tomto chladnom hlase ako ?ady na Ju?nom pol?rnom kruhu bol nordick? pr?zvuk iba detail. „Tu je profesor Drew z uni...“ „...z Univerzity v Manchesteri, viem. Povedal mi to m?j spolupracovn?k, nemysl?te?“ Drew si pomyslel, ?e to za??na dobre. Sna?il sa predstavi? svoje najlep?ie savoir-faire. „?akujem za v?? ?as, ktor? mi venujete. Vol?m v?m vo ve?mi d?le?itej veci, ktor? m??ete vyrie?i? iba vy. N?hodou sme objavili ?plne neobvykl? fyzik?lny jav, ktor?ho zlo?itos? si vy?aduje najlep?ie mozgy, aby sa mohol presk?ma? a vyjadri?. Preto som si dovolil obr?ti? sa na v?s s n?dejou, ?e by ste mohli by? s??as?ou vedeckej skupiny, ktor? zostavujem za t?mto ??elom. Va?e schopnosti predpokladu a synt?zy s? zn?me na celom svete a...“ „Ak? jav?“ Novakov? nereagovala na Drewove lich?tky a ostala ?adov? ako predt?m. Prejavila z?ujem o ??inky a to u? znamenalo pokrok. „Je mi ??to, profesorka Novakov?, ale som n?ten? udr?iava? tajomstvo a nem??em o tom hovori? po telef?ne. V?etky inform?cie s? k dispoz?cii v?hradne ?lenom vedeckej skupiny. Pevne d?fam, ?e sa k n?m prid?te,“ Drew sa ve?mi sna?il. Bol rad na Novakovej. „Kto s? ?lenovia skupiny?“ Drew sa na t?to ot?zku pripravil, ale jednako sa zachvel. „Kamaranda, Schultz a...“ zav?hal, „... Kobayashi,“ dokon?il na jeden v?dych. „Kobayashi?“ zopakovala Novakov?. „Kobayashi? Ha, ha, ha!“ vybuchla do smiechu. „V?born? vo?ba, profesor Drew! To bude rados? usmerni? toho neschopn?ho naf?kan?ho ?ovinistu!“ Drew bol zdesen?. Nikdy by ne?akal tak?to reakciu. N?rka vybuchovala do smiechu iba pri pomyslen?, ?e bude ma? v paz?roch Kobayashiho. Bl?zniv?. T?to ?ena musela ma? u mu?ov obrovsk? nevyrie?en? ??ty, ke? sa takto spr?vala. Nech u? to bolo akoko?vek, vlastne s?hlasila s ??as?ou a to bol v?sledok, ktor? Drew ani ned?fal, ?e tak ?ahko dosiahne. Bol si vedom? toho, ?e vklad? chud?ka Kobayashiho do r?k Novakovej, ale vedel, ?e Maoko bude robi? prostredn?ka a tak sa veci h?dam nevyvin? a? tak zle. Napokon, v?etko to boli vedci v procese sk?mania komplexn?ho probl?mu a v?skum bol na prvom mieste. „Mohli by ste by? v Manchesteri u? pozajtra?“ op?tal sa Drew a tv?ril sa, ?e prehliadol Novakovej bujar? v?buch. Po kr?tkej odmlke N?rka odpovedala takmer so sympatiou: „Mysl?m, ?e ?no. Prenesiem svoje ?lohy na kolegov. Som zvedav?, o akom jave to rozpr?vame,“ a znova sa vr?tila k ?adov?mu hlasu, „d?fam, ?e ide naozaj o nie?o nev?dan? a nie o nejak? fra?ku ako v in?ch pr?padoch fingovan?ch objavov.“ Drew sa znova zachvel, ale nenechal sa vyvies? z rovnov?hy. „Nebudete ?utova?, profesorka Novakov?. Som v?m hlboko zaviazan? za to, ?e ste prijali moju ponuku. Budem sa na v?s te?i?. E?te raz ?akujem a do skor?ho videnia.“ „Dovidenia,“ pozdravila neslano. Drew bol v siedmom nebi. Podarilo sa mu zostavi? t?m a onedlho za?n? pracova? na jave. Zavolal Kobayashimu, aby ho informoval o d?tume stretnutia. Aj ke? bol term?n za kr?tky ?as, Japonec sa prisp?sobil a potvrdil svoju ??as? na dohodnut? term?n. Marron sa vr?til s skop?rovan?m zo?itom a Drew ho obozn?mil s dohodami, ktor? dojednal s vedcami novej vedeckej skupiny. „P?n profesor,“ podotkol ?tudent, „rozm???al som, ?e ke? budeme prezentova? ??inok kolegom, profesorka Bryceov? by nemala by? vo svojej pracovni a my mus?me ma? mo?nos? bez jej vedomia z?ska? v?etok materi?l, ktor? premiestnime, inak bude zle.“ Robila mu starosti sc?na Bryceovej v rektorovej pracovni. „M?? pravdu, Marron,“ pripustil Drew. „M?me dve mo?nosti, bu? sa dohodneme s McKintockom, informujeme ho, ?e prebehne experiment a po?iadame ho o podporu alebo urob?me pokus ke? Bryceov? nebude v pracovni. V takom pr?pade mus?me aj tak po?iada? od rektora k???e od jej pracovne,“ prem???al chv??u a potom pri?iel k z?veru: „Porozpr?vame sa s McKintockom. Nech rozhodne on.“ „?artuje??“ vybuchol McKintock, „Bryceov? mi u? tak d?va zabra?, aj bez tejto novinky. Mus?me ju o tom informova?, nevid?m in? mo?nos?. Okrem toho, keby si chcel robi? pokus na prenose ?iv?ho zviera?a, biol?g sa n?m z?de.“ Na to Drew nepomyslel, ale rektor mal z toho h?adiska pravdu. „Mysl??, ?e by bola ochotn? pr?s? teraz na stretnutie?“ op?tal sa Drew. Ako odpove? McKintock zavolal svojej sekret?rke. „Pani Wattsov?, kde sa pr?ve nach?dza profesorka Bryceov??“ Nieko?ko sek?nd po??val odpove? a potom odvetil: „Ve?mi dobre. ?akujem. Mohli by ste mi ju posla? okam?ite do mojej pracovne? V?borne. E?te raz ?akujem.“ Sle?na Wattsov? bola pr?kladom efektivity. Inteligentn?, intuit?vna a pohotov?, bola rektorovou v?konnou rukou a on si ju za to ve?mi v??il. „Bryceov? pr?ve pri?la na prest?vku. O chv??u tu bude,“ ozn?mil McKintock. Drew si v?imol, ?e rektor mal ?ierne kruhy pod o?ami a ospal? v?raz. Musel str?vi? noc so svojou priate?kou, v?dy tak vyzeral na druh? de?. Drew mu trocha z?videl, ale musel uzna?, ?e sa pr?li? nezaoberal h?adan?m ?eny. Evidentne bol McKintock ?ikovnej?? alebo mal viac ??astia. „Vedeck? skupina tu bude o p?r dn?, McKintock. Po??tajme s t?m, ?e sa hne? pust?me do pr?ce,“ informoval ho Drew. Rektor pozeral na Marrona. Pozorne si ho obzrel a prv?kr?t, odkedy sa spustila t?to z?le?itos? ho oslovil. „Tak?e ty si Lesterov ?tudent,“ spustil zamyslen?. „Tento tu...“ zo ?artu uk?zal na Drewa, „...hovor?, ?e to ty si sa postaral o objav na pr?stroji. Je to tak?“ Marron bol zm?ten? a v ??ase pred najvy???m z?stupcom univerzity. „Hm, ?no, pane. Tak sa to stalo. V?aka jedine?n?m vlastnostiam zariadenia, ktor? zostrojil profesor Drew a s?rii ??astn?ch okolnost? som mal t? ?es? pozorova? demon?tr?ciu ?kazu. Teraz ho mus?me pre?tudova? a s vedeckou skupinou, ktor? zostavil profesor...“ V tom okamihu profesorka Bryceov? rozrazila dvere a vst?pila r?chlym krokom, so ??lkou ?aju v ruke a bez jedin?ho slova uchopila stoli?ku a udrela ?ou z celej sily o zem ved?a pracovn?ho stola. Posadila sa a pozrela ohniv?mi o?ami na rektora. „?o je?“ vybuchla arogantne. McKintock bol zvyknut? na provokat?vne spr?vanie tejto ?eny a u? si z toho ni? nerobil. „Ve?av??en? profesorka Bryceov?, Megan...“ sna?il sa ju obm?k?i? t?m, ?e ju oslovil menom, ale ako odpove? iba pri?m?rila prav? oko a spustila nadol k?tiky ?st, hodila ??lku na dosku p?sacieho stola tak, ?e hor?ci ?aj vystrekol na rektorove pozn?mky a na mal? antick? amforu, ktor? mal na stole ako ozdobu, prekr??ila si ruky a pozrela na?ho e?te vra?ednej??m poh?adom. „?no, Lachlan?“ ozvala sa v?sme?n?m hlasom. McKintock si vzdychol. „Potrebujem tvoju pomoc pri ve?mi...“ „Ak ste stratili k???e, zavolajte zriadenca. M?m lep?ie veci na pr?ci!“ „Do?erta, Bryceov?!“ vybuchol McKintock, udrel p?s?ou do stola a tentoraz on sp?sobil, ?e ?aj profesorky vy?plechol zo ??lky. Nadsko?ila vystra?en? na stoli?ke. Medzit?m rektor hrubo pokra?oval: „Ak som pre v?s poslal je to preto, lebo v?s potrebujem, inak by som sa pokojne zaobi?iel aj bez toho, aby ste sa mi motali popod nohy, jasne?!“ Profesorka zbledla ako papier a sledovala ho nap?t? bez jedin?ho pohybu. McKintock sa znova ozval u? pokojnej??: „Profesor Drew u? vie o ?o ide. Toto je ?tudent fyziky, Joshua Marron.“ Bryceov? ?murkla o?ami smerom k ?tudentovi a ohromen? sa znova obr?tila na rektora. Ten pokra?oval. „Objavili nov?, revolu?n? fyzik?lny jav a chystaj? sa ho pre?tudova? s vedeckou skupinou, zlo?enou z najlep??ch vedcov, ktor? existuj? a Drew ich vybral. Ke??e sa v?skum dot?ka aj biologick?ch foriem, ste najvhodnej?ia osoba na t?to ?lohu. Idete do toho s nami?“ uzavrel rozhodne. Profesorka ostala na nieko?ko sek?nd nehybn?, potom sa uvo?nila a nad?chla sa prv?kr?t, odkedy McKintock udrel p?s?ou po stole. Od toho okamihu a? doteraz ani ned?chala. „P?ni, ospravedl?ujem sa za svoje spr?vanie. Rektor, hovor?te o pou??van? biologick?ch foriem? Za ak?m ??elom?“ McKintock pozrel na Drewa, ktor? zasiahol ?ovi?lne akoby sa ni? nestalo. „Profesorka, mus?m poznamena?, ?e ide o tajn? v?skum.“ Bryceov? pri?m?rila o?i. Drew pokra?oval: „Sme schopn? v okamihu premiestni? hmotu z jedn?ho miesta na druh?, od seba dos? vzdialen?. Tie veci, ktor? ste minule na?li u seba na kresle poch?dzali z n??ho fyzik?lneho laborat?ria, v ktorom sme s Marronom robili pokus s pr?ve objaven?m javom. Prep??te n?m nepr?jemn? situ?ciu, ktor? sme sp?sobili, ale nemohli sme v tom ?ase vedie?, kam sa hmota premiestnila.“ Bryceov? na okamih vytre?tila o?i a potom sa znova s?stredila na po??vanie. Drew pokra?oval vo vysvet?ovan?: „S vedeckou skupinou, ktor? som zostavil sa budeme sna?i? vypracova? te?riu, ktor? vysvetl? objaven? fenom?n, tak?e budeme sk??a? premiestni? aj ?iv? bytosti, rastliny a zvierat?. Va?a pomoc bude d?le?it?.“ „Pre?o ste sa obr?tili pr?ve na m?a? Na svete je nieko?ko ove?a schopnej??ch biol?gov,“ op?tala sa profesorka. „N?stroj, ktor? sp?sobuje premiestnenie m? ?isto n?hodou nastaven? miesto ur?enia na va?e kreslo. Zatia? nevieme ako zmeni? s?radnice, tak?e v prvej f?ze pokusov budeme n?ten? pou??va? aj va?u pracov?u. Pom??ete n?m?“ Bryceov? ?plne zmenila v?raz. Zrazu bola vesel? ako ?tudentka po?as svojho prv?ho pokusu v laborat?riu. Mo?no toto bola skuto?n? profesorka Megan Bryceov?, vedky?a, ktor? potrebovala v?zvy, aby im mohla ?s? v ?strety a odvr?tila sa od monot?nneho vyu?ovania ?ahostajn?ch a z?kern?ch ?tudentov. „Samozrejme, profesor Drew!“ zvolala, „ale toto v?s bude nie?o st??...“ Drew na ?u h?adel sp?tavo, k?m pokra?ovala: „Teraz u? viem komu m?m posla? ??et z ?istiarne, kde mi dali do poriadku suk?u!“ ?murkla na?ho a s ?smevom vy?la z pracovne. Traja mu?i ostali na okamih bez slova, potom McKintock zhrnul: „V podstate je to dobr? ?ena. Ak vedie tak?to ?ivot, mus? pre??va? ve?k? stres. Mus?me ju ch?pa?. Tak, a teraz si mysl?m, ?e tento projekt jej prinesie spokojnos?, ?o bude na prospech jej aj n??mu v?skumu. „Amen!“ zaglosoval Drew. „Lester, ke? sme pri tom,“ pokra?oval rektor, „skontroloval si, ?i je laborat?rium s tvojim pokusom e?te st?le zape?aten?? Ja som ho dal ofici?lne zavrie?, ke? si ma o to v?era po?iadal.“ „To bol n?? prv? krok,“ odpovedal Drew, vstal a Marron ho nasledoval. „Uvid?me sa hne?, len ?o sa dostavia v?etci vedci. Ahoj, Lachlan.“ „Dovidenia, p?n rektor McKintock,“ pozdravil Marron s ?ctou. Na dver?ch laborat?ria boli e?te st?le nalepen? pe?ate a kvalitn? mre?e nahr?dzali Drewov proviz?rny n?pis z onej noci. Profesor odstr?nil pe?ate a obaja vst?pili dovn?tra, prv?kr?t od objavu. V?etko bolo tak ako to zanechali. Po?etn? fyzik?lne laborat?ri? Univerzity v Machesteri umo??ovali vykon?vanie be?nej ?innosti aj napriek tomu, ?e zape?aten? nebolo k dispoz?cii. Ke? odch?dzali, Drew znova zape?atil laborat?rium pomocou nov?ch p?sok, ktor? predt?m vyzdvihol na sekretari?te. Vr?tili sa do Drewovej pracovne a zvy?ok d?a str?vili op?tovn?m organizovan?m bodov experimentu, pr?pravou tabuliek a grafov a vypracovan?m kr?tkej spr?vy o vykonan?ch ?innostiach a dosiahnut?ch v?sledkoch, aby bolo mo?n? poskytn?? ?lenom skupiny stru?n?, ale v?sti?n? preh?ad o t?me v?skumu. Bol to slu?n? po?iato?n? bod, ale Drew tu?il, ?e cesta pred nimi bude dlh? a pln? probl?mov. Nasleduj?ci de? Drew vykon?val be?n? predn??ky, k?m Marron ostal ?tudova? vo svojej izbe. Ve?er Kamaranda dorazil do Manchesteru. Taxi ho priviezlo priamo na miesto ubytovania, ktor? mu zabezpe?ila univerzita, potom zatelefonoval Drewovi, aby mu ozn?mil svoj pr?chod. I?iel na ve?eru a po nej do postele. Na druh? de? r?no, k?m ?akal na pr?chod ostatn?ch vedcov, vybral sa do Sackville Park ne?aleko univerzity a sadol si, aby meditoval na lavi?ke pri Turingovej soche (#). Bolo to pre?ho, akoby sedel pod svojim banyanom. Kobayashi, Maoko a Schultz dorazili popoludn?. Novakov? sa dostavila predve?erom. Prv? stretnutie bolo stanoven? na nasleduj?ce r?no o deviatej hodine, v laborat?riu, kde sa robil experiment. Dobrodru?stvo sa za?alo. 9. kapitola Niektor? sa posadili na stoli?ky a in? na stol?eky, pr?tomn? sedeli do kruhu okolo pracovn?ho stola, na ktorom sa zariadenie, ktor? zostrojil Drew, javilo ako anonymn? prototyp nejak?ho experimentu elektrodynamiky. Profesor st?l bl?zko mikrometrick?ch nastaven? a Marron sedel pri po??ta?i. Drew sa ozval. „Pr?stroj, ktor? vid?te pred sebou je, ako sa zd?, schopn? vykona? vz?jomn? v?menu dvoch ?ast? previazan?ho priestoru. V podstate to, ?o sa nach?dza v bode A si v okamihu vymen? miesto s t?m, ?o sa nach?dza v bode B.“ Pri tomto vyhl?sen? Schultz vytre?til o?i, mo?no si predstavil uskuto?nenie toho, ?o zahliadlo jeho ?t?dium relativity. Kamaranda ostal zaduman?, akoby meditoval, k?m Kobayashi za?al s mal?m ??k?abkom sledova? gener?tor vysok?ho nap?tia a pripojenia r?znych ?ast? zariadenia. Maoko po jeho boku sa ned?ver?ivo pozerala na pr?stroj. Novakov? chladne a bez toho, aby prejavila ak?ko?vek reakciu pozorovala sc?nu, k?m Bryceov? sa rozochvene usmievala v ?al?om o?ak?van?. McKintock sedel so zalo?en?mi rukami a ?akal. „Teraz si predvedieme ako funguje jav. N?? bod A sa nach?dza na tejto platni?ke,“ pokra?oval Drew a uk?zal na miesto, „bod B sa nach?dza hore, na kresle v pracovni profesorky Bryceovej, tristo metrov odtia?to. Nastavili sme kameru, ktor? zaber? kreslo, monitor je ved?a platni?ky a je pripojen? ku kamere.“ Drew vzal zo ?katule hranol z bieleho plastu a polo?il ho na platni?ku. „Pozorujte hranol a z?rove? monitor ved?a.“ V?etci zamerali poh?ad na uveden? miesto. Drew potichu nariadil Marronovi: „Do toho!“ Marron stla?il kl?ves, hranol okam?ite zmizol z platni?ky, objavil sa vo vzduchu v poli kamery a spadol na kreslo profesorky Bryceovej. Pr?tomn? prudko d?chali od rozru?enia. Niektor? vstali a pribehli k platni?ke, aby sa ubezpe?ili, ?e hranol zmizol. Novakov? bledla a jej tv?r naberala svetlej?? odtie?, ne? bol typick? pre jej n?rsku sinavos?. Kobayashi sa prestal u?k??a?. Pozoroval pr?stroj so zvra?ten?m ?elom, k?m Maoko st?la s o?ami vyp?len?mi v ??ase. Schultz sa roz?iaril. St?l ved?a pracovn?ho stola a pozeral na monitor, akoby tam sledoval narodenie svojho prv?ho syna. McKintock bol spokojn? a vychutn?val si finan?n? n?vratnos? pre univerzitu, k?m Kamaranda vyzeral, akoby u? meditoval nad matematick?m modelom toho, ?oho bol pr?ve svedkom. „Profesorka Bryceov?!“ zvolal Marron. V?etci sa obr?tili k stoli?ke, kde sedela profesorka. Profesorka omdlela a opusten? le?ala opret? o operadlo s hlavou v z?klone a rukami spusten?mi pozd?? tela. Rektor sa pred ?u postavil, chytil ju za plecia a prudko ?ou zatriasol. „Megan! Megan!“ kri?al na ?u. Bryceov? nereagovala, tak?e McKintock jej vylepil dve poriadne zauch? a znova zakri?al: „Megan! Megan!“ ?ena otvorila o?i, striasla sa a neisto sa natiahla. Bola bled? ako stena. „?o... sa stalo?“ op?tala sa. „Omdleli ste, profesorka Bryceov?,“ odvetil rektor, „ako sa c?tite?“ „Lep?ie, ?akujem. Trochu sa mi kr?ti hlava, ale to prejde. Ale horia mi l?ca. Nech?pem,“ odvetila a mas?rovala si pritom tv?r. McKintock s n?mahou potla?il smiech, zatia? ?o ostatn? si navz?jom vymie?ali pobaven? poh?ady. „Marron, priprav r?chlo ?aj pre pani profesorku. Rad?m, aby si ho poriadne osladil,“ povedal Drew. ?tudent prudko vysko?il do k?tika s ob?erstven?m, ktor? mali v laborat?riu a za?al nar?ba? s ?ajn?kom. „Profesorka Bryceov?, ra?ajkovali ste dnes r?no? Mohlo by ?s? o pokles cukru v krvi?“ op?tal sa Drew. „?no, ra?ajkovala som,“ odpovedala, „pokles cukru nesp?sobil, ?e som odpadla, to m? na svedom? pr?li?n? vzru?enie, ktor? ma zachv?tilo, ke? som zbadala ako funguje pokus!“ Pr?tomn? na ?u s ??asom h?adeli. „Nech?pete to?“ zvolala Bryceov?, „pomocou tak?ho pr?stroja budeme schopn? odobra? vzorky na nedostupn?ch miestach ako je morsk? dno, zemsk? jadro, vn?torn? bunky ?iv?ch bytost?! A to bez minim?lnej n?mahy. Predstavte si lie?enie chor?b. Nebude potrebn? rozreza? ?loveku brucho, aby sa len pribli?ne a nekompletne odstr?nili rakovinov? n?lezy. Bude sta?i? vhodne nastavi? pr?stroj na obrys hmoty, ktor? treba odstr?ni? a urobi? v?menu. Hmota sa jednoducho odstr?ni z tela chor?ho ?loveka bez toho, aby sa ho dotkol skalpel. Sme na za?iatku novej ?ry na poli biol?gie a medic?ny!“ „Profesorka, tu je v?? ?aj,“ Marron polo?il ??lku, ktor? si Bryceov? vzala s v?a?nos?ou. „Zjedzte nie?o z toho, profesorka,“ Maoko zasiahla a pon?kla jej su?ienky, ktor? mala v kabelke, „s? ve?mi v??ivn?.“ „?akujem, sle?na Yamazaki,“ pon?kla sa Bryceov?. Nieko?kokr?t us?kla z ?aju a potom za?ala chrumka? su?ienky. „Naozaj s? dobr?! ?o obsahuj??“ „V?hradne pr?rodn? produkty, bez farb?v a bez konzerva?n?ch l?tok,“ nevinne vysvetlila Maoko. Vyhla sa vysvetleniu, ?e z?kladom bola adzuki fazu?a, preto?e vedela, ?e v z?padnom svete maj? ?udia probl?m oceni? dezert, ktor? nie je zalo?en? na obiln?ch m?kach. Profesorka Bryceov? s chu?ou jedla a ?plne sa pozbierala. Medzit?m sa ostatn? uvo?nili a vr?tili sa na svoje miesta. „Nepomyslel som na v?etky tieto uplatnenia,“ zasiahol zamyslen? McKintock, ktor? a? doteraz myslel iba na prepravu tovarov, „v skuto?nosti s? sp?soby vyu?itia nesmierne. T?mto sp?sobom m??eme ?plne prevr?ti? vedu a techniku.“ „Preto sme tu,“ obr?til sa Drew na v?etk?ch, „mus?me pre?tudova? tento jav a mus?me by? schopn? ho kontrolova?. Po?as pokusov, ktor? sme spolu s Marronom urobili, sa n?m podarilo zmeni? formu a ve?kos? vymenenej hmoty, ale miesto ur?enia, to znamen? bod B, sa nikdy nezmenilo. Ktovie pre?o. Zo?ity, ktor? sme v?m dnes r?no rozdali obsahuj? projekt zariadenia a detailn? vz?ah ka?dej uskuto?nenej v?meny s pr?slu?n?mi nastaven?mi parametrami, mikrometrick? nastavenia, pou?it? energiu a dosiahnut? v?sledok. Teraz je potrebn? prenikn?? do teoretick?ho z?kladu javu.“ „?o mal vykon?va? tento pr?stroj?“ op?tal sa Kobayashi, „ak? bol p?vodn? ??el jeho zostrojenia?“ „Chcel som vysk??a? ioniz?ciu plynu pri n?zkej spotrebe energie,“ zaklamal Drew, aby neprezradil svoj detinsk? pokus unikn?? z jarma svojej sestry ?o sa t?ka sekania tr?vnika. „Ch?pem,“ Kobayashi za?al listova? v zo?ite. „Tento gener?tor,“ uk?zal na ?as? sch?my, „sk??al si ho vymeni? a skontrolova?, ?i sa jav zopakuje?“ „V?bec nie, Nobu. Ni? sme neupravovali, aby sme neriskovali, ?e nav?dy strat?me mo?nos? vykona? ?spe?n? pokus.“ „Ve?mi dobre, Drew-san. Prv? vec, ktor? mus?me urobi? je zostroji? e?te jeden syst?m, rovnak? ako tento, a presved?i? sa, ?i funguje.“ Drew na to nepomyslel. Bolo jasne, ?e toto je prv? krok. „Marron, urob k?piu zoznamu materi?lu a zabezpe? okam?ite vo?ne predajn? komponenty. Niektor? ?asti boli zostrojen? ru?ne. Toto si beriem na staros? ja,“ pozrel na svoju vedeck? skupinu. „?o vy na to, kolegovia?“ Schultz sa zhov?ral s Kamarandom. Prestal a pozrel sa na Drewa. „Lester, zd? sa n?m ve?mi ?udn?, ?e sa ti podarilo dosiahnu? tak?to ?okuj?ci v?sledok tak jednoduchou met?dou. Rozm???aj trocha. U? dve storo?ia ?lovek experimentuje s elektromagnetick?mi po?ami a pou??va na to r?znorod? zariadenia a najn?paditej?ie pr?stupy. Za cel? ten ?as je ohromuj?ce, ?e nikto neurobil tak?to objav.“ „Tie? som ohromen?, priatelia moji. Preto mus?me pochopi?, pre?o sa prejavuje a mo?no tak pr?deme na to, pre?o ho doteraz nikto neobjavil.“ „Mus? v tom by? extr?mne pokrivenie ?asopriestorovej l?tky...“ a vr?til sa k diskusii s Kamarandom. Obaja sa premiestnili k tabuli a za?ali zapisova? vzorce, rysova? grafy so ?ikm?mi osami, maza?, opravova? a prepisova?. Zvy?ok laborat?ria pre nich prestal existova?. „Dobre, d?my a p?ni,“ povedal McKintock, „pripom?nam v?m, ?e t?to pr?ca podlieha maxim?lnemu stup?u utajenia. Nesmiete o nej s nik?m prehodi? ani slovo, za ?iadnych okolnost?. Vr?tim sa do svojej kancel?rie a budem ?aka? na spr?vy. ?akujem za va?u d?le?it? spolupr?cu,“ a odi?iel. „Profesor Drew, sk?sili ste da? vzorku do bodu B, necha? pr?zdny bod A a potom aktivova? pr?stroj?“ Jasmine Novakov? sa od za?iatku stretnutia ozvala prv?kr?t. „E?te nie. Sk?sime to teraz. Profesorka Bryceov?, c?tite sa na to, aby ste ma sprev?dzali?“ „Samozrejme!“ odvetila veselo. ?aj a su?ienky ju znova postavili na nohy. Vydali sa smerom k Bryceovej pracovni, zatia? ?o Novakov? ostala v laborat?riu a prech?dzala si zo?it. Ke? sa ocitli v profesorkinej pracovni, Bryceov? vzala z pohovky hranol z bieleho plastu a ot??ala ho z ka?dej strany, aby si ho pozorne prezrela. Zdal sa by? ?plne neporu?en?. Medzit?m Drew pri?iel na to, ?e e?te nem? presn? s?radnice polohy bodu B, ale iba pribli?n? ?daj, trocha nad sedadlom kresla. Nemohol teda umiestni? vzorku tak, ako by to urobil v bode A. Obzeral sa dookola a zbadal kus penov?ho polystyr?nu, ktor? tr?al zo ?katule s ?inidlami, polo?enej v polici pracovne. Mal d??ku pribli?ne p??desiat centimetrov, ??rku tridsa? a asi rovnak? h?bku. Dokonale sa hodil pre toto pou?itie. Polo?il ho na kreslo zvisle tak, aby bod B spo??val v jeho vn?tri. „Ja ostanem tu, aby som zmenila polohu vzorky, ak to bude potrebn?,“ povedala Bryceov?. „S?hlas?m. Budeme v kontakte po telef?ne. Dr?te sa ?alej od kresla.“ Profesorka sa usmiala a prik?vla. Drew sa vr?til do laborat?ria. „Tak?e, teraz sk?sime prenies? penov? polystyr?n z bodu B do bodu A,“ vyhl?sil. Maoko zatvorila zo?it a prist?pila k po??ta?u. „Profesor, m??em?“ op?tala sa. Drew videl, ?e sa Kobayashi pribl??il k zariadeniu a s ?smevom sledoval mikrometrick? nastavenia. U? si pre??tali cel? pozn?mkov? zo?it a vedeli ako nastavi? pr?stroj! Drew ?asol. „Pros?m!“ privolil Drew srde?ne. Maoko si sadla k po??ta?u, skontrolovala parametre na obrazovke a pozrela na Kobayashiho. Ten sucho pokynul hlavou. Diev?ina stla?ila kl?ves aktiv?cie a v okamihu sa na platni?ke v bode, ktor? nazvali „A“ objavila kocka so stenami pribli?ne p?? centimetrov. Novakov? pozorovala v?etko bez slova. „Profesor Drew, op?tajte sa Bryceovej, ?i zaznamenala nejak? ??inok na vzorke v okamihu v?meny,“ po?iadala. Po?as experimentu bola Bryceov? mimo po?a kamery, ktor? zaberala ve?k? blok polystyr?nu, st?le polo?en?ho na kresle; evidentne sa st?le nach?dzal v polohe, do ktorej ho umiestnil Drew. Fyzik vzal telef?n a vyto?il ??slo do pracovne Bryceovej. Okam?ite odpovedala. „?no?“ „?spe?ne sme vykonali v?menu pribli?ne pred tridsiatimi sekundami. Spozorovali ste nie?o nezvy?ajn?, zvuky, vibr?cie alebo nie?o in??“ „V?bec ni?. Keby ste mi to nepovedali, prisahala by som, ?e sa ni? nestalo. Napriek tomu...“ vst?pila do zorn?ho po?a zobrazovan?ho na obrazovke, uchopila polystyr?n a polo?ila ho pred lampu na p?sacom stole, aby ho poriadne prezrela. „...?no, v tejto v??ke je bod, v ktorom svetlo prenik? jasnej?ie. Povedala by som, ?e je to priestor so stranou pribli?ne p?? centimetrov.“ „V?borne, ?akujem, profesorka. Po?kajte okamih, pros?m.“ Pozrel sp?tavo na Novakov?. „Doteraz sme robili v?menu pevnej hmoty so vzduchom,“ vlo?ila sa do toho. „Sk?sime pevn? hmotu za pevn? hmotu.“ Drew prik?vol. „Profesorka, pros?m v?s, polo?te polystyr?n tak, aby bola pevn? hmota ur?ite v mieste, kde sa nach?dza bod B.“ „Dobre.“ Medzit?m Bryceov? vzala fixu a na?rtla kruh na vrch kocky vo v??ke bodu, z ktor?ho bola odobran? hmota. Polo?ila kocku znova na kreslo, ale tentoraz ju oto?ila o stoosemdesiat stup?ov. Bod B zodpovedal neporu?enej ?asti vzorky. Drew vzal zo ?katuli ?elezn? kocku so stranou p?? centimetrov a polo?il ju na platni?ku. „Pripraven?,“ povedal dvom Japoncom. Maoko aktivovala pr?stroj a Bryceov? vz?p?t? zaplesala v telef?ne: „Funguje to! Blok o?a?el, v?imla som si, ako sa kreslo za?a?ilo. Po?kajte okamih.“ Zdvihla blok a skon?tatovala nepopierate?n? n?rast hmotnosti. Sk??ka svetlom potvrdila, ?e sa v polystyr?ne nach?dza ?elezn? kocka, ktor? poch?dzala z bodu A a vymenila si miesto s polystyr?nom rovnak?ho objemu, ktor? sa objavil na platni?ke vo fyzik?lnom laborat?riu. Pozorova? posledn? v?menu previazan?ch priestorov v priamom prenose, sledova? platni?ku a monitor ved?a nej bola neoby?ajn? sk?senos? pre v?etk?ch pr?tomn?ch. Ke? Maoko aktivovala pr?stroj, dve kocky si jednoducho vymenili miesto, akoby to bola t? najprirodzenej?ia vec na svete. „M?m dojem, ?e fenom?n m? nie?o spolo?n? s vlastnou geometriou priestoru a v?bec neberie do ?vahy ?o sa v priestore nach?dza,“ podotkla Novakov?. Prist?pila ku Kamarandovi a Schultzovi a obozn?mila ich s v?sledkom posledn?ho experimentu spolu so svojimi ?vahami. Obaja sa na seba pozreli a potom Ind pokr?il plecia a ?plne zotrel tabu?u. Chv??u uva?ovali a potom sa znova pustili p?sa? na tabu?u s Novakovou, ktor? im ob?as uviedla nejak? detail do rovnice. Vznikla medzi nimi kr?tka diskusia, po nej v???inou do?lo k zmene rovnice a potom sa pokra?ovalo. Takto pre?lo nieko?ko hod?n. Bryceov? odi?la, aby mohla predn??a? nieko?ko hod?n. Jej ?tudenti sa navz?jom p?tali, ?o sa jej mohlo sta?, preto?e nebola zamra?en? a n?ro?n? ako inokedy, ale vyzerala naplnen? akousi vn?tornou rados?ou, o ktorej nikto ni? nevedel. Kobayashi a Maoko za?ali upravova? parametre a mikrometrick? nastavenia na zariaden? ove?a systematickej??m a organizovanej??m sp?sobom, ne? to robili Drew s Marronom tej osudovej noci. Drew im dodal primeran? po?et vzoriek, aby mohli sk??a? a vykona? mno?stvo pokusov. Okolo poludnia nahnevan? Kobayashi vstal a vyslovil nieko?ko nad?vok v japon?ine, potom sa oboma rukami oprel o pracovn? st?l a s otvorenou nevra?ivos?ou pozoroval zariadenie. Nie?o tu nesedelo. Pred vykonan?m poslednej v?meny urobili komplexn? nastavenia, ktor? vych?dzali z mno?stva pozn?mok a spletit?ch sch?m, zaznamenan?ch na mno?stve h?rkov, ktor? boli pekne poukladan? ved?a na stole. Len?e ?elan? v?sledok sa nedostavil. „Pre?o sa bod B nepremiestni, dofrasa?!“ zvolal Kobayashi. Maoko mala temn? v?raz v tv?ri a vykazovala evidentn? zn?mky frustr?cie. Vstala a vzala do r?k niektor? pozn?mky, znova ich pre?la u? po ktovie ko?k? kr?t a h?adala chybu. „?iadna chyba tu nie je, Kobayashi-san,“ vyhl?sila po chv?li. „Akoby tu bola e?te jedna polarizovan? do?ti?ka, ktor? udr?iava pole previazan? s p?vodnou poz?ciou.“ „?iadne ?al?ie do?ti?ky tu nie s?, Maoko-san!“ odpovedal tvrdohlavo Japonec. „Je tu nie?o, ?o nevid?me, nie?o n?m unik?. A potom, kde by mala by? t? druh? do?ti?ka, pod?a teba?“ Maoko pozrela nahor k stropu. „Tam, profesor,“ povedala a uk?zala hore. „Drew-san!“ zvolal Kobayashi nap?t?m hlasom. Drew staval nejak? ?asti duplik?tu pr?stroja. Dlh?mi krokmi pribehol k dvom Japoncom. „?o je, Nobu?“ „?o je v tom strope?“ Drew na?ho pozeral s otvoren?mi ?stami. „Vo vn?tri, v strope?“ op?tal sa zm?ten?, „ako to mysl??, v strope?“ „?no, v strope,“ odsekol netrpezliv? Kobayashi. Ke? nevedel vyrie?i? probl?m, b?val popudliv?. „Nejak? kov, nevie?? Ve?k?, ?irok? kovov? plat?a?“ Drew na?ho omr??ene pozeral, potom n?hle pochopil zmysel ot?zky, ktor? mu polo?il japonsk? kolega. „Neviem, ?o je v strope, ale ?o je nad n?m ?no!“ vykr?kol Drew, „je tam laborat?rium vedy o materi?loch. Ideme sa tam pozrie?.“ Nasledovan? Kobayashim a Maoko vy?iel Drew z laborat?ria a vybral sa k schodi??u. Otvoril dvere do druh?ho laborat?ria dokor?n, tak?e niektor? ?tudenti ostali ako skamenen? a vybral sa smerom k miestu, ktor? sa nach?dzalo nad ich pr?strojom. Presne na tom mieste bola na podlahe polo?en? plat?a z pozinkovan?ho plechu s hr?bkou nieko?k?ch milimetrov a s rozmermi pribli?ne dva kr?t dva metre. „Pozrime sa!“ zvolal Kobayashi a uk?zal na okraj platne. Maoko si v?imla a prik?vla, pri?om sa z nej vydral hlbok? ??avn? v?dych, ktor?m zo seba vypustila nieko?kohodinov? nap?tie. „Nech?pali sme, pre?o sa bod B nechce premiestni? aj ke? sme robili v?etko mo?n?. Teraz je to jasn?,“ vysvetlila rozjasan?, „t?to plat?a vytv?ra sekund?rnu do?ti?ku k platni s bodom A. Je paraleln? a m? nulov? referen?n? nap?tie, preto?e je to uzemnenie!“ uk?zala na rovnak? bod ako predt?m Kobayashi. Drew sa pozrel smerom, kam ukazovala diev?ina prstom a na okraji pozinkovanej platne zbadal odtokov? r?ru pracovn?ho um?vadla laborat?ria. Kovov? r?ra bola pripojen? k syst?mu odpadu, ktor? niekde viedol do zeme. Preto?e uzemnenie znamen? pre mnoh? syst?my elektrick?ho nap?jania nulov? referen?n? nap?tie, t?to plat?a zohr?vala d?le?it? ?lohu v Drewovom experimente. „Keby tu t? plat?a nebola alebo by nebola prepojen? so zemou, moje zariadenie by nikdy nevyprodukovalo jav, ktor? pr?ve sk?mame,“ poznamenal Drew, „bl?zniv?.“ „Toto s? tie okolnosti, ktor? pom?haj? v pokroku ?udstva, drah? priate?u,“ vyhl?sil spokojn? Kobayashi. Drew sa obr?til k ?tudentom, ktor? ich znepokojene sledovali. „Ty!“ oslovil ?tudenta, ktor? vyzeral ?ikovn?, „okam?ite cho? zavola? svojho vyu?uj?ceho!“ „Nemus?? sa ve?mi rozoh?ova?, Drew. U? tu stoj?m hodn? chv??u,“ flegmatick? a ?ibalsk? hlas sa vynoril spoza z?stupu ?tudentov a za n?m nasledoval jeho majite?. „Och, hm, prep??, Morton...“ ozval sa rozpa?it? Drew, „ide o to, ?e tvoja plat?a je z?kladn?m elementom v experimente, ktor? rob?me rovno pod vami. Vadilo by ti, keby si ju nechal tam kde je e?te nieko?ko hod?n?“ „?iadny probl?m, drah? kolega,“ odpovedal Morton v??ne, „pokojne pokra?uj. Ale...“ pozeral na?ho s ??k?abkom, „...dlhuje? mi poh?rik!“ „S t?m m??e? po??ta?, Morton, ?akujem.“ K?m sa vracali dole, Kobayashi nie?o rozpr?val Maoko a potom sa obr?til na Drewa. „Teraz mus?me zostroji? sekund?rnu plat?u tak, aby bola pou?ite?n? praktick?m sp?sobom. Potrebujeme ?tvorcov? plat?u so stranou o d??ke dvadsa? centimetrov a s hr?bkou jeden milimeter. Upevn?me ju na nastavite?n? dr?iak a pre za?iatok ju umiestnime desa? centimetrov nad plat?u s bodom A. Samozrejme ju uzemn?me, aby sa spr?vala rovnako ako plat?a v laborat?riu vedy o materi?loch. Drew sa okam?ite pustil do pr?ce a v priebehu hodiny bola sekund?rna platni?ka hotov?. Kobayashi ju umiestnil tak ako navrhol a potom poh?adal v ?katuli so vzorkami nie?o, ?o by mohol polo?i? do bodu A. ?katu?a bola ?plne pr?zdna, pou?ili v?etko, ?o mali k dispoz?cii. „U? nem?? ni?, ?o by sme pou?ili, Drew?“ op?tal sa nedo?kavo Kobayashi. „Uk??...“ Drew sa obzeral dookola a ke? nena?iel ni? in?, vzal plastov? poh?r pln? priesvitn?ch kry?talick?ch ihl?c a podal ho Japoncovi. „Pou?i toto. Neviem ?o je to, ale mysl?m, ?e ni? d?le?it?.“ Kobayashi polo?il poh?r na plat?u v bode A a potom bez toho, aby sa dotkol ak?hoko?vek nastavenia, dal pokyn Maoko. T? stla?ila kl?ves aktiv?cie a v okamihu laborat?riom otriasol siln? v?buch. V?etci sa so zdesen?m vrhli na zem. Drew nevl?dal d?cha? a utekal k dver?m. Otvoril ich dokor?n a vr?til sa, aby pomohol ostatn?m. Novakov? le?ala natiahnut? na podlahe s tv?rou na zemi, bola v bezvedom?. Schultz a Kamaranda pr?ve vst?vali, zadych?an? dv?hali N?rku tak, ?e ju Ind chytil pod pazuchy a Nemec za nohy a niesli ju von. Maoko a Kobayashi u? vych?dzali ka?d? po svojich a zhlboka vdychovali ?erstv? vzduch. Drew sa pozbieral celkom dobre a vrhol sa k Novakovej. Kamaranda ?ou silno triasol, zatia? ?o Schultz jej dr?al nohy zdvihnut? do v??ky, aby pomohol krvn?mu obehu. Po kr?tkej chv?li sa ?ena prebrala a za pomoci kolegov sa postavila na nohy. Medzit?m sa okolo nich zbehlo mno?stvo ?ud?. Drew sa r?chlo vlo?il do toho, aby bagatelizoval pr?hodu a nevzbudil pozornos? oh?adom ich tajn?ho projektu, na ktorom pracovali. „Vybuchol jeden zdroj, ni? v??neho sa nestalo. Viete ako to je, v?etko je star?, nie s? peniaze na k?pu nov?ho a potom sa st?vaj? tak?to veci.“ ?tudenti a kolegovia s ostatn?ch laborat?ri? s?hlasne prikyvovali a ke? videli, ?e napriek men?ieho otrasu osoby zapleten? do udalosti vyzerali by? poriadku, vr?tili sa k svojim ?loh?m. V tom okamihu sa objavila profesorka Bryceov?. K?m sa vracala do laborat?ria za?ula vzdialen? v?buch a tak sa popon?h?ala. „?o ste to vyviedli?“ op?tala sa, ke? zbadala ako vyzeraj? s pokr?en?m oble?en?m a rozstrapaten?mi vlasmi. „E?te sme na to nepri?li,“ odpovedal Drew a opatrne sa obzeral okolo seba, aby sa ubezpe?il, ?e tu neostal e?te nejak? cudz? ?lovek, ktor? by ich mohol po?u?. Opatrne vo?li do laborat?ria. Pracovn? st?l s experimentom bol v poriadku. Drew obi?iel miestnos? a zrazu to zbadal! V oddychovom priestore vybuchol z?sobn?k s vodou. Bola to desa? litrov? n?doba a neostal z nej ani zdrap plastu, z ktor?ho bola vyroben?. V?etko naokolo, kovov? predmety boli zhrdzaven? a e?te sa z nich dymilo. Stena bola ?ierna a na podlahe sa machule bezfarebnej tekutiny mie?ali s ?lomkami z po?koden?ch pr?strojov. „?o ste to urobili?“ znova sa op?tala Bryceov?. Kamaranda, Schultz a Novakov? h?adeli zvedavo na Drewa a dvoch Japoncov. „No, dali sme do pr?stroja nov? predmet a pok?sili sme sa premiestni? vzorku. To je v?etko,“ odpovedal neisto Drew. Maoko a Kobayashi pozerali bezv?razne pred seba. „Vzorku? Ak? vzorku?“ op?tala sa znepokojen? Bryceov?. „Hm...“ pokra?oval Drew, „... v skuto?nosti sa na?e vzorky minuli, tak som sa poobzeral dookola a na?iel som poh?r pln? prieh?adn?ch kry?t?likov v tvare ihl?c... ako tieto tu,“ uk?zal na rovnak? poh?r v polici ako bol ten prv?. Profesorka Bryceov? zbledla. „Ne??astn?k!“ skr?kla, „to je jodid berylnat?!“ V?etci pr?tomn? na ?u h?adeli s tup?m v?razom. „Nech?pete?“ kri?ala e?te hlasnej?ie, „jodid berylnat? je vysoko hygroskopick? a prudko reaguje s vodou! Pri reakcii vznik? jodovod?k, najkoroz?vnej?ia kyselina, ak? v?bec existuje! M?te ??astie, ?e ste ostali cel?. Ako v?m mohlo napadn?? nasmerova? to rovno do n?dr?e s vodou?“ Obaja Japonci st?le ml?ali, ale Drew na nich v?znamne pozrel. „S novou platni?kou nebolo mo?n? predv?da?, kde sa bude nach?dza? bod B,“ ozval sa Kobayashi nev?razn?m hlasom, „toto bol ?plne prv? pokus v?bec, na z?klade toho m??eme za?a? kalibrova? dimenzion?lnu stupnicu, aby sa dalo nastavi? miesto ur?enia.“ Maoko chladne prik?vla. „Uvedomujete si, ak?mu riziku ste n?s vystavili?“ zvolala Novakov?, „t? vzorka mohla skon?i? v ?trob?ch nejak?ho ?loveka!“ „No a?“ postavila sa jej Maoko, „mo?no vy, ve?k? vedky?a, ste mali in? rie?enie? Mo?no ste n?m poskytli u?ito?n? element na kalibr?ciu zariadenia? Nie! Tak?e sme museli robi? pokus. Riziko bolo pr?pustn?. Tie? sme sa nach?dzali v tomto laborat?riu. Probl?m v?s, z?padn?ch ?ud? je, ?e sa na smr? pozer?te ako na nie?o najhor?ie ?o m??e existova?, k?m pre n?s, ?ud? z V?chodu, je to vec cti! Zomrie? ?estn?m sp?sobom po?as v?znamn?ho ?inu je pre n?s najvy??ia hodnota!“ skon?ila mal? Japonka s bl?iacimi o?ami a stisnut?mi p?s?ami. Novakov? sa chystala odpoveda?, ale Drew zasiahol, aby upokojil nap?t? situ?ciu. „Pokoj, d?my. V podstate nevid?m in? sp?sob, ako sa to dalo urobi? bez jasnej te?rie. Len?e ako sa dostal jodid berylnat? do fyzik?lneho laborat?ria?“ Nikto neodpovedal, ale profesorka Bryceov? vzala zvy?n? poh?r a odniesla ho so sebou. Toho r?na pri?la na stretnutie s dvoma poh?rmi, ktor? chcela nesk?r odnies? do svojho laborat?ria kv?li nejak?m rutinn?m pokusom, proviz?rne ich polo?ila do police. Strata vedomia a ?al?ie ?innosti, v?mena vzoriek v previazanom priestore medzi fyzik?lnym laborat?riom a jej pracov?ou sp?sobili, ?e na jodid berylnat? ?plne zabudla. 10. kapitola Marron mal ??astie. Ve?k? ?as? materi?lu na zostrojenie druh?ho zariadenia na?iel v ostatn?ch laborat?ri?ch fyziky a elektronick?ho in?inierstva. Zvy?ok zaobstaral u dod?vate?a ne?aleko univerzity, kam sa dostal na bicykli. V?etko sa zmestilo do jednej priemernej ?katule a v??ilo nieko?ko kilogramov. Ke??e bolo poludnie, i?iel sa najes? do univerzitnej jed?lne a ?katu?u vzal so sebou. Ako ka?d? de?, obed v jed?lni bol pre?ho pr?le?itos?ou stretn?? sa so Charlene. Len ?o ho zadych?an?ho zbadala so ?katu?ou okam?ite pochopila, ?e sa nie?o deje, a ?e to m? nejak? s?vislos? s Joshuovym podivn?m spr?van?m posledn? dni. Tieto z?hadn? sp?soby, vn?torn? nap?tie, ktor? mlad? mu? napriek n?mahe nedok?zal zakry?, ju presvied?ali st?le viac, ?e jej chlapec skr?val tak? ve?k? tajomstvo a nesmel ho prezradi? ani jej. Sk?sila vyzveda?. „Ako sa m???“ ozvala sa schv?lne ustarosten?m t?nom, „m?m o teba starosti, Joshua. Si zam?knut?, nerozpr?va? o ?kole a u? za mnou ani nechod?? do mojej izby!“ zlomyse?ne zakon?ila. „No, hm... prep?? mi, l?ska moja,“ sna?il sa ju chl?choli? Marron, „pripravujem trocha komplikovan? zariadenie a ve?mi som sa na to s?stredil.“ „Tak?e na m?a nem?? ?as?“ odvetila urazen?. „Nie, nie!“ r?chlo ju upokojoval, „iba?e ide o ve?mi delik?tny pokus, ktor?...“ obozretne sa poobzeral dookola, „...rob?m na vlastn? p?s?. Ak sa podar?, bude to pre moje ?t?dium znamena? ve?k? ?spech a nikto sa mi nevyrovn?!“ uzavrel ?epkaj?c jej do ucha. Neklamal a ani jej neprezradil ?iadnu tajn? inform?ciu. Svedomie mal na mieste a d?fal, ?e ju uspokojil. „Aha, tak o to ide,“ Charlene odpovedala s predstieranou ??avou. Marron bol ako otvoren? kniha a ona mala prirodzen? in?tinkt na odhalenie klamstva. Okrem toho, ?tudovala psychol?giu a zaujali ju ?t?die o mikrov?razoch tv?re. Bola nimi tak nad?en?, ?e sa pustila do samostatn?ho ?t?dia v?etk?ho, ?o jej pri?lo pod ruky z?rove? s riadnymi kurzami na svojej fakulte. Vedela, ?e Marron ide v nie?om ve?mi ve?kom a ur?ite to nebolo to, ?o sa jej sna?il nahovori?. Bolo v tom nie?o viac, ove?a viac ako len mo?n? brilantn? v?sledok ?t?die. Nie?o, kv?li ?omu bol chlapec ako na ihl?ch a z?rove? ho to burcovalo. Ak jej to nemohol alebo nechcel poveda?, muselo ?s? o ve?mi tajn? z?le?itos?. „Tak je v?etko v poriadku, Joshua. V?etko je ako m? by?,“ bez hanby zaklamala. Marron si vyd?chol ??avou a pokra?oval v jeden? presved?en?, ?e sa z toho vys?kal. Charlene ho obdarila ?irok?m ?smevom a vr?tila sa k svojmu ?al?tu. „Mysl?m, ?e ti priprav?m poriadne prekvapenie, l?ska moja!“ povedala si v duchu a za?ala snova? pl?n, ako sa raz a nav?dy dozvedie? o ?o ide. Z du?e nezn??ala, ke? jej chlapec pred ?ou nie?o tajil. 11. kapitola Marron dojedol okolo jednej, rozl??il sa so Charlene a odi?iel do laborat?ria. Po?as cesty sa stretol s profesorkou Bryceovou. Bola zamra?en? a ke? sa jej sna?il pozdravi?, nev??mala si ho. Len ?o pre?iel dvermi uvedomil si, ?e sa muselo sta? nie?o v??ne. Profesori mali ?pinav? a rozdrapen? oble?enie a v laborat?riu vl?dol chaos. Vo vzduchu bolo st?le c?ti? ?tip?av? dym z kovu napadnut?ho kyselinou, oddychov? k?tik bol v dezol?tnom stave a mnoh? pr?stroje vyzerali nezvratne po?koden?. Na??astie pr?stroj v?meny bol neporu?en? v?aka skrini, ktor? ho ochr?nila pred v?buchom. V?imol si zl? n?ladu a predov?etk?m ostentat?vne nepriate?stvo medzi Maoko a Novakovou, ktor? na seba zazerali ako psy. Len ?o ho zbadal vch?dza? Drew, zavolal si ho. „Sp?sobili sme v?buch, Marron,“ vysvet?oval mu v??ne profesor. Drew mu porozpr?val, na ?o pri?li dnes dopoludnia a ukon?il to pop?san?m nehody. ?tudent po??val s rast?cim nepokojom. „Profesor, to znamen?, ?e pri ka?dej v?mene, ktor? odteraz vykon?me, nem??eme ovl?da? umiestnenie bodu B,“ Marron odhalil svoje obavy, „zd? sa mi, ?e je to pr?li? nebezpe?n?. Ako by sa to dalo urobi??“ „Zatia? preru??me pokusy. Ako vid??,“ Drew uk?zal na seba a svojich kolegov, „v?etci sa potrebujeme da? do poriadku a najes? sa. Na?iel si materi?l?“ Marron prik?vol a polo?il ?katu?u na najbli??? pracovn? st?l. „Ve?mi dobre, Marron. Ty u? si jedol?“ „Iste, p?n profesor.“ „V?borne. V?borne. Bude? tu robi? ochranku. My sa ideme trocha upravi?.“ Zavolal ostatn?ch: „V??en?, s?hlas?te v?etci s prest?vkou?“ V?etci rozhodne s?hlasili. „S?hlas?m. Stretneme sa tu, povedzme...“ pozrel na hodinky, „... o ?estn?stej.“ Profesori odi?li a Marron ostal s?m. Sna?il sa trochu poupratova?, ale bolo to obrovsk?. Otvoril okn? dokor?n, aby sp?sobil prievan a vyvetral zvy?n? dym. Natiahol si rukavice a pomocou metly a lopatky pozbieral v?etky ?lomky, ktor? sa mu podarilo n?js?. Najmen?ie k?sky sa pravdepodobne zaklinili do ?k?r na n?bytku a do najnepr?stupnej??ch k?tov laborat?ria. Nedali sa vybra?, jedine ?e by sa v?etko rozobralo a urobil sa chaos v laborat?riu. Tie k?sky bud? postupne nach?dza? a vybera? cel? nasleduj?ce roky upratova?ky aj ?tudenti, ktor? sa tu bud? strieda?. Nikto nebude tu?i? ako sa zhrdzaven? kovov? ?lomky a rozpusten? plast dostali na tie najskrytej?ie miesta. Niektor? kusy sa nakoniec ani nikdy nen?jdu. Stali sa s??as?ou stavby a ml?anliv?m dedi?stvom pokusu, o ktorom sa nesmie rozpr?va?, ale stal sa m??nikom vedeck?ho pokroku. Ke? Marron dokon?il upratovanie ?plne vypr?zdnil pracovn? st?l a handrou namo?enou do ?istiaceho prostriedku vyle?til povrch, potom na?ho rozlo?il nak?pen? diely do radov pod?a typu. Ch?bali diely, ktor? vyr?bal Drew na mieru. Z p?sacieho stola vzal po??ta? s podobn?mi vlastnos?ami ako m? ten, ktor? pou??vaj? na pokusy a premiestnil ho na ?ist? pracovn? st?l. Potom do?ho stiahol softv?r z toho druh?ho. Dokon?il in?tal?ciu s parametrami, ktor? nap?lil na disky v t? noc, ke? urobili objav. Zbadal tabu?u ?plne pop?san? rovnicami, grafmi a zvl??tnymi n??rtmi, ktor? sa, ako predv?dal, sna?ili predstavi? mo?n? konfigur?cie pokrivenia ?asopriestoru. Sna?il sa udr?a? ni? vyjadren?ho uva?ovania, ale uvedomil si, ?e na to, aby to v?etko pochopil e?te nie je dostato?ne podkut?. Dok?zal pochopi? z ?oho vedci vych?dzali, samozrejme i?lo o v?eobecn? te?riu relativity, ale v?voj mu nebol jasn?. Obsahoval mno?stvo ?prav a z toho pochopil, ?e tieto fenomen?lne mozgy ne?navne bojovali, aby prenikli do podstaty tohto podivuhodn?ho objavu. Rozozn?val r?zne druhy p?sma, ktor? sa striedali n?hodn?m sp?sobom. Intu?cia jedn?ho z nich bola rie?en?m probl?mu, na ktorom sa zasekol niekto in? a pr?ca na tabuli predstavovala ?plne jasne ako traja profesori spojili sily, aby dosiahli jeden supermozog bez toho, aby chcel niektor? z nich preva?ova? nad ostatn?mi. Toto bol prav? duch skupinov?ho v?skumu a Marron bol ??astn?, ?e bol toho s??as?ou. E?te pozoroval tabu?u, ke? sa objavili Maoko s Kobayashim. Viedli ?iv? diskusiu v japon?ine, tak?e im v?bec nerozumel. Z t?nu hlasu a gestikul?cie sa dalo pochopi?, ?e Maoko chcela za ka?d? cenu urobi? nejak? vec, zatia? ?o Kobayashi sa ju od toho sna?il odradi?. Zbadali ho a prestali diskutova?. „Och, zdrav?m, Marron-san,“ pozdravil ho Kobayashi, „dobre, priniesol si materi?l na druh? pr?stroj. M??eme sa do toho okam?ite pusti?. V experimentoch budeme pokra?ova? potom,“ d?razne uzavrel, pozrel pritom Maoko priamo do o?? a zv?raznil slovo potom. Diev?ina sa za?k?abila a i?la si pre svoj zo?it, ktor? okrem in?ho obsahoval aj projekt zariadenia. Marron zabezpe?il r?zne druhy k?blov, skrutky, matice a sortiment pr?slu?enstva na mont??, potom na pracovn? st?l polo?il potrebn? n?radie: klie?te, skrutkova?e, no?nice, klie?tiky a dokonca elektrick? v?ta?ku na vyv?tanie otvorov. S Kobayashim sa pustili do dierovania z?kladovej platne, zatia? ?o Maoko im diktovala rozmery. Potom primontovali stojany, ktor? tvorili kostru zariadenia. Prichytili niektor? komponenty k stojanom a v?etko pripojili k spojovacej skrinke upevnenej na platni. S ve?kou starostlivos?ou pripravili izolovan? elektrick? vodi?, ktor? tvoril rezonan?n? obvod s kondenz?torom, zlo?en? z dvoch protistojn?ch platn?, ktor?ch vzdialenos? bola nastavite?n? pomocou mikrometrickej skrutky. Vzdialenos? nastavili presne na tri milimetre, rovnak? hodnotu, na ktor? bol kalibrovan? kondenz?tor p?vodn?ho zariadenia. Po ka?dej f?ze mont??e Maoko skontrolovala, ?i s? spojenia a nastavenia dokonale zhodn? s projektom. Polo?ili gener?tor vysok?ho nap?tia na oporn? dosku a pripojili ho k spojovacej skrinke a izolovan?mu elektrick?mu vodi?u. Parametre, ktor? boli upraven? po?as experimentu p?sobili na nap?tie, na pr?d a na krivku od gener?tora, preto ich vz?jomne prisp?sobili v po??ta?i pomocou d?tov?ho k?bla. K?m upev?ovali dr?iaky pre ioniza?n? mrie?ky, objavil sa Drew. „Vid?m, ?e ste pokro?ili. Chv?lim v?s!“ podotkol Drew k?m sledoval vykonan? pr?cu. I?iel pre ?katu?u a podal ju Marronovi. „Tu s? diely, ktor? som dnes r?no vyrobil. E?te mi ch?ba plat?a pre bod A a sekund?rna plat?a.“ Pozeral neisto na Kobayashiho. Japonec mu op?toval poh?ad s v??nym v?razom. „Pr?stroj mus? by? ?plne rovnak?, Drew-san,“ zd?raznil, „ak bude spr?vanie toto?n? s p?vodn?m zariaden?m, budeme vedie?, ?e v?mena previazan?ch priestorov je vedeck? realita, zopakovate?n? a pou?ite?n?, inak bude? musie? posla? do zabudnutia v?etko, ?o sa doteraz urobilo.“ N?rka, Ind a Nemec u? st?li pred tabu?ou, v?etci s?streden? na jednu zvl??tnu rovnicu. Drew bol nap?t?, ale nemal na v?ber. Podi?iel k stolu na mechanick? pr?cu a pripravil obidve platni?ky. Ke? ich priniesol Kobayashimu a kolegom, zbadal, ?e v?etko ostatn? u? bolo zmontovan?. Maoko prev?dzala Marrona presn?m nastaven?m mikrometrickej vzdialenosti (#). „Trocha viac... e?te... nie, to je pr?li?!“ Japonka merala digit?lnym mikrometrom priestor medzi ioniza?n?mi mrie?kami. „Sp??, pomaly... e?te... pomaly... stoj! E?te tro?i?ku, ale len jemne... pozor... a... stop!“ Marron okam?ite odtiahol ruku od mikrometrickej skrutky, aby o ?u nezavadil. Maoko sa dvihla, nad?chla sa a znova sa naklonila nad pracovn? st?l, aby zopakovala rozmer a skontrolovala, ?i sa zhoduje s projektom. „?tyristotridsa?sedem mikr?nov. V?borne. Utiahni skrutku.“ Marron nieko?kokr?t rozovrel a zovrel ruku, aby uvo?nil stiahnut? svaly, potom sa pomaly pribl??il k mikrometrickej skrutke a s maxim?lnou opatrnos?ou pritiahol koncentrick? upev?ovac? kr??ok k skrutke. Zadr?iaval dych, aby neurobil rukou prudk? pohyby. ?klbol sebou a pozrel na Maoko. Japonka ani na okamih neodtrhla zrak od mikrometra. „Dobre,“ potvrdila s pr?snym poh?adom upren?m na displej n?stroja. Pozrel na Drewa. „Pod?a n??ho n?zoru,“ pokra?ovala a h?adela na prikyvuj?ceho Kobayashiho, „toto nastavenie je pravdepodobne najkritickej?ie vzh?adom na projekt. Po?as generovania energie, ktor? vznik? aktiv?ciou v?meny, mrie?ky produkuj? ?peci?lne ionizovan? pole, ktor? sp???a sekund?rny efekt v okolitom priestore, bod A prep?ja prim?rnu a sekund?rnu platni?ku a ak?msi sp?sobom sp???a samotn? v?menu.“ „Po??ta? odovzd? gener?toru vysok?ho nap?tia pr?kaz generova? energetick? impulz s trvan?m pol sekundy,“ pokra?oval Kobayashi, „pozorovali sme, ?e zmena ?asov?ho parametra m? mal? ??inok na fungovanie. Jav m? st?le rovnak? ??inok za podmienky, ?e trv? minim?lne dve desatiny sekundy. Nad t?to hranicu sa prejavuj? zmeny vo v?sledku v?meny. M?me za to, ?e ionizovan? pole mrie?ky dosiahne optim?lnu intenzitu ke? sa nastav? aspo? na minim?lnu dobu, nastav? sa K22 na 1123,08 V a vzdialenos? mrie?ok na 437 mikr?nov. Ostatn? nastavenia syst?mu menia rozmery a formu hmoty, ktor? je predmetom v?meny, zatia? ?o u s?radn?c miesta ur?enia je potrebn? experimentova? vych?dzaj?c z nov?ho bodu B, ktor? sekund?rna platni?ka premiestnila do tohto laborat?ria.“ „Dobre,“ prik?vol zamra?en? Drew, „pokra?ujeme.“ Namontovali platni?ku A a A2, ako pomenovali sekund?rnu platni?ku, potom Maoko znova skontrolovala v?etky pripojenia a nastavenia. Marron sedel pri po??ta?i, nastavil potrebn? program a vysk??al spojenie s gener?torom. Fungovalo dokonale. S ot?zkou v tv?ri sa obr?til k ostatn?m. Drew bol ako na ihl?ch. V?etko bolo pripraven? na vysk??anie druh?ho stroja, ale on mal ozajstn? strach, ?e v?mena by mohla prebehn?? vo vn?tri niektorej osoby. Bola by to katastrofa, trag?dia pre jeho kari?ru a pre bud?cnos? vedy. Pravdupovediac, aj pre obe?. Kobayashi na?ho pozeral ako samuraj pozer? na svojho druha, ktor? v?ha vzia? si ?ivot pre z?chranu cti. Drew poci?oval opovrhovanie svojho priate?a, ale nedok?zal s t?m ni? urobi?. Nemal strach iba o seba, ale o v?etk?ch ostatn?ch. Maoko si zalo?ila p?ste na bokoch, naklonila hlavu, najedovan? pozerala skrz neho a ?akala. Marron na?ho h?adel nerv?zne. Drew e?te neisto v?hal a nakoniec sa rozhodol. „Dobre,“ povedal rozhodne, „vysk??ame.“ Maoko prist?pila k po??ta?u a pozrela v?znamn?m sp?sobom na Marrona. Pochopil v okamihu a okam?ite vstal, dokonca c?til ??avu, ?e odovzdal tak?to zodpovednos?. Maoko si sadla a r?chlos?ou blesku nastavila v?etky potrebn? parametre, potom pozrela na Drewa. „Vzorku, pros?m,“ povedala hlasom such?m ako vietor, ktor? bi?uje vrchol hory Fuji. Drew sa poobzeral naokolo, vybral mal? sklenen? hranol a polo?il ho na prim?rnu platni?ku. Maoko h?adela na Kobayashiho, ktor? naposledy prezrel zariadenie, aby sa ubezpe?il, ?e je v?etko v poriadku a napokon prik?vol. Japonka sa pribl??ila prstom ku kl?vesu spustenia, presko?ila poh?adom na vzorku a chystala sa stla?i? kl?ves, ke? za?ula Novakov? vykr?knu? a v okam?iku sa zastavila. „Ani hn??!“ kri?ala, utekala smerom k pracovn?mu stolu a za ?ou Schultz a Kamaranda. „Nezap?naj pr?stroj! Neh?bte sa!“ rozk?zala rozru?en?. Maoko odtiahla ruku od kl?vesnice a nen?vistne pozrela na Novakov?. „Pochopili sme t? vec so s?radnicami,“ pokra?ovala N?rka, „je priamo prepojen? so vzdialenos?ou medzi prim?rnou a sekund?rnou platni?kou, pod?a jednej matematickej funkcie, nesk?r si o nej povieme, probl?m je v tom, ?e pod?a n?s ide aj o ?pecifick? vz?ah k Planckovej d??ke (#).“ Drew na ?u pozeral s ??asom. „?o presne m?te na mysli?“ „Domnievam sa, ?e niektor? va?e povestn? parametre zna?ne p?sobia na s?radnice cie?ov?ho miesta, ale len ak sa nastavia na ve?mi presn? hodnoty pod?a presne ur?en?ch kombin?ci?,“ ozn?mila Novakov? triumf?lne. „Do dne?n?ho d?a bol cie?ov? bod nastaven? v pracovni profesorky Bryceovej len preto, lebo sa referen?n? vzdialenos? medzi platni?kou bodu A a plat?ou na hornom poschod? neupravovala vhodnou kombin?ciou parametrov. Ke? ste namontovali nov?, mal? sekund?rnu plat?u experiment fungoval rovnako, iba?e zmen?en?m vzdialenosti medzi platni?kami sa pribl??il aj cie?ov? bod v?meny. Pri?li sme na pribli?n? funkciu, ktor? je schopn? vysvetli? toto spr?vanie. Na??astie pre v?etk?ch, e?te ste vo va?ich experimentoch nenarazili na kritick? kombin?cie. Existuj? tri parametre, K9, K14 a R11, ktor? pod?a n?s tvoria tri?du posuvu. Tri?da premiestni bod B z ?istej poz?cie spojenej so vzdialenos?ou medzi platni?kami A a B, upraven? pr?ve spom?nanou funkciou, do ?plne svojvo?nej polohy v priestore. A ak hovor?m svojvo?nej, mysl?m t?m kdeko?vek.“ Kamaranda a Schultz energicky prikyvovali. „To znamen?...“ habkal Drew. „Chcem poveda?, v??en? profesor Drew, ?e vhodnou konfigur?ciou tri?dy m??eme bod B umiestni? kdeko?vek v zn?mom vesm?re,“ zakon?ila Novakov? s roz?iaren?mi o?ami a odu?evnen?m v?razom. Drew bol purpurov?. Po?as cel?ho vysvet?ovania vedkyne zadr?iaval dych a teraz sa mu nedost?val kysl?k. Na Marrona vyst?pil studen? pot z toho, ?o pr?ve pochopil, k?m Maoko a Kobayashi sa spokojne u?k??ali. Ktovie pre?o. „Planckova d??ka vstupuje do rovnice posunu ur?en?m uv??en?ch poz?ci? bodu B,“ vysvetlil Schultz, „napr?klad to znamen?, ?e m??eme umiestni? bod B na povrch Jupitera v s?radniciach 30 stup?ov severnej ??rky a 125 stup?ov v?chodnej d??ky, ale nie meter dopredu, dozadu, hore alebo dole. Najbli??ie alternat?vne miesto ur?enia by mohlo by? vzdialen? sto kilometrov. Uviedol som iba pr?klad, d?vajte si dobr? pozor, preto?e re?lne ??sla e?te len mus?me zisti?, okrem toho je potrebn? experimentova? s tri?dami.“ „Tak?e...“ overoval Drew. „Tak?e,“ zasiahol Kamaranda, „ak m? pr?stroj, ktor? ste pr?ve zostrojili ?o i len najmen?? kon?truk?n? rozdiel alebo nastavenie, cie?ov? bod bude ?plne inde, ne? o?ak?vame. Namiesto zni?en?ho z?sobn?ka s vodou sa bod B bude nach?dza? na inom mieste a kon?tanta premiestnenia bude proporcion?lna Planckovej d??ke, pod?a funkcie, ktor? sme pr?ve objavili.“ „Pr?stroj je zhodn?!“ zvolala jedovato Maoko, ale Kobayashi jej polo?il ruku na plece, aby ju upokojil. „M?me ioniza?n? mrie?ky na 437 mikr?nov gap (#),“ povedal Japonec, „pou?it? mikrometer na kalibr?ciu gap m? rozl??enie jedn?ho mikr?nu, tak?e presn? hodnota sa m??e pohybova? od 436,5 do 437,4 mikr?nov (#). Predpokladajme, ?e gap sa v skuto?nosti rovn? 436,9 mikr?nov. Kde sa bude nach?dza? bod B?“ Novakov?, Kamaranda a Schultz podi?li k tabuli, zmazali ?as?, ktor? nebola potrebn? a rozvinuli funkciu na z?klade re?lnych poskytnut?ch ?dajov. Rovnica bola komplexn? a trvalo im to nieko?ko min?t, potom Schultz pozna?il na papier v?sledok a v?etci traja sa vr?tili k pracovn?mu stolu. „Za predpokladu, ?e nezapoj?me tri?du,“ vyhl?sil Nemec, „tak?e parametre ostan? tak ako s?, bod B bude pribli?ne 18,6 metrov od z?sobn?ka vody. Smer premiestnenia e?te nevieme ur?i?, tak?e predstavte si, ?e m?te gu?u s polomerom 18.6 metrov a jeho stred tvor? z?sobn?k. Nu?, nov? bod B sa bude nach?dza? v ktoromko?vek mieste na povrchu gule.“ Drew pozeral von z okna. U? bola tma. Po cesti?k?ch univerzity bl?zko laborat?ria prech?dzalo len m?lo ?ud?. Na horn?ch poschodiach u? nebolo pravdepodobne nikoho a rovnako aj v okolit?ch miestnostiach. Len?e povrch imagin?rnej gule prech?dzal aj pod zemou. Mohli by tam by? plynov? rozvody? Drew myslel, ?e asi nie. Zmocnil sa ho sk?u?uj?ci pocit bezmocnosti zmie?anej s rezign?ciou. Zdalo sa mu, ?e m? na hrudi balvan, ktor? mu br?nil v d?chan?. Podi?iel k dver?m, otvoril ich a vy?iel na ve?ern? vzduch svojho Manchesteru. Opakovane zhlboka vdychoval, k?m ostatn? ho pozorovali zvn?tra. Mohol po?iada? McKintocka o povolenie urobi? tak?to experiment? Nie, ?k?t by ho vysmial, ?e sp?sobil tak?to zm?tok a potom ho nedok??e ovl?da?. Musel na seba prevzia? zodpovednos? a s ?ou spojen? rizik?. Vr?til sa dovn?tra a obr?til sa na Schultza. „Ak? by mala polomer imagin?rna gu?a v pr?pade, ?e by mala ioniza?n? mrie?ka 436,5 mikr?nov? A pri 437,4?“ „Pribli?ne 62 kilometrov v prvom pr?pade a 15 v druhom.“ U? to predbe?ne prepo??tali. „A ak by sa gap rovnal 436,99 gu?a by mala polomer nieko?ko metrov, prech?dzala by priamo cez na?e tel?,“ dodal nakoniec Schultz. Drew na sekundu vytre?til o?i, potom ho ovl?dla strnulos?. Ako mohol experimentova? pri takej ve?kej tolerancii? Nemohol. A z?rove? nemal na v?ber. „Urob?me to,“ povedal v??nym hlasom, sklonil hlavu akoby pozeral do zeme pr?zdnymi o?ami. V?etci sa postavili okolo pracovn?ho stola s druh?m pr?strojom. Novakov? zalial studen? pot, zatia? ?o Marron sa dr?al trocha bokom, akoby ho to malo nejak?m sp?sobom ochr?ni?. Maoko znova pre?la cel? syst?m a potom rozhodne stla?ila kl?ves. Na mieste, kde predt?m le?al sklenen? hranol sa objavila hust? ?erven? neforemn? hmota a liala sa pomaly nadol z platni?ky. ?blnk. ?blnk. Takmer v?etci naokolo zbledli. Drew sa na mieste povracal, nohy sa mu podlomili a k?akol si hne? ved?a toho, ?o z neho vy?lo. Novakovej oslabli nohy a zavesila sa na ne?alek? policu, bled? v tv?ri ako m?tvola. Kamaranda a Schultz ostali ako skamenen?, ale Japonci ostali ?plne pokojn?. Zm?ten? Marron st?l s vytre?ten?mi o?ami a otvoren?mi ?stami. Po nieko?k?ch sekund?ch pozorovania ?ervenej hmoty si nie?o v?imol. Prist?pil, aby sa jej lep?ie prizrel. V tej ka?i nie?o bolo. Vzal klie?te a opatrne ich zaboril do hmoty. Chv??u ot??al a potom stla?il konce k sebe, aby zachytil nie?o pevn? v ?e?ustiach. Ve?mi opatrne vytiahol klie?te a polo?il to na pracovn? st?l ved?a z?skanej vzorky. Ostatn? sledovali jeho pohyby, akoby boli v tranze, okrem Drewa, ktor? e?te st?le vyjaven? k?a?al na zemi. Marron si chv??u prezeral objekt, potom vzal sklenen? poh?r a naplnil ho vodou z ne?alek?ho vodovodu. Znova chytil predmet do klie?t? a bez toho, aby ho pustil, ponoril ho do vody. Nieko?kokr?t n?m zatriasol, aby sa o?istil a? voda v poh?ri s?ervenela. Pomaly zdvihol klie?te a vybral z poh?ra vy?isten? vzorku. Tv?r sa mu roz?iarila ?smevom a nahlas si vyd?chol. „Profesor!“ zvolal, „Profesor Drew!“ Drew k?val hlavou, kr?til ramenami, akoby nechcel ni? po?u?. „Profesor!“ znova ho oslovil Marron, „v?etko je v poriadku, profesor. Po?te sa pozrie?.“ Drew sa s n?mahou postavil a zdr?havo sa pribli?oval k pracovn?mu stolu. To, ?o zbadal, ho ohromilo. Marron dr?al v klie??och kus ?erven?ho plastu, na ktorom bol prilepen? ?t?tok. „To je raj?inov? om??ka, ktor? pou??vam denne do m?sa,“ vysvetlil ?tudent. „Univerzitn? jed?le? ju kupuje priamo z Talianska od jedn?ho malov?robcu a skladuje ju v chladiacom boxe asi dvadsa? metrov na v?chod od n?s.“ „Viete, ?e je ve?mi dobr??“ ukon?il Marron, „je ochuten? oreganom, mojou ob??benou koreninou.“ 12. kapitola Maoko sa vracala na ubytov?u, kr??ala univerzitn?mi uli?kami, ktor? boli sk?po osvetlen? lampami vo viktori?nskom ?t?le. Ve?ern? vzduch bol mraziv? a po dne?nom dni aj posil?uj?ci. Bola na smr? unaven?, ale z?rove? vzru?en? z dosiahnut?ch v?sledkov. Neuverite?n?, ale za jedin? de? sa im podarilo vyrobi? druh? funk?n? pr?stroj a dokonca dosiahnu? koncept te?rie javu. Drew vybral svoju skupinu ve?mi dobre, stretnutie t?chto g?niov prinieslo v?nimo?n? v?sledok. Bola ??astn?, ?e ju Kobayashi vzal so sebou. Vedela, ?e bola pre v?skum cenn?m pr?nosom a to ju napl?ovalo hrdos?ou. Po tom v?etkom dok?zala kalibrova? gap ioniza?nej mrie?ky s odch?lkou sotva 0,1 mikr?n a to bola zanedbate?n? hodnota vzh?adom na to, ?e pou??vala mikrometer s rozl??en?m jeden mikr?n. Pri?la a? k svojim dver?m v kr?dle, pomerne izolovanom od komplexu. Oto?ila k???om v z?mke a otvorila. Urobila prv? krok dovn?tra, ke? za?ula r?chle cupitanie a n?hle sa oto?ila. Z tmy vy?la Novakov?, ktor? sa pred ?ou objavila s plan?cimi o?ami. „Sle?na Yamazaki!“ prudko ju napadla, „ako ste si dnes dovolili takto so mnou rozpr?va?? Ste iba oby?ajn? ?tudentka!“ impulz?vne urobila krok vpred a prekro?ila prah izby. „Za dlh? roky predn??ania som nestretla nikoho, kto by bol tak? bezo?iv? ako vy!“ pokra?ovala poh?davo, „mo?no vo va?ej krajine ry?o?r?tov ste zvyknut? spr?va? sa navz?jom ako nevychovanci, ale tu, na z?pade, grrrr...!“ Maoko jej polo?ila ruku na ?sta a nasilu jej ich dr?ala zatvoren?. Druhou rukou ju uchopila za prav? z?p?stie a s??asne sa poh?adom zabodla do Norkinych o??. Neprirodzen?m sp?sobom ich otvorila dokor?n bez mrknutia vie?kom a jej ?ierne zornice vyzerali, akoby sa nadmerne roztiahli vy?aruj?c hypnotick? fluidum, ktor? vch?dzalo do Novakovej o?? a postupne ju paralyzovalo. Jednou nohou kopla do dver?, aby sa zatvorili a potom bez toho, aby preru?ila o?n? kontakt s N?rkou jej pomaly odtiahla ruku z tv?re. Novakov? ostala bez pohnutia s pootvoren?mi ?stami a vytre?ten?mi o?ami. Maoko jej pomaly stiahla z ramena kabelku, potom ju chytila za ?av? z?p?stie a prelo?ila ho cez prav? a takto prekr??en? ich pevne dr?ala jednou rukou. Bez odvr?tenia poh?adu jednou vo?nou rukou prekutrala slamen? ta?ku, polo?en? na ne?alekej skrinke a vybrala z nej jutov? povraz. Nahmatala koniec, pridr?ala ho a obratne pustila na zem zvy?n? klbko. Z?ahka omotala povraz nieko?kokr?t okolo jedn?ho z?p?stia, potom pre?la na druh? a nakoniec urobila nieko?ko oto?iek okolo prekr??en?ch z?p?st?, aby ho upevnila dvojit?m uzlom. Novakov? bola ?plne nehybn?. Maoko nechala ?as? povrazu vo?n? tak, aby ho mohla dr?a? napnut? s N?rkinymi rukami zdvihnut?mi vo v??ke p?su. Z?ahka pok?akla, aby mohla zdvihn?? druhou rukou zo zeme klbko a potom r?chlym pohybom o?? zamierila a suver?nnym pohybom ho hodila cez hrub? h?k z tepan?ho kovu, ktor? bol zabet?novan? v strope a visela na ?om starom?dna lampa. Z klbka, ktor? padlo ved?a nej vybrala druh? koniec a oboma rukami za?ala pomaly ?aha? tak, ?e dv?hala Novakov? za z?p?stia nahor. Neprest?vala postupne ?aha?, k?m N?rka nemala ruky nad hlavou a neza?ali sa jej na?ahova?. Novakov? vydala pridusen? ston, ale potom zm?kla a neprest?vala sa d?va? pred seba nepr?tomn?m poh?adom. Maoko znova pomal?ie, ale rozhodne potiahla. Ruky u? boli natiahnut? na maximum a telo sa za??nalo dv?ha?. Novakov? za?ala ticho a bez prestania stona? a ?elo sa jej pokrylo potom. Maoko e?te trocha potiahla, k?m sa N?rkine nohy nedvihli do pribli?ne ?es?desiat stup?ov?ho uhla oproti podlahe. Potom konce povrazu pripevnila k dr?iaku na uter?ky, ktor? tr?al zo steny ved?a kuchynsk?ho um?vadla. Vybrala zo slamenej ta?ky krat?? kus povrazu, zviazala Novakovej nohy v ?lenkoch a potom sa narovnala, aby si obzrela svoje dielo. N?rka visela zo stropu v dokonale vertik?lnej polohe a iba ?pi?kami n?h sa opierala o podlahu. U? nestonala. Pomaly a nam?havo d?chala a cel? telo u? mala pokryt? potom zo svalov?ho nap?tia. Bl?zka sa jej vykasala zo sukne a odhalila ?as? spoten?ho brucha. „Nevyzer? to zle,“ pochv?lila sa v duchu Maoko. Zamkla vchodov? dvere, vyzliekla si sako, vyzula top?nky a odi?la do k?pe?ne. Potom si pripravila japonsk? ?aj. S chu?ou chrumkala su?ienky a nakoniec sa natiahla na pohovke s rom?nom v ruke. Bol to ve?mi dlh? a nam?hav? de?, c?tila, ?e si potrebuje odd?chnu?. ??bostn? z?pletky hlavnej hrdinky knihy ju preniesli do sveta fant?zie, ale z?rove? do sveta ve?mi skuto?n?ho. Japonci s? mimoriadne vn?mav? pokia? ide o nuansy, detaily a vy??iu ?rove? introspekcie. Predov?etk?m ?eny neust?le pozoruj? a s prostred?m ve?mi hlboko komunikuj?. Midori bola ?tudentka literat?ry, zamilovan? do mlad?ho ryb?ra Noboru, ktor? ?il na pobre?? v dedine vzdialenej sto kilometrov. Spoznali sa pred rokom v parku, ke? kvitli ?ere?ne (#) a bl?znivo sa do seba zamilovali. Ka?d? jej my?lienka bola aj jeho my?lienkou, pri?li na to, ?e si tak hlboko rozumej?, akoby boli jednou nerozdelite?nou osobou. Noboru v?ak pracoval ve?mi tvrdo. V najhlb?ej noci vypl?val na more chyta? s kamar?tmi ryby a more bolo ?asto rozb?ren?. Jednej noci, jeden z nich prepadol cez okraj lode. Kri?al v tme, ale oni ho nevideli. Hodili nieko?ko z?chrann?ch kolies smerom odkia? sa oz?val hlas, ale ka?dou vlnou sa hlas vz?a?oval st?le viac. A? nastalo ticho. Oz?valo sa iba mocn? a ?ahostajn? ?pliechanie v?n o bok lode a sie?, ktor? spadla do temn?ho mora. Si s nami, Ryuu, si s nami. Ka?d? noc za tebou pr?deme na ?ierne more a vieme, ?e ty tam ?ak?? s tvojou silnou n?ru?ou. Ako spenen? vlna nast?pi? do ?lna a po na?om boku spolo?ne vytiahne? siete ako predo?l? noci, ke? sme v?aka tvojim o?iam a ?smevu radostne ?elili b?rke. Noboru nap?sal tento ?alospev pre svojho straten?ho kamar?ta a vlo?il ho do jedn?ho z mnoh?ch listov, ktor? adresoval Midori. Plakala pre?ho aj pre Ryuu, aj ke? ho nikdy nepoznala. Noboru bol b?snik, mal ne?n? a citliv? du?u, ale ?ivot, ktor? ?il, mu nedovo?oval vyjadri? svoj talent ako by si zasl??il. Aj preto plakala, ona, dc?ra z dobrej rodiny s mo?nos?ou ?tudova? a cestova?, napriek tomu n?ten? skr?va? svoj vz?ah, preto?e rodi?ia by nikdy nedovolili, aby sa vydala za chudobn?ho ryb?ra. Noboru nemal rodinu, bol opusten? od narodenia a chodil z jedn?ho sirotinca do druh?ho, a? k?m dostato?ne nevyr?stol, aby mohol pracova?. Dedina, v ktorej sa ocitol, ?ila z ryb?r?enia a tak jeho osudom bolo sta? sa ryb?rom. Nemohol telefonova?, preto?e Midorini rodi?ia by mohli odhali? ich vz?ah. Preto jej p?sal a posielal listy cez spolu?ia?ku, ktor? jej ich odovzd?vala a preberala listy adresovan? jemu. V de?, ke? sa prv?kr?t stretli v parku, vrabec ?virikal v ich bl?zkosti, ?obal do zeme a ob?as na nich pozrel. Midori bola presved?en?, ?e vt??ik bol ich posol. Ka?d? ve?er vych?dzala z domu do z?hrady a i?la v ?strety najbli??iemu vrabcovi, rozpr?vala sa s n?m, posielala po ?om odkazy pre Noborua a po??vala p?panie ako spr?vu od jej vzdialen?ho chlapca. V noci sa zob?dzala a otv?rala okno pomaly, aby nenarobila hluk, nech?vala sa obj?ma? vetrom rovnak?m, o ktorom si myslela, ?e pr?ve v tom okamihu vial do plachiet a vlasov jej milovan?ho. „Ach, Midori, Midori,“ pomyslela si Maoko, „ak? si romanti?ka. A smutn?.“ Pozrela po o?ku na N?rku, aby zistila ako si vedie. Nie zle, dalo by sa poveda?. Mala zatvoren? o?i a d?chala pravidelne, bez stonania. Prisp?sobila sa polohe. Ob?as ?ahko poh?bala ?pi?kami n?h, aby napravila neist? rovnov?hu. Bola tam u? takmer pol hodiny. „Po?me, po?leme do postele t?to gaijin (#)“ povedala pre seba, „je ?as.“ Polo?ila knihu a potichu podi?la k Novakovej. Zdalo sa, akoby si to ani nev?imla. Maoko chytila dvoma rukami napnut? povraz v mieste medzi upevnen?m na dr?iaku uter?kov a uchyten?m na strope a potiahla n?m rozhodne na vzdialenos? nieko?k?ch centimetrov. N?rka otvorila o?i dokor?n a vydala nosov? ston, hrdlo u? mala chv??u vysu?en?. Asi dvadsa? sek?nd ?ahala za povraz a potom ho pomaly uvo?nila. Novakov? nahlas vyd?chla ?stami a naklonila hlavu dopredu, k?vala s ?ou zo strany na stranu, dv?hala ju a znova nechala odkv?cn??. Maoko pritiahla kreslo bli??ie k Novakovej, odviazala povraz z dr?iaka a postupne ho za?ala uvo??ova?. Ako pomaly, postupne Novakov? klesala, tla?ila ju do kresla tak, aby sa posadila. Ke? Maoko kone?ne pustila povraz, Novakov? sedela v kresle so zviazan?mi rukami v lone, nohy mala zohnut? na boku so zviazan?mi ?lenkami a hlava jej visela dozadu cez operadlo. Maoko naliala vodu do poh?ra, dvihla jej hlavu a jednou rukou jej prilo?ila poh?r k ?stam, aby sa po d??koch napila. Polo?ila poh?r, rozviazala jej ?lenky, potom uvo?nila uzly na z?p?stiach a odmotala povraz, aby ju uvo?nila. Zn?mky po zviazan? zanechali hlbok?, ?erven? stopy. Maoko jej za?ala mas?rova? z?p?stia jemn?m ot??av?m pohybom. Zo za?iatku sa N?rka s?a?ovala, ale potom sa upokojila, lebo c?tila, ako sa jej pomaly za??naj? prekrvova? ruky. Maoko pokra?ovala v mas??i asi min?tu, potom ju potiahla za ruky tak, aby sa postavila. Vzala ta?ku a prehodila jej ju cez plece. K?m uvo??ovala pruh, Novakov? jemne polo?ila svoju ruku na jej, tv?r vyjadrovala zmes v?a?nosti a vn?torn?ch rozpakov. Maoko jej pozrela do o??. „Cho? spa?, Novakov?.“ „Ja...“ sna?ila sa N?rka v?hav?m hlasom. „Cho? spa?, Novakov?,“ zopakovala Maoko, stiahla ruku a otvorila jej dvere. Novakov? na chv??u zav?hala a potom sa pomaly pribl??ila k prahu, polo?ila ruku na z?rub?u a e?te raz sa oto?ila a pozrela na Maoko. Japonka mala v tv?ri ne?itate?n? v?raz. N?rka sa zdr?havo oto?ila a neist?mi krokmi odch?dzala k svojej izbe, ktor? bola ne?aleko. 13. kapitola „Ako si sa to nastrojil?!“ zakri?ala Timorina na Drewa, ke? ho zbadala prich?dza? domov. Drew sa v ten ve?er na seba prv?kr?t pozrel. Po vysk??an? druh?ho pr?stroja a pr?hode s raj?inovou om??kou poslal v?etk?ch pre? a o?istil podlahu laborat?ria od zvratkov. Nemohol o to po?iada? nikoho in?ho, ani ?iadnu z upratova?iek. Ako by to vysvetlil? V ka?dom pr?pade by zo seba urobil z?falca. Okrem toho, takto aspo? nikto nepri?iel vyzveda?. Nakoniec zistil, ?e m? sako aj ko?e?u ?pinav? od ?lt?ch chuchvalcov zvratkov. Nohavice vyzerali ako neop?sate?n? katastrofa. Od kolien nadol boli pokryt? zap?chaj?cou a odpornou hmotou, ktor? bola zmesou obsahu ?al?dka a ne?istoty z n?sledn?ho ?istenia dl??ky. Drew ned?val pozor a za?pinil sa e?te viac, toto bol v?sledok. Tmav?, slu?ne u?it? oblek bol v z?falom stave a jeho sestra mu to d? zo?ra?. „Prechladol som. Bolo mi zle. ?o m?m robi??“ klamal, aby sa ospravedlnil. „Naozaj?“ bola ch?paj?ca odpove? jeho sestry, „pr?ve som ti vy?istila druh? oblek, ten, ktor? si dnes napoludnie nechal na posteli bez toho, aby si mi to povedal!“ Drew sa zachvel. Naozaj. Dnes bol jeden oblek zapojen? aj do v?buchu. Vy??tav? t?n zosilnel. „Tento bol iba zapr??en? a pokr?en?. Iba, to sa povie, lebo mi to trv? hodiny, k?m ich vyperiem a dokonale vy?ehl?m sako, nohavice, ko?e?u a kravatu. Ty si to zrejme neuvedomuje?, inak by si sa nedoriadil takto!“ uk?zala na?ho rukou. Drew neodpovedal a odi?iel priamo do k?pe?ne, aby sa vyzliekol. V?etko zo seba zhodil. Bielu ko?e?u a spodn? bielize? vlo?il do pr??ky. Nikdy predt?m nepral, tak?e sa sna?il zorientova?, oto?il kolieskom programovania na symbol bavlny a spustil cyklus. Nohavice a sako dal do vane a sprchou z nich odstr?nil zvy?ky zvratkov. Pustil studen? vodu, preto?e vedel, ?e by sa inak oble?enie zrazilo. D?fal, ?e postupuje spr?vne. Nechal v?etko v k?pe?ni a osprchoval sa, potom odi?iel do sp?lne a obliekol sa do py?ama. Pr?ve vtedy ho osvietilo. Sapon?t! Nedal do pr??ky sapon?t. Utekal do k?pe?ne, ale u? bolo neskoro. Timorina tam st?la, pozerala na dvierka pr??ky a kr?tila hlavou. Zdvihla sa, zhovievavo pozrela na Drewa a neprest?vala kr?ti? hlavou. „Cho? spa?, Lester. Nechaj to na m?a,“ rezignovane zakon?ila. Drew si vyd?chol a vr?til sa do svojej izby. Keby tak Timorina vedela, ?o sa toho d?a skuto?ne odohralo v laborat?riu! Omdlievanie, v?buchy, hr?za a rozru?enie. Len?e aj triumf vedy! Rozhoduj?ci krok k novej ?re v ?udskej hist?rii. Vedel, ?e je idealista, ale vo vn?tri c?til, ?e s? na ceste k ?spechu a tieto nehody boli zanedbate?n? v porovnan? so ?okuj?cim v?sledkom, ktor? ich o?ak?val. ?ahol si na poste?. Po?ul, ako Timorina v k?pe?ni prech?dza oblek kefkou, aby ho dokonale vy?istila. Aha, tak takto sa to malo urobi?. ?o o tom on m??e vedie?? Rozm???al o fyzike, o stratosferick?ch v??kach my?lienky, o ovl?dnut? mysle, o zajtraj?om stretnut?, aby sa uistili o spr?vnosti v?skumu. Zaspal pri rozsvietenom svetle. Sn?valo sa mu, ?e sa ocitol v ?ltej miestnosti, potom hne? v ?ervenej miestnosti a znova v ?ltej a po nej op?? v ?ervenej, prech?dzal impulz?vne z jednej do druhej bez logick?ch prechodov a r?chlos? sa st?le zr?ch?ovala, bol st?le r?chlej?? a r?chlej??, a? sa mu za?ala to?i? hlava a zrazu prestal vidie?. V pozad? po?ul zvuk te??cej vody zmie?an? s rozru?en?mi hlasmi, ktor? hor??kovite rozpr?vali, ale on nerozumel, o ?om hovoria. Bol v?z?om v tom v?re farieb a zvukov, zm?ten?, neschopn? rozm???a? alebo vykona? ak?ko?vek ?kon a odrazu sa prebudil. Bud?k rin?avo zvonil udieraj?c kladivkom na svoj ve?k? mosadzn? zvon a v?aka ??inkom vibr?ci? mechanizmu sa pomaly premiest?oval na kraj stol?ka. Drew sa strhol prepoten?, zm?ten? a ?plne dezorientovan?. Nech?pal, kde sa nach?dza, rozhadzoval okolo seba rukami a lapal po dychu. Po nieko?k?ch sekund?ch za?al prich?dza? k sebe, zatriasol hlavou, aby si vy?istil myse? a obzrel sa za bud?kom. ten postupne dosiahol okraj no?n?ho stol?ka a chystal sa spadn??. V?as ho zachytil a stla?il tla?idlo na uml?anie zvonenia. Nieko?ko min?t ostal sedie? s bud?kom v lone, e?te st?le ohl?pen?, a? potom ho polo?il na stol?k a vstal. Bolo pol ?smej, boli dohodnut?, ?e sa stretn? o deviatej, tak?e si v pokoji mohol da? ?al?iu sprchu, aby sa zbavil v?etk?ho potu, nara?ajkova? sa a vyrazi?. Na??astie u? bola Timorina v z?hrade za domom a polievala svoje kvety, tak?e ho nevidela, ke? odch?dzal predn?mi dverami. Vyhol sa ?al?iemu pokarhaniu. V?etci u? boli v laborat?riu, vr?tane McKintocka. „Ak? je situ?cia?“ informoval sa rektor. Drew sa sebavedomo ozval. „Ve?kolep?, ak m?m pou?i? eufemizmus. V?era moji kolegovia,“ a nazna?il gesto ve?k?ho objatia ostatn?ch vedcov a? po Marrona, „dok?zali za jedin? de? vyt??i? z?kladn? te?riu javu, zostroji? druh? prototyp pr?stroja a vykona? nieko?ko pokusov v?meny, korunovan?ch ?spechom.“ McKintock prejavil ?primn? prekvapenie. „Tak?e, kedy bude mo?n? pou?i? pr?stroj na praktick? ??ely?“ „Sme vo f?ze z?kladov te?rie, ktor? potrebuje zdokonalenie,“ spresnil Drew, „nemalo by trva? dlho, k?m sa navrhne a zostroj? v???? pr?stroj.“ Schultz a Kamaranda sa na seba pozreli so zamra?en?mi tv?rami, ale McKintock si to nev?imol. „Dobre. ?akujem v?m v?etk?m. Drew, idem do pracovne. O?ak?vam spr?vy.“ „Hm, okamih, McKintock,“ zastavil ho Drew. Rektor u? st?l na dver?ch a sp?tavo sa obzrel. „Po?as jedn?ho z v?eraj??ch pokusov sme n?hodou, opakujem n?hodou, preniesli kus f?a?e s raj?inovou om??kou z ne?alek?ho skladu jed?lne,“ vysvet?oval Drew. „Bolo by dobr? z?ska? cel? n?dobu, k?m si niekto nie?o v?imne a neza?ne kl?s? ot?zky“ „To je v?etko?“ op?tal sa pobaven? rektor. Podi?iel k intern?mu telef?nu a zavolal svojej sekret?rke. „Pani Wattsov?? To som ja, dobr? de?. Boli by ste tak? l?skav? a priniesli by ste mi k???e od jed?lensk?ho skladu? Pred vchod do skladu, ?akujem. ?no. E?te raz ?akujem.“ Pozrel na ?tudenta. „Marron!“ po kr?tkom zav?han? ho oslovil po mene. Marron si to okam?ite v?imol a bol hrd?, ?e si rektor spomenul ako sa vol?. „Po? za mnou!“ nariadil dobr?cky McKintock. Odi?li a vybrali sa k dver?m do jed?lensk?ho skladu. O nieko?ko min?t sa dostavil zriadenec na bicykli a priniesol rektorovi k???, o ktor? po?iadal a potom odi?iel tak r?chlo, ako pri?iel. „Tu je,“ McKintock vlo?il k??? do Marronovej ruky, „otvor, zober to, ?o m?? zobra?, starostlivo zamkni a k??? okam?ite odnes na m?j sekretari?t. Je to jasn??“ „Ur?ite. ?akujem, p?n rektor McKintock.“ Rektor sa rozl??il a odi?iel pospevuj?c si do svojej pracovne. Marron vst?pil a okam?ite na?iel paletu s raj?inovou om??kou. Na??astie bol k po?kodenej n?dobe ?ahk? pr?stup. Vybral ju a v?imol si, ?e prenesen? hranol je vo vn?tri v om??ke. Vy?istil ho hygienick?mi vreckovkami, ktor? mal pri sebe, potom zamkol a vr?til k???. „?koda tej zni?enej om??ky,“ pomyslel si. Bola naozaj dobr?. Ke? sa vr?til do laborat?ria, poc?til dusn? atmosf?ru. „Probl?m je tu,“ hovoril Schultz a ukazoval na tabu?u, „tri?da prenosu vyzer? vy? ?plne definovan? parametrami K9, K14 a R11, ale funkcia, ktor? ho riadi jasne ukazuje, ?e energia potrebn? na v?menu sa zvy?uje tre?ou mocninou vzdialenosti.“ „Vid?m,“ kon?tatoval Drew pozoruj?c funkciu, „vypo??tali ste nejak? praktick? pr?klad?“ „Ja a Kamaranda sme u? dve noci nespali, aby sme na?li v?chodisko z tohto spr?vania syst?mu, ale zatia? sme neboli ?spe?n?. Moment?lne na v?menu previazan?ho priestoru na vzdialenos? sto kilometrov potrebujeme 64 kilowattov, ?o nie je a? tak ve?a, ale na v?menu so vzdialenos?ou dvesto kilometrov ich potrebujeme 512. Energia, ktor? spotrebuje priemern? v?robn? z?vod.“ „A na vzdialenos? 1000 kilometrov potrebujeme 64 megawattov (#),“ doplnil Kamaranda, „potrebovali by sme mal? elektr?re?.“ „Tak preto syst?m vykon?va v?menu na mal? vzdialenosti akoby ni?, na vzdialenos? 300 metrov odtia? do pracovne profesorky Bryceovej sa spotrebovali... iba 2 miliwatty,“ r?chlo vypo??tal Drew na tabuli, „menej ako je potrebn? na zapnutie led di?dy.“ „T?to vlastnos? je fantastick? pre aplik?cie na kr?tke vzdialenosti, to znamen? pre diagnostick? a terapeutick? ??ely,“ zasiahla Bryceov?. „Pravda,“ pripustil Drew, „len?e ve?k? vzdialenosti s? nedosiahnute?n?. A to nehovor?m o sk?man? vesm?ru.“ Vzdychol si a ruky mu ovisli pozd?? tela. McKintock bude aj tak spokojn?, preto?e aj lie?enie os?b by mohlo spusti? tok financi?, ale on je fyzik a jeho kolegovia mu hne? na za?iatku zavreli dvere do cel?ho vesm?ru. Najprv vst?pil do perspekt?vy nepredstavite?n?ch v?skumn?ch ciest a teraz bol priklincovan? k zemi. Nedok?zal to str?vi?. Muselo existova? ?al?ie rie?enie. „Sme len na za?iatku,“ vyhl?sil, „ak budeme tvrdo pracova?, mo?no n?jdeme nejak? faktor, ktor? zru?? toto obmedzenie.“ „U? na tom pracujeme,“ povedala sucho Novakov?. „Bryceov? si v?imla, ?e mala toho d?a oble?en? bl?zku s dlh?mi ruk?vmi a man?ety mala na z?p?stiach pevne zapnut?. „Zvl??tne,“ pomyslela si, „v?era mala kr?tke ruk?vy. Je zvyknut? na chladn? podnebie a marec v Anglicku by mal pre ?u znamena? tepl? mesiac. Ktovie, pre?o sa to zmenilo.“ Iba ?ena si mohla v?imn?? tak?to detaily. Maoko medzit?m so zalo?en?mi rukami ne?inne pozorovala tabu?u. Kobayashi u? po nieko?k?kr?t prech?dzal svoj zo?it a ob?as prekontroloval niektor? v?po?et a rozv?jal ho na papieri. „A ?o keby sme zatia? urobili nejak? pokus s biologick?mi formami?“ navrhol Marron. Drew pozrel na profesorku Bryceov?. „Za?neme s rastlinami, zaobstar?m vzorky,“ prik?vla a odi?la. „Zatia? si p?jdem po?i?a? presnej?? n?stroj ako je mikrometer. Mus?me kalibrova? druh? pr?stroj,“ povedal Drew a vybral sa do laborat?ria meteorol?gie. Marron za?al pripravova? prv? pr?stroj, zatia? sa dvaja Japonci pustili do druh?ho. K?m ?akali nov? merac? pr?stroj, diskutovali o technick?ch detailoch vo svojom jazyku. O pol hodiny Bryceov? ukladala na platni?ku A prv?ho pr?stroja list zelen?ho ?al?tu. Zapli pr?stroj a list sa objavil na mieste, kde kedysi st?la n?dr?ka s vodou. Biologi?ka ho vzala a pod prenosn?m mikroskopom, ktor? si priniesla so sebou sledovala zmeny. O nieko?ko min?t dvihla hlavu od okul?ru. „Vyzer? by? dokonal?. ?ilkovanie, st?my, bunky. Pod?a toho, ?o vid?m sa zd? by? v?etko v poriadku.“ Drew spokojne prik?vol. Sk?sili to s kvetmi, h?uzami, hubou a mal?mi bonsajmi v ?repn?ku. Ka?d? vzorka sa po prenose objavila v nezmenenom stave. Medzit?m Maoko prekalibrovala gap druh?ho pr?stroja s pou?it?m presnej?ieho n?stroja. Na platni?ku pr?stroja ??slo dva polo?ili fazu?u a spustili ho. Fazu?a sa objavila asi tri metre na?avo od miesta n?dr?ky s vodou, ?o bola presn? vzdialenos? medzi oboma pr?strojmi. Bryceov? r?chlo presk?mala plod a vyhl?sila, ?e je perfektn?. „Prejdeme na m?so,“ vyhl?sila. U? ho priniesla. Z ta?ky s tepelnou izol?ciou vytiahla n?dobu s rez?ami. Marron ju nen?sytne sledoval, bolo jeden?s? hod?n predpoludn?m a on u? bol hladn?. Profesorka Bryceov? na?ho pozrela s potmeh?dskym ?smevom a podala mu pr?zdnu ta?ku, aby ju odlo?il. ?tudent pochopil vtip a ?murkol s predstieran?m sklaman?m. Bryceov? vzala n?? z jed?lensk?ho k?tika v laborat?riu a odrezala kus rez?a s okrajom pribli?ne p?? centimetrov. Hr?bka bola zhruba osem milimetrov. Preniesli ho pomocou druh?ho pr?stroja a mikroskopick? kontrola uk?zala, ?e bol ?plne v poriadku. Marron ho ochutnal. „Chu? je presne tak?, ak? som o?ak?val. To ist? konzistencia. Povedal by som, ?e ho prenos v?bec nezmenil. „Presne to by sa malo sta?, preto?e te?ria hovor?, ?e pr?stroj urob? v?menu previazan?ch priestorov nez?visle na ich obsahu,“ komentoval Drew. „?o poviete, sk?sime to so ?ivo???nou formou?“ op?tal sa Bryceovej. Profesorka chv??u st?la zamyslen? a potom sa rozhodla. „?no, sk?sime. Mali by sme vykona? biologick? anal?zu na molekul?rnej ?rovni na vzork?ch, ktor? pre?li prenosom, aby sme si boli ?plne ist?, ale doteraz z?skan? v?sledky potvrdzuj? te?riu v?meny previazan?ho priestoru. Chv??u e?te prem???ala. „Z h?adiska bioetiky za?neme formami ?ivota bez nervov?ho syst?mu. Ak by sa nie?o pokazilo, aspo? nebud? trpie?. Stretneme sa po obede,“ a odi?la. Drew a ostatn? sa koncentrovali na te?riu v snahe n?js? rie?enie na probl?m v?konu. „Nie?o n?m unik?,“ povedal Schultz, „z toho, ?o sme doteraz pochopili aktivovanie pr?stroja vytvor? extra dimenzion?lny konektor medzi priestorov?m objemom ulo?en?m v bode A a B. Konektor sa udr?iava po?as Planckovho ?asu (#) a medzit?m doch?dza k v?mene previazan?ch priestorov.“ „Ak ide o extradimenzion?lny, tak deformujeme ve?mi hust? dimenziu,“ zasiahol Kobayashi, „iba tak sa d? vysvetli? tak? vysok? potreba v?konu pri zv???ovan? vzdialenosti.“ „Vyzer? to tak,“ pripustil Schultz. „Sna?me sa o zobrazenie, mo?no n?m to pom??e,“ pridal sa Kamaranda. Potom zmenil t?n na akademick?, akoby bol na predn??ke medzi svojimi ?tudentmi. „V?etci ?ijeme v priestore, ktor? vn?mame ako trojrozmern? so zn?mymi rozmermi d??kou, ??rkou a v??kou. Z?rove? vieme, ?e gravita?n? sila deformuje priestor a to u? n?m rob? ?a?kosti, preto?e nedok??eme navrhn?? tak?to situ?ciu. Tak?e pou?ime klasick? podobenstvo trampol?ny s elastick?m povrchom, trampol?na predstavuje trojrozmern? priestor. Ak na trampol?nu polo??me predmet, zdeformuje sa pod hmotnos?ou tohto predmetu. ??m bude ?a??? predmet, k t?m v???ej deform?cii doch?dza, m?m na mysli k prehnutiu trampol?ny. Namiesto hmotnos? tomu hovorme hmota, ktor? je nez?visl? na gravita?nej sile a jednako generuje gravita?n? silu. Takto vid?me, ?e ??m v???ia je hmota, t?m v???ia je deform?cia. Ak by sme na trampol?nu polo?ili druh? objekt s men?ou hmotou, ako prv?, tento by sa kr?til v deform?cii pribli?uj?c sa k objektu s v???ou hmotou. Toto spr?vanie definujeme ako gravit?cia. V skuto?nosti aj predmet men?ej hmoty deformuje priestor, tak?e sp?sobuje gravit?ciu vo?i mas?vnej?iemu predmetu napriek tomu, ?e je men??. S pou?it?m anal?gie trampol?ny, ktor? je dvojrozmern? sa n?m podar? pochopi? koncepciu deform?cie priestoru gravita?nou silou. T?to v podstate deformuje trampol?nu jedn?m smerom, kolmo na plochu trampol?ny, ak prid?me k jej geometrii jeden rozmer. Predpokladajme, ?e vezmeme na?u trampol?nu a polo??me ju na g?lov? plat?u, ktor? je, ako vieme, elastick?, koloidn?, pod?a potreby deformovate?n? l?tka. Pr?stroj, na ktorom rob?me pokusy, existuje v trojrozmernom priestore a predstavuje na?u trampol?nu, zdanlivo prejde po aktiv?cii priamo do g?lovej platne, ktor? predstavuje ?al?iu dimenziu. Kondenzuje a deformuje ?as? g?lovej hmoty vytvoren?m kan?lu, konektora, ktor? sa svojimi koncami prip?ja na trampol?nu, na norm?lny priestor, a vymen? navz?jom ?asti priestoru, na ktor? sa pripojil. Po v?mene sa konektor rozpadne a g?l sa vr?ti do svojho p?vodn?ho stavu.“ Kamaranda urobil po dlhom vysvet?ovan? pauzu a znova pokra?oval vo svojej ?vahe. „Evidentne je g?l ve?mi hust?, tak?e je potrebn? ve?a energie na jeho kondenz?ciu. Z nejak?ho d?vodu, ktor? nepozn?me sa konektor prejav? iba po?as Planckovho ?asu, aj ke? sprostredkovanie energie je ove?a dlh?ie ako tento ?asov? interval. Mysl?m, ?e ho dr??me asi pol sekundy, v?ak?“ op?tal sa Kobayashiho, ktor? prik?vol. „Mus? existova? nie?o, ?o br?ni konektoru, aby sa prejavil po?as dlh?ej doby, ako je Planckov ?as. Ak by sa dosiahol dlh?? impulz, ?o by to znamenalo? Mo?no by sa v?mena previazan?ch priestorov odohrala op?tovne? Sp?sobilo by to nepretr?it? generovanie v?meny dvoch previazan?ch priestorov? Z h?adiska geometrie priestoru v tom nevid?m probl?m. Jednoducho, vypnut?m pr?stroja by sa obidva priestory nach?dzali v poslednej dosiahnutej konfigur?cii. Je v?ak rovnako mo?n?, ?e ak by sa konektor prejavil po?as dlh?ieho ?asu ako je Planckov ?as, vznikol by paradox, ktor?ho vlastnosti si v tomto okamihu neviem predstavi? a doteraz neobjaven? pr?rodn? z?kon zasiahne, aby tomu zabr?nil.“ V?etci ml?ali a rozm???ali o uva?ovan? indick?ho matematika. Po nieko?k?ch min?tach odrazu Novakov? vysko?ila na nohy cel? bled? v tv?ri. „Och, Bo?e!“ zvolala pridusen?m hlasom. V?etci sa na ?u vystra?ene pozreli. ?„?iadny paradox tu nie je,“ pokra?ovala pochm?rne, „naopak, ide o naru?enie!“ Podi?la k tabuli a zotrela jednu ?as? rovn?c, ktor? tak nam?havo objavovali, akoby to boli ?m?ranice nejak?ho arogantn?ho ?tudenta. Nakreslila Kamarandovu trampol?nu, vidite?n? z troch ?tvrt?n a upraven? r?ru, ktor? prech?dzaj?c zospodu sp?jala dva body trampol?ny. „Toto je konektor, ako sme si ho nazvali,“ uk?zala na r?ru, „pr?ve bol generovan? a za?ala sa v?mena. Sme v bode nula procesu. Objem priestoru A vyraz? a vst?pi do konektora. Ako a v akej forme zatia? nevieme. A za??na sa pres?va? k opa?n?mu koncu. S??asne objem priestoru B rob? presne to ist? zo svojej strany a za??na sa pohybova? k opa?n?mu koncu konektora. Prebehne Planckov ?asov? interval a dva priestory dorazia do cie?a, vylez? z konektora a umiestnia sa na poz?ciu previazan?ho priestoru, s ktor?m si vymenili miesto. Sme v ?ase jedna a proces sa ukon?il.“ Urobila efektn? pauzu. „Ale medzi ?asom nula a ?asom jedna,“ povedala hlasom, ktor? naberal na intenzite, „?o sa nach?dza v priestoroch, ktor? prech?dzaj? konektorom?“dokon?ila v hysterickom v?kriku. Zdalo sa, akoby sa na okamih zastavil ?as. „Nie...“ hlesol Kamaranda so sklen?m poh?adom. „Ale ?no!“ zakri?ala e?te hlasnej?ie, „Nie je tam ni?!“ prehl?sila z?rivo. Drewovi sa zje?ili vlasy na hlave. Kobayashi otvoril ?sta a spadla mu s?nka. Schultzova tv?r vyzerala ako kamenn? maska, vytesan? s v?razom ?pln?ho zm?tku. Marron pozeral pred seba akoby bol nepr??etn?. Maoko, naopak, s pote?en?m pozorovala Novakov? a na tv?ri mala zvl??tny ?smev. „Ni?, ch?pete?“ pokra?ovala N?rka,. „a mo?no tu kon?? v?etka energia, ktor? vych?dza z v?po?tov, energia, ktor? vych?dza z n??ho vesm?ru a men? jeho energetick? bilanciu. Je to poru?enie Lavoisierovho z?kona, pod?a ktor?ho energia nevznik? a nezanik?, ale sa len premie?a z jednej formy energie na druh? formu energie ?i na in? formy energi?. A mo?no pr?ve preto sa m??e konektor prejavi? maxim?lne po dobu Planckovho ?asov?ho impulzu, preto?e inak by Ni? pohltilo v?etku energiu, ktor? ho obklopuje. Keby sme mu dali dostatok ?asu, mo?no by pohltilo energiu cel?ho vesm?ru!“ V laborat?riu zavl?dlo hrobov? ticho. Bolo to akoby na nich padol chlad najhlb?ej temnoty, ak? si ?lovek dok??e predstavi? a vykry?talizoval im mysle a vedomie. Novakov? ostala st?? pri tabuli s kriedou v ruke. Pre?la dobr? min?ta bez toho, aby sa niekto pohol, potom Kobayashi prist?pil k tabuli, vzal kriedu a urobil nieko?ko v?po?tov na pr?zdnej ?asti tmavo ?ed?ho povrchu. „Nie,“ povedal nakoniec, „takto to nem??e by?. Funkcia tri?dy presunu ud?va, ?e v?kon sa zvy?uje iba v trojrozmernej vzdialenosti, nez?visle na objeme vymenen?ho priestoru. Tak?e za predpokladu, ?e sa udr?? kon?tantn? hodnota tohto objemu, ur?? aj ak? mno?stvo energie vlo?enej do pokusu absorbuje Ni? v ?ase, ke? dva priestory po?as v?meny prech?dzaj? do svojho nov?ho cie?a. Nevid?m d?vod, pre?o by malo zv???en?m vzdialenosti v?meny pri rovnakom objeme Ni? zv???i? svoju kapacitu absorpcie.“ Novakov? na?ho h?adela vytre?ten?mi o?ami a z?rivo prem???ala. Po nieko?k?ch nekone?n?ch sekund?ch sa vidite?ne zachvela a e?te viac zbledla. „Nie... nie... to je bl?znovstvo, nemyslite?n?,“ b?abotala, „to nem??e by?.“ „?o presne, profesorka Novakov??“ op?tal sa vypla?en? Kobayashi. „Toto!“ uk?zala Novakov? na konektor nakreslen? na tabuli. Ostatn? na ?u nech?pavo h?adeli. „?o to nech?pete?“ kri?ala, „deformujeme priamo Ni?! Konektor vznik? z Ni?oho! Je tvoren? Ni??m! Priestor A vch?dza do Ni?oho a vynor? sa v priestore B, ktor? sa objav? na mieste bodu A prech?dzaj?c cez Ni?!“ Po tomto boli v?etci pr?tomn? ?plne dezorientovan?. Bolo to akoby sa im pod nohami stratila zem. Akoby v?etky istoty, v?etky z?klady, na ktor?ch postavili svoje znalosti naraz nie?o ?plne odplavilo. „Ale ako... ako m??e nie?o, ?o existuje...“ odv??il sa Drew, „... nie?o, ?o existuje... vst?pi? do Ni?oho, presta? existova? a objavi? sa z Ni?oho, za?a? znova existova? s rovnak?mi po?iato?n?mi vlastnos?ami aj ke? na inom mieste?“ Novakov? si polo?ila ruku na ?elo a oprela sa o tabu?u. Vyzerala, akoby sa jej zato?ila hlava. Maoko k nej prist?pila, vzala ju za ruku a odviedla ju, aby sa posadila na najbli??iu stoli?ku. Odi?la pre poh?r s vodou, ktor? N?rka prijala s v?a?n?m poh?adom. „To je ?plne filozofick? ot?zka,“ odpovedala Novakov? Drewovi tich?m a pokojn?m hlasom, k?m pila vodu. „?i sk?r, bola by to rozhodne filozofick? ot?zka, keby sme pred sebou nemali experiment?lny prejav manipul?cie s Ni??m. Ni? neexistuje a nem??e by? ani definovan?, inak by ho samotn? defin?cia zbavila statusu Ni?oho. A my n?m manipulujeme. C?tim, ?e je to tak. Nevid?m in? rie?enia. Zv???en?m vzdialenosti v?meny sa zv???uje aj d??ka konektora, ktor? vznik? z Ni?oho a je tvoren? Ni??m. Ke??e evidentne Ni? absorbuje maxim?lnu ??innos? energie, ktor? sa mu pon?kne, v?sledok je, ?e vlastne samotn? konektor pohlt? v?etku energiu. Zv???en?m d??ky konektora sa zvy?uje aj nadmiera potrebnej energie na jeho vytvorenie a udr?anie po?as Planckovho ?asu. Konektor vykon? v?menu, to ?no, ale za nedostupn? cenu vzdialenost?, ktor? nie s? zanedbate?n?.“ St?le vl?dlo ticho, ale tentoraz sa v tv?rach Drewa, Schultza, Kamarandu, Marrona a Kobayashiho dal jasne pre??ta? obdiv Novakovej geni?lnej intu?cie. Vedeli, ?e myse? tejto ?eny videla tam, kde oni nemohli dovidie? a dostala sa tam, kam sa ich mysle nemohli dosta?. Z?rove? ich tv?re vyjadrovali z?falstvo z por??ky, o ktorej t?to intu?cia rozhodla, z neprekonate?n?ch prek??ok, ktor? jasne narysovala. „Je to ?ialenstvo... ?ist? ?ialenstvo...“ mrmlal Schultz a k?val hlavou na znak odmietania. Takto pre?lo nieko?ko min?t a potom si Maoko pokojne a ?ahostajne sadla na roh pracovn?ho stola ne?aleko stoli?ky, kde sedela Novakov?. Prezrela si ju zhora nadol a priate?sk?m t?nom sa k nej prihovorila, ??m oh?rila pr?tomn?ch, ktor? si predt?m neuvedomovali poh?r s vodou, ktor? jej priniesla. „Profesorka Novakov?, va?a dizert?cia dokazuje, ?e neexistuj? praktick? rie?enia dan?ho probl?mu, preto?e n?? vesm?r je izolovan? syst?m a pr?stroj prakticky odo?le energiu mimo tento syst?m a zmen? energetick? bilanciu.“ Novakov? pomaly prik?vla. „Ale ak by sme n?? vesm?r nepova?ovali za izolovan? syst?m, ale za uzavret? syst?m (#), umiestnen? vo vn?tri v???ieho syst?mu, nemysl?te, ?e by sme mohli lep?ie pre?tudova? jeho spr?vanie?“ Novakov? h?adela na Maoko s ??asom a s vytre?ten?mi o?ami. Vo?i tejto hypot?ze sa nikto neodv??il poveda? slovka. Po chv?li v?ak Schultz zdvihol zvra?ten? ?elo a odi?iel k tabuli s perom a papierom. Prep?sal na papier v?etky podstatn? rovnice, potom ?plne zmazal bridlicov? tabu?u. Horlivo za?al p?sa? kriedou, za?al od z?kladn?ch rovn?c termodynamiky a nahr?dzal ich koeficientmi, ktor? tvorili ?asti z dosiahnut?ch v?sledkov ich te?rie. Drew a Marron v okamihu st?li pri ?om, aby mu pomohli, k?m Kamaranda za ich chrbtom d?val pozor, ?i s? matematick? postupy form?lne spr?vne, zaduman? Kobayashi pozoroval tabu?u, ktor? pr?ve nadob?dala nov? formu ?okuj?cej koncepcie vesm?ru. Nikto nezbadal, ?e nieko?ko metrov za nimi sedela na pracovnom stole Maoko a svojou malou rukou jemne prech?dzala a hladila Novakovej plav? vlasy. 14. kapitola O druhej popoludn? profesorka Bryceov? vst?pila do laborat?ria a priniesla ?katu?u, z ktorej sa ob?as oz?vali ne?akan? zvuky. Okam?ite si uvedomila, ?e sa doteraz nikto z nich odtia? nepohol, nikto sa nebol najes?. Niektor? sa pri tabuli dot?kali rovn?c a opravovali grafy, in? pri pracovn?ch stoloch fanaticky p?sali na papier a robili v?po?ty za pomoci kalkula?ky. Ob?as sa niekto pozrel do zo?ita od stroja, poh?adal nejak? ??slo a vlo?il ho do svojej rovnice, potom rozv?jal n?sledn? kroky. Bryceov? polo?ila ?katu?u na skrinku, sadla si do rohu a ?akala. Muselo ?s? o ve?mi d?le?it? f?zu, pochopila to z posadnutosti, s akou pracovali jej kolegovia a z ich tv?r? vyciven?ch v d?sledku s?stredenia a ?silia. Kamaranda bol pri stole zohnut? nad svojim papierom. Dokon?il posledn? pas?? a za znakom rovn? sa nap?sal svoj v?sledok. E?te kr?tko pre?iel postup, prik?vol a potom vstal a vybral sa s papierom k Schultzovi. „Entropia je 415J/K (#).“ Schultz vlo?il hodnotu do jednej funkcie na tabuli. „Kobayashi, m?? energiu?“ Japonec kon?il v?po?et komplexn?ho integr?lu. Zdvihol ruku a nazna?il, aby chv??u po?kali, zatia? ?o vkladal hodnoty do kalkula?ky. E?te vykonal posledn? v?po?ty a v?sledok zap?sal na papier. Chv??u to prech?dzal a zdalo sa mu v?etko spr?vne. „163000 J (#).“ vyhl?sil. Schultz vlo?il aj t?to hodnotu a medzit?m mu Drew priniesol v?sledok svojej a Marronovej pr?ce. „Vezmi do ?vahy hr?bku obalu dve miliardy sveteln?ch rokov. Je to najlep?ia pribli?n? hodnota, ak? ti teraz m??eme poskytn??.“ Nemec nap?sal ??slo do rovnice ved?a obr?zka, zn?zor?uj?ceho gu?u, obalen? do koncentrickej ?krupiny. Novakov? st?la pri tabuli so Schultzom a za?ala rozv?ja? rovnice s pr?ve dodan?mi ?dajmi. Roz?iaren? Maoko vstala od stola a podi?la k tabuli so zo?itom v jednej ruke a v druhej mala svoje pozn?mky. Prstom uk?zala na tabu?ku v zo?ite. „Tu je! Parameter R6!“ triumf?lne vyhl?sila. „Mus? sa udr?a? do 190 mikrovoltov.“ Schultz nap?sla190*10 na miesto x vo vzorci a dokon?il v?po?ty. Po?kal na Novakov?, ktor? o chv??u pri?la na koniec svojich a dostala nieko?ko v?sledkov. Schultz ich okam?ite pou?il so svojimi v novej rovnici. Pracoval hor??kovito nieko?ko min?t pozorovan? kolegami. Pri?iel k posledn?mu kroku a zav?hal. Rovnica u? sa z??ila na nieko?ko koeficientov a on sa takmer ob?val urobi? posledn? krok a spozna? v?sledok. Po??chal si ?erven? o?i s ?iernymi kruhmi naokolo, zhlboka sa nad?chol a vyrie?il postup. Ostal pozorova? posledn? ??slo, ktor? nap?sal na pravo od znamienka rovn? sa, akoby ho naozaj nevidel. Nemohol tomu uveri?. Ale bolo to tak. Novakov? prikyvovala a Kamaranda s Drewom tie?. Maoko a Kobayashi sa na seba navz?jom usmievali a potom sa spolu s kolegami d?vali na tabu?u. Marron sa vy?erpan? oprel o pracovn? st?l. „Termodynamick? syst?m sa zd? by? vyrovnan?,“ vyhl?sil Schultz ?isto form?lne. „Ak budeme pova?ova? vesm?r za uzavret? termodynamick? syst?m v obale s hr?bkou dve miliardy sveteln?ch rokov a vhodne nastav?me parameter R6, ktor? identifikovala sle?na Yamazaki, m??eme kalibrova? tri?du presunu tak, ?e dok??eme vymeni? previazan? priestory tu a v ktoromko?vek bode zn?meho vesm?ru s rozl??en?m vyvoden?m z Plankovej d??ky. Vymenen? priestor tak vst?pi do rovnice inak ako predt?m, ale teraz maxim?lny potrebn? v?kon na v?menu priestoru s objemom jedn?ho metra kubick?ho na vzdialenos? 10 mili?rd sveteln?ch rokov je 5 gigawattov. Zna?n? v?kon, jasne, a vy?aduje si samostatn? elektr?re?, ale nie nemo?n?.“ Profesorka Bryceov? pri?la bli??ie. „M??em vedie? ?o sa stalo?“ „Prekonfigurovali sme predstavu vesm?ru,“ povedal Drew hlasom pln?m em?ci?. „Osobitn? funkcia pr?stroja v?meny n?s priviedla k rozvinutiu modelu, na ktorom bola doteraz zalo?en? veda. Odteraz sa bude termodynamick? syst?m pova?ova? za zlo?en? z hrub?ho obalu, vo vn?tri ktor?ho sa nach?dza n?? vesm?r, n?? zn?my vesm?r. Obal a n?? vesm?r m??u vymie?a? energiu v?etk?mi smermi a udr?iava? kon?tantn? energetick? bilanciu. Z?kon zachovania energie sa s tak?mto modelom dodr??. V tomto modeli je obal iba jednoduch? metafora, ktor? umo??uje funk?ne manipulova? s termodynamikou v r?mci syst?mu. Av?ak z h?adiska ?asopriestoru sa nepova?uje za fyzik?lnu veli?inu, m?m na mysli obal, preto?e v skuto?nosti na rozmerovej ?rovn? sused? s ?asopriestorovou hmotou zn?meho vesm?ru. Toto pr?stroju umo??uje, aby fungoval, preto?e ka?d? bod n??ho vesm?ru sused? s bodom obalu. Ke? sa pr?stroj aktivuje, platni?ka A prejde do bodu obalu, s ktor?m sused? akoby sa otvorili dvere a vytvor? kan?l presunu, ktor? sme nazvali konektor, a ktor? m? druh? koniec napojen? na druh? bod v na?om vesm?re pod?a parametrov, ktor? nastav?me. Z?sadn? parameter R6 sp?sobuje, ?e v?mena previazan?ch priestorov A a B sa m??e uskuto?ni? s pou?it?m dosiahnute?n?ho mno?stva energie.“ Biologi?ka pochopila iba z?kladn? l?niu Drewovho vysvetlenia, ale to jej sta?ilo. D?le?it? bolo, ?e to funguje. „Nov? model mus?me pomenova?,“ podotkol Marron. „Spr?vne!“ ods?hlasil Kamaranda, guru matematick?ch modelov, „ja navrhujem, aby sme ho nazvali jednoducho Syst?m. ?ahko sa zapam?t? a jednoducho sa vyslovuje.“ „S?hlas?m,“ pripustil Drew, „?o vy na to?“ obr?til sa s ot?zkou na ostatn?ch. „Za m?a v poriadku,“ povedal Schultz a ostatn? sa spokojne pridali prikyvovan?m. „V?borne,“ povedal Drew, „teraz v?etci odchod na obed!“ nariadil dobrosrde?ne. Posledn? odch?dzal Marron. Na prahu dver? sa obr?til a pozrel na tabu?u, na ktorej sa vyn?mala fin?lna rovnica v?po?tu v?konu. Bola neuverite?ne jednoduch? oproti hroznej drine, ktor? jej predch?dzala a vo svojej zjednodu?enej forme vyzerala takto (#): ? Kde: P = v?kon vyjadren? vo Wattoch d = vzdialenos? v?meny vyjadren? v metroch V = vymenen? objem v metroch kubick?ch Bryceov? u? bola samozrejme po obede a tak ostala v laborat?riu, aby opravila pr?ce svojich ?tudentov, ktor? mala so sebou v ta?ke. V?etci ostatn? vy?erpan? a hladn? n?hlivo odkr??ali do univerzitnej jed?lne. Marron vo?iel do takmer pr?zdnej miestnosti a spomenul si, ?e nepri?iel obedova? na?as a preto sa minul s Charlene. Asi sa nahnevala, ale d?fal, ?e ak jej vysvetl? zanepr?zdnenos? na svojom „delik?tnom pokuse“, prejde ju to. V jed?lni bol e?te st?le slu?n? v?ber a v?etci si ?tedro nabrali. Rozdelili sa k nieko?k?m stolom, aby nechali odteka? nap?tie z ?pln?ho ponorenia sa do pr?ce, bok po boku po?as dlh?ch hod?n. Najedli sa v tichosti a zop?r viet, ktor? prehodili sa t?kalo po?asia, klasickej nez?v?znej a uvo??uj?cej t?my. D?vali si na?as a a? okolo ?tvrtej sa lenivo vr?tili do laborat?ria. Toho d?a urobili revol?ciu vo vede a tak nebol d?vod niekam sa pon?h?a?. Na?li Bryceov? ako v depresii kr?ti hlavou a rob? ?erven? ?iary v ?lohe nejak?ho ?iaka. Obr?tila sa k prich?dzaj?cej skupine a zam?vala vo vzduchu p?somkou. „Pod?a tohto ?tudenta 15% roztok vody a chloridu sodn?ho je pri 38 stup?och a pri atmosf?rickom tlaku v?bu?n? zmes. Reak?n? produkty, ktor? vypo??ta s? nato?ko chybn?, ?e sa nem??em spo?ahn?? a necha? ho robi? zvy?n? pokusy, ktor? si vy?aduj? na kurze. Ob?vam sa, ?e by mohol konkurova? jedn?mu m?jmu zn?memu ?pecialistovi na neo?ak?van? v?buchy,“ ?murkla na Drewa. Fyzik sa v??dne usmial a rozvalil sa na stoli?ke, skr??il si prsty na bruchu a pozrel na Bryceov? s v?razom vn?torn?ho pokoja. „Profesorka Bryceov?, v?? ?tudent m??e by? nepochopen? g?nius, ktor? mo?no iba potrebuje objavi? svoju cestu,“ povedal duchovne. „?no, cestu... na farme!“ ?artovala biologi?ka, „trpezlivos? znamen? to, ?e str?vi ?al?? mesiac navy?e ?tudovan?m na t?to sk??ku, dr??m palce!“ „Tak?e, ?o ste n?m priniesli, pani profesorka?“ op?tal sa Drew. „?rievi?ku,“ odpovedala a vzala ?katu?u zo stol?ka. „Ako viete, je to jednobunkov? ?ivo??ch a ?iv? sa bakt?riami. Exempl?r, ktor? som priniesla, m? d??ku pribli?ne 300 mikr?nov, tak?e sa d? ?ahko pozorova? pod prenosn?m mikroskopom, ktor? som zabezpe?ila.“ Z ve?kej ?katule vybrala mal? priesvitn? ?katu?ku. Vo vn?tri sa nach?dzal priestor s vodn?m roztokom. „Je to jeden exempl?r ponoren? do v??ivn?ho roztoku. Ak ho v?mena nepo?kod?, ?alej sa bude k?mi? ako to rob? be?ne.“ Podala Drewovi ?katu?u a ten pozrel na Kobayashiho. Japonec uk?zal na pr?stroj ??slo dva, tak?e Drew polo?il vzorku na jeho platni?ku. Uvo?nili priestor bodu B a polo?ili tak stoli?ku a prikryli ju uter?kom, aby zachytili prich?dzaj?cu vzorku a zabr?nili tomu, ?e odsko?? a spadne na zem. Bez ?pravy parametrov Maoko aktivovala v?menu. Priesvitn? ?katu?ka sa materializovala tam, kde ju ?akali. Marron ju vzal a podal Bryceovej, ktor? ju okam?ite dala pod mikroskop. Pri?m?rila o?i nad okul?rom a nieko?ko sek?nd pozorovala objekt, potom zajasala. „K?mi sa! M? sa dobre!“ znova sa pozrela cel? rozru?en?, „to je fantastick?, a... okamih... pozrime sa na to, ak? zhoda okolnost?!“ Chv??u po?kala so zatajen?m dychom a potom zvolala: „Reprodukuje sa! Excelentn?. Toto je ?iariv? pr?klad, ?e v?mena ho ani najmenej neovplyvnila. Pozrite sa s?m,“ s ?smevom oslovila Drewa. Fyzik pozrel do mikroskopu, napravil zaostrenie a napokon zbadal mal? ?rievi?ky ako sa silno brodia vo v??ivnom roztoku Nechal mikroskop ostatn?m, aby si znepokojen? obdivovali prv? ?ivo???nu formu ?ivota, ktor? pr?stroj preniesol. Bol to historick? v?sledok. V?etci sa nad?ene usmievali a navz?jom si gratulovali. Tento de? znamenal v?znamn? medzn?k v ?udskej hist?rii. „?o tam vo vn?tri e?te m?te?“ op?tal sa Drew a uk?zal na ?katu?u. Bryceov? vybrala ?katu?ku s ?erv?kom, ?al?iu s malou ?abou a nakoniec klietku so ?kre?kom, ktor? pobehoval sem a tam po slamenej roho?i. „?erv?k!“ vyhl?sila Bryceov? a podala Drewovi pr?slu?n? ?katu?ku, ten ju vzal a chv??u pozoroval pomalku, ktor? sa veselo skr?cala. „??astn? cestu!“ za?elal Drew pln? d?very ?erv??kovi. V?mena. V?borne. ?erv?k sa na ve?k? rados? ved?torov dostavil do cie?a vesel? ako bol predt?m. Teraz u? panovala ?pln? d?vera v pr?stroj a te?riu, ktor? ho riadila, tak?e pre?li okam?ite k ?abke. ?abka bola pokojn? vo svojej dierkovanej ?katuli a po tom, ?o sa ??astne dostavila do bodu B si podsko?ila, aby sa upravila po dopade na stoli?ku. Bryceov? jej cez otvor v ?katuli pon?kla mu?ku, ?aba ??ahla jazykom, zachytila ju a prehltla. „Je hladne, zvieratko, ha?“ pozoroval pobavene Drew. „Tak, a dostali sme sa k cicavcom,“ vyhl?sila sl?vnostne Bryceov? k?m vo vzduchu dr?ala zdvihnut? klietku so ?kre?kom. „Ideme?“ op?tala sa form?lne Drewa. Nazna?il jej plo?inu A, a Bryceov? na ?u osobne pomp?zne ulo?ila klietku. Maoko stla?ila kl?ves aktiv?cie. Klietka ostala tam, kde bola, k?m ?kre?ok sa slobodn? objavil v bode B a spadol na uter?k, zosko?il dole zo stoli?ky a prudko vysko?il smerom do rohu na druhej strane laborat?ria. „Hiiiiiiiii!“ ostr? v?krik roz?esol vzduch, spoza skrine sa vyr?tila diev?ina a vysko?ila na najbli??iu stoli?ku. Vlo?ila si prsty do ?st a neprest?vala ja?a?. „Aaaaaaaa!“ V?etci pr?tomn? sa k nej vydesene obr?tili. Po chv?li zareagoval Drew. „?o je t?to za??“ op?tal sa s otvoren?mi ?stami. ?kre?ok sa schoval pod skri?u a nebolo ho vidie?, tak?e diev?ina prestala kri?a?. „Charlene!“ zakri?al Marron ?plne oh?ren?. „Kto?“ op?tal sa Drew. „Hm... to je Charlene. Hm... moja priate?ka“ odpovedal Marron a od rozpakov cel? o?ervenel. „?o?e?“ op?tal sa Drew a v?hra?ne pri?m?ril o?i. „Tvoja priate?ka?“ a zd?raznil pr?vlastok. „No, ?no. Moja priate?ka,“ podi?iel k Charlene a pomohol jej z?s? zo stoli?ky. Diev?ina s pochybami pozrela na miesto, kde sa schoval ?kre?ok a r?chlo sa pohla k dver?m. „Kam si mysl?te, ?e idete, sle?na?“oslovil ju Drew hromov?m hlasom. „Chcem odtia? okam?ite pre?!“ odpovedala provokat?vnym t?nom. „E?te nie!“ zastavil ju Drew tak, ?e si stal pred dvere. Marron bol besn?. Polo?il si ruku na ?elo a neprest?val k?va? hlavou. Silno sa potil a nevedel na koho stranu sa m? postavi?. C?til, ?e za ten zm?tok je zodpovedn? on. „Profesor Drew, pros?m v?s. Nechajte ma s ?ou porozpr?va?.“ Drew ho ignoroval. „?o tu rob?te?“ op?tal sa Charlene drsne. „Ja...“ za?alo diev?a, ale hne? prestala a cel? o?ervenela. Uvedomovala si, ?e jej spr?vanie nebolo spr?vne. „Iba som chcela vedie?, na ?om pracuje m?j priate?,“ pokra?ovala ?primne a z?rove? s d?vkou horkosti. „U? nieko?ko dn? sledujem, ?e chod? ako s hlavou v oblakoch, je vzru?en?, ale zamyslen?, pri?la som na to, ?e predo mnou nie?o skr?va a hovor? mi klamstv?!“ dokon?ila a pozrela mu rovno do o??. Marron svoje obr?til k oblohe a rozhodil porazenecky rukami. „?o som ti mal poveda??“ sna?il sa jej vysvetli?. „Rob?me pokusy a...“ „?o ste videli, sle?na?“ preru?il ho n?hle Drew a obr?til sa na Charlene. „Ja...“ v?havo sa ozvala, „videla som. Videla som to, ?o sa dalo vidie?.“ V?etci v laborat?riu urobili okolo nej kruh a nepriate?sky na ?u pozerali okrem Marrona, ktor? st?l ne?inne a zdrven? bokom. „Dobre,“ skon?tatoval Drew, „?kody u? boli nap?chan?. Odteraz ste s??as?ou tejto vedeckej skupiny. Predpoklad?m, ?e ste ?tudentka. ?tudentka ?oho...?“ „Psychol?gie,“ odpovedala Charlene obozretne. „Dobre, sle?na Charlene, ?tudentka psychol?gie,“ Drew pozrel na dvere za svojim chrbtom, aby sa ubezpe?il, ?e s? dobre zatvoren?. „Dnes ste boli svedkom experimentovania so syst?mom prenosu hmoty z jedn?ho miesta na druh?, okam?it?ho a ?plne prevratn?ho. Vzh?adom na hum?nny smer v??ho ?t?dia predpoklad?m, ?e v?s nezauj?maj? vedeck? aspekty, ale nech?m na Marrona, aby v?m ich po zv??en? vysvetlil ak to bude potrebn?. Tento jav objavil n?hodn? v?? priate? tak, ?e nechcene spustil pr?stroj, ktor? som zostrojil. Osoby, ktor? tu vid?te,“ uk?zal na pr?tomn?ch, „som povolal, aby sme pri?li na mechanizmus fungovania pr?stroja a z?kladn? te?riu. A toto by sme mali. Dnes sme experimentovali s rastlinn?mi formami ?ivota a zvieratami,“ pri slove zviera Charlene hodila nerv?zne poh?ad smerom ku skrini, kde sa schov?val ?kre?ok, „a potvrdili sme te?riu. Nach?dzate sa v spolo?nosti najv????ch osobnost?, ak? existuj?. Predstavujem v?m profesora Schultza, fyzika z univerzity v Heidelbergu.“ Charlene stisla profesorovi ruku a on jej oplatil svojim mocn?m stiskom. „Profesor Kamaranda, matematik z Raipuru. Profesor Kobayashi, fyzika ?ast?c z Osaky.“ Pri ka?dom potrasen? ruky Charlene c?tila, ako v nej narastaj? em?cie ako rozvodnen? rieka. Pripadala si akoby sa pozerala do tv?re bohov. „Profesorka Novakov?, fyzi?ka z univerzity v Osle. Sle?na Yamazaki, doktorandka profesora Kobayashiho.“ Maoko si premerala Charlene kritick?m poh?adom, potom jej srde?ne potriasla rukou. „Profesorka Bryceov?, biologi?ka na na?ej univerzite,“ pokra?oval Drew, „a ja som profesor Lester Drew, fyzik a ved?ci diplomovej pr?ce v??ho priate?a.“ „Som pocten?, ?e som v?s mohla pozna?,“ vyhl?sila dojat? Charlene. „Prep??te mi, pros?m, ?e som sa votrela do laborat?ria a sp?sobila v?m probl?my. Sna?te sa ma pochopi?, netu?ila som, ?o stv?ra Joshua a... vrhla som sa po hlave. E?te raz sa ospravedl?ujem.“ „Stalo sa,“ uzavrel Drew,. „teraz si v?ak mus?te uvedomi?, ?e v?etko, ?o ste videli a ?o sa tu dozviete odteraz mus?te dr?a? v ?plnej tajnosti. V ?plnej tajnosti, rozumiete? Rektor McKintock osobne je v ?ele tohto projektu a nariadil najvy??ie utajenie. Nesmiete nikdy, opakujem, nikdy s nik?m o tom rozpr?va?. Je to jasn??“ „?no. Jasn?. Rozumiem,“ odpovedala Charlene trocha kaj?co, ale hrd?, ?e sa stala s??as?ou tejto skupiny. „Napokon,“ dodal Drew a ?murkol, „psychologi?ka sa n?m tu v?dy m??e hodi?!“ Charlene sa usmiala a z?rove? ju Bryceov? chytila za lake? odv?dzala ju so sebou k ?kre?kovej skr??i. „Dobre, sle?na bud?ca psychologi?ka Charlene, priate?ka ?tudenta Marrona, ako inicia?n? ritu?l v tomto tajnom bratstve Univerzity v Manchesteri mi mus?te pom?c? zaisti? pokusn? zviera, ktor? u?lo,“ a podala jej kart?nov? ?katu?u. Charlene zbledla. „Och, nie! Nie, nem??em!“ „?o ste to povedali, pros?m?“ pozrela jej do o?i v?hra?n?m poh?adom. „Och, nu?,“ Charlene si uvedomila, ?e to bola cena, ktor? musela zaplati? za svoju bezo?ivos?, „ve? je to vlastne len mal?... mal? my?,“ zachvela sa. „Je to ?kre?ok a nie my?!“ opravila ju Bryceov? kyslo, „mnoho rod?n ich chov? ako dom?cich mazn??ikov, tak?e sa nem?te ?oho ob?va?. Zohnite kart?n z prednej strany, ?no, tak a oprite ho o dve vo?n? strany skrine,“ uk?zala jej, kam ho m? polo?i?, potom sa sklonila a? k zemi a natiahla ruku k jedinej otvorenej strane pod skri?ou, opretou o stenu tak, ?e nechala iba mal? otvor. Druh? ruku vlo?ila pod ?u a ?m?trala vo vymedzenom priestore. Kr?tko zalovila a zrazu zvolala: „Ach, m?m ho!“ Pomaly vytiahla ruku a postavila sa na nohy, aby predstavila prv?ho cicavca, premiestnen?ho pr?strojom. Pod?a zanovit?ho spr?vania ?kre?ka vyzeralo, ?e sa m? ve?mi dobre. Napriek tomu Charlene odst?pila od zvieratka na nieko?ko krokov. Bryceov? vlo?ila pokusn? zviera do ?katule so vzorkami, ktor? bola vybaven? otvormi pre zabezpe?enie vzduchu pre pren??an? exempl?re. „Tak, a teraz mi vysvetlite ?o sa stalo po?as poslednej v?meny,“ obr?tila sa na kolegov okolo seba. „Je to jednoduch?, profesorka,“ odpovedal Kobayashi, „v rozru?en? z ?spe?n?ch experimentov sme si neuvedomili, ?e klietka m? v???ie rozmery ako pr?stroj, ktor? vykon?va v?menu. Klietka je kocka so stenami o d??ke osem centimetrov, zatia? ?o na?a kalibr?cia m? ?tyri centimetre. V?sledkom je, ?e prenesen? bolo iba pokusn? zviera s k?skom podlo?ky z klietky. Zvy?ok obalu ostal na platni?ke A.“ „Chcete poveda?, ?e...“ nazna?ila nap?t? Bryceov?, „... ?e ak by sa ?kre?ok nenach?dzal v strede priestoru, kde smeroval prenos, tak by sme premiestnili iba ?as? zviera?a? Jeden kus by ostal v klietke?“ „?no, je to tak,“ potvrdil Kobayashi, ktor?ho my?lienka v?bec nerozru?ila. Bryceov? si vyd?chla. „Tak?e sme mali ??astie,“ bola zamyslen? a opakovane prikyvovala. „V ka?dom pr?pade, je to riziko, ktor? sme museli podst?pi?. Pochopte v?ak, ?e z etick?ho h?adiska by sa malo na zvierat?ch experimentova? iba vtedy, ak neexistuj? in? mo?nosti. Pri vzru?uj?cich v?sledkoch predch?dzaj?cich pokusov som nemal ani potuchy, ?e sa nie?o mohlo pokazi?. Preto som polo?il klietku na platni?ku s ?plnou d?verou. Ten ?kre?ok mal naozaj ??astie. Pri r?chlosti akou sa pohybuje mohol by? v okamihu v?meny kdeko?vek. Som ??astn?, ?e sa v?etko dobre skon?ilo,“ dokon?il a prstom klopkal po ?katuli, v ktorej zvieratko robilo ve?k? hurhaj pri behan? na v?etky strany. Medzit?m Marron prist?pil k Charlene. Vzal si ju nabok a pri?krten?m hlasom sa jej op?tal: „Vysvetli mi jednu vec. Ako si sa dostala do laborat?ria tak, ?e ?a nikto nespozoroval?“ „Nevidela som ?a pri obede,“ odpovedala, „mala som starosti. Popoludn? som i?la do kni?nice a videla som ?a odch?dza? spolu so skupinou t?chto ?ud? z jed?lne. Sledovala som v?s z dia?ky a videla som, ?e vch?dzate sem. Obi?la som budovu a na?la som otvoren? okno do z?chodu. Tam som vo?la a schovala som sa za t?to skri?u bez toho, aby si ma niekto v?imol. Videla som pokusy. Zvy?ok u? pozn??.“ „Dostala si sa sem cez z?chod?“ usmieval sa zamilovan? Marron. Poh?adom ju pohladil,. „ako z b??kov?ho krimin?lneho filmu,“ pobavene sa zasmial. „Presne tak, ty li?iak,“ odsekla ?ibalsky Charlene a kopla ho do nohy. „D?my a p?ni, na dnes sme skon?ili!“ vyhl?sil nahlas Drew, „mysl?m, ?e lep?ie to nemohlo ?s?. ?akujem v?etk?m. Stretneme sa zajtra!“ Skupina sa rozi?la a ka?d? sa pobral do svojich ubytovac?ch priestorov. ?al?? historick? de? sa ch?lil ku koncu. 15. kapitola Midori pozerala z okna a zrak mala upren? na vzdialen?, nevidite?n? bod. Tam, kde bola z?hrada s ?ere??ov?mi stromami, park, v ktorom stretla svojho milovan?ho Noboru. Slnko zapadalo a diev?ina sa pustila do p?sania pre svojho mil?ho. „Dnes som naozaj unaven?. Hodina hist?rie stredovek?ho Japonska je naozaj neznesite?n?. ?o z?le?? na tom obdob?? ?ijem tu a teraz. Je to teraz, kedy ?a nem??em vidie? a z toho, ako mi ch?ba? ma bol? srdce. O dva t??dne ma ?ak? sk??ka z hist?rie a ja sa nem??em s?stredi? na z?kladn? znalosti. Nedopadne to dobre, c?tim to. Moji rodi?ia sa bud? p?ta? pre?o sa m?j prospech po tak ?spe?nom absolvovan? univerzity vidite?ne zhor?il. Nie, nie je to vo?i nim spr?vne, napriek v?etk?mu ma maj? radi a d?faj?, ?e si vybudujem slu?n? postavenie, nie pre m?a, preto?e ak nedokon??m ?kolu, budem n?ten? robi? iba podradn?, neist? a zle platen? pr?ce. Pre?o mus? by? japonsk? ?ena tak izolovan?? Sme prehnit? spolo?nos?, ktorej dominuj? autoritat?vni mu?i s rozhodovac?m pr?vom a ?eny nech?vaj? pozera? do prieh?adn?ho stropu, nad ktor?m oni riadia na?e ?ivoty. Ja nechcem osta? v tieni. Budem sa u?i?, ?no, budem sa u?i? ako nikdy, aj hist?riu, ?no, takto sa dostanem k prom?cii a budem u?ite?kou, budem dobre zar?ba? a budeme sa m?c? zosob??i?, ty vyst?pi? z ?lna a u? nebude? chudobn?. Bude? m?c? ?tudova? literat?ru ako ja a stane sa z teba b?snik, m?? talent, Noboru a mus?? si ho doplni? ?t?diom. Midori zdvihla pero z papiera a polo?ila si ruky na o?i, aby si osu?ila slzy, ktor? jej hojne stekali po tv?ri. Hrozne trpela. Bola v?ak e?te st?le siln? a rozumn?. Dok?zala bojova?. Maoko vzala vreckovku a utrela si o?i. Midorino utrpenie ju dojalo. Su?ovan? l?ska sa ??rila zo str?nok rom?nu, vch?dzala jej do srdca a ob?as ju rozplakala. Obracala str?nku vzdychaj?c a vtedy za?ula b?chanie na dvere. ?ahk? dotyk, dalo by sa poveda?, ?e takmer hanbliv?. Rozpa?it? pozrela na hodinky pod svetlom abat-jour: bolo desa? hod?n ve?er, kto by to mohol by? v tak? neskor? hodinu? Vstala z postele, polo?ila knihu a vybrala sa k dver?m. Nebol tam n?h?adov? otvor, tak?e sa opatrne pribli?ovala. „?no?“ ozvala sa a neotv?rala. „Novakov?,“ po?ula jednoduch? odpove?. Maoko zdvihla o?i k oblohe a vzdychla si, potom zapla hlavn? svetlo, otvorila dvere a nechala N?rku vst?pi? dnu. Potom zamkla na k???, lebo predpokladala ?o bude nasledova?. Mala pravdu. Jasmine Novakov? mala na sebe ve?mi kvalitn? svetlohned? kab?t so ?k?tskym vzorom. Hned? top?nky na n?zkom op?tku a vlasy mala stiahnut? do vrko?a. Nemala so sebou kabelku. Len ?o vst?pila dnu, zastala. ?akala, ?e Maoko je vyjde naproti, potom si odmeran?m pohybom rozop?nala kab?t zhora nadol, jeden gomb?k za druh?m, v pravidelnom rytme. Ke? pri?la k posledn?mu, oboma rukami chytila faz?ny kab?ta vo v??ke hrude a pomaly, dokonale symetricky ho otv?rala. Pod n?m bola ?plne nah?. Maoko vedela, ?e ?kandin?vske ?eny s? spont?nne, ale tak?to spr?vanie ne?akala. Novakov? odha?ovala faz?ny a? k?m sa jej kab?t neza?al k?za? dole z ramien. Nechala ho m?kko sk?znu? z pliec za seba a ke? dopadal na zem, zachytila ho rukami, prelo?ila ho po d??ke napoly a ulo?ila ho na operadlo ne?alekej pohovky. Pozrela sa do Japonkinych o??, natiahla pred seba ruky tak, ?e prekr??ila z?p?stia jedno cez druh?. Maoko si s ?ou vymenila steriln? poh?ad a pozrela sa na jej z?p?stia. Tam, kde minul? ve?er boli stiahnut? povrazmi, ostali u? iba slab? zn?mky za?ervenania. Pre ?u to znamenalo zados?u?inenie, preto?e to potvrdzovalo jej majstrovstvo Shibari, japonsk?ho umeleck?ho zv?zovania. Venovala sa mu popri univerzitnom ?t?diu, preto?e malo ve?k? estetick? obsah, ktor? predstavovalo toto star? umenie a chcela sa sta? majsterkou Nawashi. Mohla by urobi? rafinovan? umeleck? dielo, keby pou?ila povrazy na Novakovej skulptur?lne telo, ale neverila, ?e by ona poznala Shibari a u? v?bec neverila tomu, ?e by sem pri?la, aby sa pon?kla ako modelka na tento druh umenia. Nie, N?rka o?ak?vala nie?o in? a p?tala si to rozp?len?mi o?ami a nah?m telom, ktor? pon?kala otvorene pred zrakom Maoko. Mala svetl? ple?, ako bolo zvykom v jej kon?in?ch a plav? vlasy jej padali na plecia v jednoduchom, ale presnom strihu carr?. Nenal??en? tv?r bola jemn?, roz?iaren? svetlomodr?mi, spr?vne umiestnen?mi o?ami, ozdoben?mi svetl?m obo??m a pastelov?mi pehami pod nimi. Mala mal? nos, trocha dvihnut? nahor, ?zke ?sta so svetlo?erven?mi perami bez r??u. Pravideln? brada s malou jamkou spolu s kont?rami pier vytv?rala n?znak vyz?vavosti. L?cne kosti boli ledva poznate?n? a l?ca mala hladk? a napnut?. Mal? u?i boli pekne formovan?. Dlh? ?t?hly krk bol v dokonalej harm?nii s tv?rou. Ramen? mali ??rku primeran? postave ?eny, vysokej pribli?ne sto sedemdesiat centimetrov a dobre rozpoznate?n? svaly ukazovali na pravideln? ?portov? aktivitu. K???ne kosti vystupovali panova?ne, na?ahovali ko?u a zd?raz?ovali pru?nos? tela. Hrudn? kos? a rebr? boli rovnako dokonale tvarovan?, dokonal? a extr?mne ?ensk? hrudn? k?? nad ?zkym a zmyseln?m p?som. Prsia boli mal?, dobre podopieran? svalmi tejto ?eny, ktor? vyzerala na tridsa?tri, tridsa??tyri rokov. Ploch? brucho s vidite?n?mi svalmi, z?skan?mi behan?m alebo bicyklovan?m. Nohy boli jedna b?se?. Pomer stehennej kosti a predkolenia bol ide?lny a vynikali kr?sne svaly na stehn?ch a na l?tkach. Jemn? ?lenky dop??ali tento z?videniahodn? obraz. Maoko si obzerala dlh? a ?t?hle pa?e, pevn? ako zvy?ok tela a ruky s tenk?mi a p?vabn?mi prstami. Jednou rukou ju chytila za prekr??en? z?p?stia a pomaly ju viedla k samostatnej posteli. „Vyzuj si top?nky,“ nariadila jej pokojn?m, ale rozhodn?m hlasom. Novakov? urobila ?o od nej chcela, potom sa Maoko postavila za ?u a polo?ila ju na poste? kolena?ky, ?o najviac do stredu tak, aby bola oto?en? po d??ke postele. Uchopila jej ruky a dala jej ich za chrb?t, potom jej prekr??ila z?p?stia a dr?ala jej ich jednou rukou. „Roztiahni kolen?,“ nariadila znova. Urobila to. „E?te,“ dodala. Novakov? e?te viac roztiahla nohy na posteli s narovnan?mi stehnami, ktor? podopierali cel? telo. „Dobre.“ Kolen? boli od seba na vzdialenos? pribli?ne pol metra. „Vypni hru?. Hlavu hore. Pozeraj dopredu.“ N?rka sa narovnala a pomohol jej ?ah ramien smerom dozadu, ktor? jej Maoko dr?ala za prekr??en? z?p?stia. Hrdo zdvihla hlavu a pozerala uprene pred seba. „Neh?b sa,“ nakoniec jej rozk?zala Japonka. Pomaly jej pustila z?p?stia a odst?pila od postele.. ?ena sa nepohla ani o milimeter. Maoko podi?la ku skrini, ktor? sa nach?dzala za Novakovou, tak?e nebola v jej zornom poli, a vzala si foulard ?ltej farby z prav?ho hodv?bu, vr?tila sa k posteli a ovinula foulard na dve slu?ky okolo prekr??en?ch r?k N?rky. Urobila prv? jednoduch? uzol, mierne ho utiahla a viazanie ukon?ila druh?m uzlom. Novakov? d?chala pravidelne, v o?ak?van?, udr?iavala presn? polohu, ak? jej bola nariaden?. Maoko mala na sebe py?amo, kab?tik a dlh? nohavice z bielej l?tky s obr?zkami Kawaii (#). Vyzliekla si py?amo a ostala iba v bielej spodnej bielizni. Vr?tila sa ku skrini a z ta?ky z laborat?ria vybrala p?r latexov?ch rukav?c. Natiahla si ich a ke? u? boli na ka?dom prste nechala ich hlasno m?askn??. Pomal?mi pohybmi, aby neporu?ila Novakovej rovnov?hu vy?la na poste? od jej chrbta. Oprela svoje ?lenky ka?d? na N?rkin ?lenok, aby ju lep?ie udr?ala v poz?cii a potom jej pomaly polo?ila ruky na bedr?. Novakov? nasko?ila a vydala ledva po?ute?n? v?dych, vz?p?t? sa ovl?dla a znova zaujala polohu bez pohybu, ktor? mala udr?iava?. Symetrick?m pohybom Maoko prech?dzala hladkav?m pohybom r?k od jej bokov po sedacie svaly. Boli tvrd? a dokonale pevn?. Pokra?ovala pomaly smerom nahor po celom chrbte a palcami pritom stl??ala chrbticov? kan?l. K?m st?pala nahor, palcami prech?dzala okolo ka?d?ho stavca a s??asne ostatn?mi prstami opisovala tvar ka?d?ho jedn?ho rebra. Udr?iavala rovnak? tlak, ktor? v t?chto miestach stimuloval ve?mi citliv? ukon?enia nervov a Novakov? sa zachvela. Studen? pot jej pokryl ?elo a chrb?t, ale stisla zuby, aby sa nepohla. Maoko sa pre seba zasmiala a ocenila N?rkinu reakciu aj preukazovan? sebakontrolu. Ruky sa dostali k dolnej ?asti krku. Palcami intenz?vne a opakovane mas?rovala kr?n? stavce, potom sa presunula na lopatky a s dodr?an?m rovnak?ho tlaku na poko?ku sa presunula rukami dopredu, do v??ky spodnej ?asti hrudn?ho ko?a. Pomaly ich pos?vala nahor, a? mala v dlaniach jej prsia. Ke? ukazov?ky narazili na prek??ku bradaviek, Maoko nev??mavo pokra?ovala st?le udr?iavaj?c rovnak? tlak a nasilu ich prin?tila ust?pi? do hmoty. Potom r?chlo uvo?nila priestor medzi ukazov?kom a prostredn?kom, aby sa mohli znova vynori?. Len ?o vzpriamen? a tvrd? vysko?ili von, zastavila pohyb r?k. Takto ostala nieko?ko sek?nd a dr?ala prsia p?vabne v ruk?ch. Novakov? bola pokryt? potom a jej d?chanie bolo sotva po?ute?n? v zajat? extr?mneho nap?tia. Vtedy Japonka pomaly stla?ila ukazov?k a prostredn?k oproti sebe s bradavkou medzi nimi. N?rka otvorila o?i a ?sta dokor?n a nedok?zala potla?i? ston: „Aach!“ „Ticho!“ nariadila bleskovo Maoko. Novakov? stuhla v tejto polohe s o?ami vytre?ten?mi, dokor?n otvoren?mi ?stami a neprest?vala sa poti?. Japonka pomaly roztvorila ukazov?k a prostredn?k a uvo?nila bradavky, ktor? boli stla?en? nadol pri dvorci, kde boli opret? prsty. O p?r sek?nd sa elasticky vr?tili do p?vodnej polohy. Maoko po?kala e?te nieko?ko sek?nd a stla?ila znova aby zopakovala proces. Tentoraz stla?ila silnej?ie a? takmer na doraz prstov. Novakov? naraz zatvorila ?sta a stisla zuby, zadr?ala dych, ale podarilo sa jej nevyda? zo seba ?iadny hl?sok. Maoko pustila bradavky a tentoraz im trvalo trocha dlh?ie, k?m sa spam?tali. Znova chv??u po?kala a opakovane ich ve?kou silou stla?ila medzi prstami. Dr?ala stisk nieko?ko sek?nd, po?as ktor?ch Novakov? ostala bez pohnutia s vyp?len?mi o?ami a vytiahnut?mi perami tak, ?e pomaly beleli od nap?tia. Nakoniec Maoko postupne uvo?nila stisk, milimeter po milimetri a tentoraz sa bradavky spam?t?vali dlh? sekundy. Pomaly postupne sa im vracal ich tvar, N?rka sa v?datne potila, ruku v ruke so sign?lmi jemn?ch nervov, ?e prebieha postupn? a mu?iv? reaktiv?cia krvn?ho obehu. Maoko pustila prsn?ky tak, ?e rukami pre?la na hrudn? k?? a smerovala k bokom, pre?la ?tlym p?som a zastavila sa na bedr?ch, kde za??nala. Chv??u ju nechala odd?chnu?. Novakovej d?chanie sa vr?tilo do norm?lu a pot za??nal vys?cha?. Pr?jemn? vzduch v miestnosti toho marcov?ho ve?era robil tomuto nah?mu telu dobre. Svetlo z abat-jour na no?nom stol?ku malo studen? bielu farbu, v?aka vysok?mu kontrastu, ktor? vytv?ralo na str?nkach bolo vhodn? na ??tanie, k?m z hlavn?ho osvetlenia uprostred izby sa ??rilo tepl? bledo?lt? svetlo. Novakovej bled? telo sa pod t?mto ?lt?m svetlom rovnomerne sfarbovalo a z?skavalo tepl? a pr?jemn? n?dych, zatia? ?o biele z abat-jour z troch ?tvrt?n vysielan? zo zadnej strany, vytv?ralo ostr? tiene okrajov lopatiek a priehlbiny na zadku. Takto nehybn? vyzerala N?rka ako socha vystavovan? v m?zeu a osvetlen? vhodne nastaven?m osvetlen?m. Bola n?dhern?. „Teraz uvid?me,“ povedala si Maoko so zlomyse?n?m ?smevom. Pomali?ky prech?dzala rukami po bruchu s prstami pritiahnut?mi k sebe. Netla?ila, ledva sa dot?kala poko?ky, mohla c?ti? pod bru?kami prstov ako sa jej nap?na svalov? tkanivo. Ne?prosne pokra?ovala smerom k slabine, Novakov? sa znova za?ala poti? a nam?havo dych?a?, ale svoju polohu si udr?iavala. Prostredn?k, prstenn?k a mal??ek vlo?ila do trieslovej priehlbiny, palce prekr??ila nad ohanb?m a ukazov?ky nechala zdvihnut?. Takto ostala pribli?ne pol min?ty, po?as ktorej sa N?rka neodv??ila ani vyd?chnu?. Srdce jej tak r?chlo a silno bilo, ?e ho Maoko mohla za?u? panova?ne bur?ca? v hrudnom ko?i. Potom sklonila ukazov?ky k ohanbiu a jemne ich pou?ila na roztiahnutie ve?k?ch pyskov. Cez tenk? latex c?tila ako hor?ce tkanivo zvlhlo od vzru?enia. Rozhodne oddelila pysky od seba, a? k?m ?plne neodhalila vag?nu. Novakov? bola napnut? v k??i a srdce jej bilo prudko a nekontrolovane. C?tila sa odkryt?, bezbrann? a zdesene zac?tila, ako jej do vag?ny vch?dza vzduch a cirkuluje vo vn?tri, ochladzuje dutinu a zvy?uje pocit zranite?nosti, ktor? ju opanoval. Nevedela, ?o sa bude dia?, napriek tomu nepohla ani svalom. Maoko ju takto dr?ala dobr? min?tu, sp?tan? a nehybn?, ?plne spoten? a s tv?rou stuhnutou do masky, s odhalenou najint?mnej?ou podstatou a nechanou napospas svetu. Odrazu Maoko roztiahla ukazov?ky a nechala ich vk?znu? po vn?tornom tkanive ve?k?ch pyskov a potom ich naraz vytiahla, ozval sa hlasn? vlhk? zvuk akoby niekto rukou udrel po vodnej hladine. Odtiahla ruky od Novakovej zadku a stiahla si rukavice obr?tiac ich naruby. Vstala z postele ustupuj?c kolena?ky a odi?la ich vyhodi?. N?rka sa ani nepohla. Maoko sa vr?tila na poste? a uvo?nila jej z?p?stia, potom foulard polo?ila na no?n? stol?k. Neostali jej hlbok? stopy, preto?e bola zviazan? iba kr?tky ?as a len ve?mi ?ahko. Okrem toho sa Novakov? v?bec nepohla a nenam?hala miesto, kde bola zviazan?, tak?e si tak ochr?nila tkanivo. „?upni si,“nariadila jej Maoko a prstami na bokoch ju nav?dzala. N?rka opustila vzpriamen? polohu, v ktorej bola a? doteraz a oprela sa stehnami o l?tka. Pa?e jej viseli vo?ne ved?a bokov. Maoko odhodila vank?? z postele na pohovku. „?ahni si,“ dodala. Chytila ju za plecia a pomohla jej ?ahn?? si na chrb?t. Dr?ala ju za ruky a zdvihla jej ich nad hlavu, nechala ich vo?ne polo?en? na posteli a ohnut? tak, ?e boli od seba pribli?ne na dvadsa? centimetrov dla?ami nahor. Podala jej foulard aby ho chytila do r?k. „Dr? ho napnut?. Pozeraj do stropu,“ povedala. ?ena posl?chla a napla foulard medzi rukami polo?en?mi na posteli, potom zabodla poh?ad do bieleho stropu. „Od seba,“ vyzvala ju neutr?lnym hlasom a polo?ila jej ruky na vn?torn? stranu stehien. Roz?ahovala ich a? k?m neboli kolen? od seba na ?es?desiat centimetrov, zatia? ?o chodidl? mala vo?ne obr?ten? do stredu postele. Japonka sa vr?tila ku skrini a znova si natiahla na ruky p?r rukav?c, odi?la do kuchyne a zo z?suvky vybrala p?r pali?iek na jedlo (#). Novakov? k?tikom oka pozrela ?o rob? Maoko, ale ke? sa obr?tila aby sa vr?tila k nej, aj ona okam?ite obr?tila zrak k stropu. Japonka prist?pila k posteli z pravej strany od Novakovej a pozorovala ju kritick?m poh?adom od chodidiel, pre?la o?ami po pru?n?ch noh?ch, vy??ie po bruchu, hrudn?ku, po tv?ri a? k ruk?m, ktor? svedomito dr?ali foulard. Pot na tele jej u? takmer vyschol. E?te raz skontrolovala, ?i sa pozer? na strop a zohla sa k ohanbiu. Palcom a ukazov?kom ?avej ruky roztiahla pysky v bl?zkosti horn?ho spojenia vo v??ke klitorisu. Mal? org?n vyzeral ako hlavi?ka vystupuj?ca z predko?ky klitorisu. Bol mal?, ale dobre stavan?, tmavo?erven? a opuchnut? od vzru?enia. Maoko uchopila pali?ky do pravej ruky a p?rkr?t spojila ich konce za zvuku such?ho tikotu dreva, z ktor?ho boli vyroben?, potom sa nimi pribl??ila k ohanbiu a s ve?kou rozhodnos?ou uchopila klitoris medzi hroty akoby to bol hom?r. Trocha stla?ila, to?ko, aby ho dr?ala v zajat? a prestala h?ba? rukou. Klitoris bol uv?znen? medzi pali?kami, ?ahko stla?en? ich koncami, ktor? ho dr?ali z bokov. Pozrela Novakovej do tv?re. Pozerala nepohnute do stropu, ale o?i mala otvoren? a ?elo sa jej perlilo od potu. ?sta mala pootvoren? a vyzerala, akoby vydala tich?: „Och“. Maoko bola spokojn? so sebakontrolou, ktor? N?rka ukazovala a pohla ve?mi pozorne koncami pali?iek tak, ?e op?sala kr??iv? pohyb v smere hodinov?ch ru?i?iek, ??m deformovala klitoris. Bol to nieko?ko milimetrov? pohyb, ale ?es?tis?c nervov?ch zakon?en?, ktor? prich?dzali do mal?ho org?nu vysielali ?okuj?ce vlny rozko?e do N?rkinho mozgu. Novakova z seba vydala chr?anie a vidite?ne stiahla bru?n? svaly. „Ovl?daj sa!“ zasy?ala Maoko. ?ena stuhla, potom postupne uvo?nila brucho, silno napla foulard v ruk?ch a urobila si z neho ventil na vypustenie extr?mneho nap?tia, ktor?mu bola vystaven?. Japonka pokra?ovala v kr??ivom pohybe tak, ?e urobila tri ot??ky v jednom smere a potom striedavo tri v opa?nom smere, aby vyrovnala nervov? vyp?tie na klitorise. Po?as toho Novakov? znova zalial pot po celom tele. Mocne ?ahala za foulard pre lep?ie ovl?danie a natiahnut? a dobre tvarovan? bicepsy sa jej zrete?ne rysovali. Tri kruhy na jedu stranu a tri na druh?, plynule, bez prestania. Klitoris bol tmavo?erven? a vzpriamen?. Po nieko?k?ch min?tach Maoko zbadala, ?e N?rka za??na fialovie? a dych sa jej zr?ch?oval. Bru?n? svaly sa jej samovo?ne nap?nali a z hrdla je vych?dzalo nie?o ako mu?anie, ktor? naberalo na sile. Bl??ila sa k orgazmu, tak?e Maoko okam?ite rozovrela pali?ky a naraz nechala klitoris vo?n?. Nechala nech sa uzavr? aj pysky. „Ach!“ kv?lila Novakov? modulovan?m nosov? zvukom, ke? sa vzru?enie zrazu preru?ilo. Bola sklaman?, nedo?kav? dokon?i? n?stup a? po vrchol, ale bolo jej to ne?akane zamedzen?. Zdvihla hlavu a nahnevane pozrela na Maoko, ale t? ju hne? zrovnala. „Bu? dobr?! Dole!“ vykri?ala ju, polo?ila jej ?av? ruku na ?elo a tla?ila ju nadol. Novakov? sa vr?tila nahnevan? do svojej polohy. Odfrkla si na znak protestu, ale potom sa uvo?nila, znova sa pozrela na strop a v ruk?ch nap?nala l?tku. Do tv?re sa jej vracala prirodzen? farba a pot r?chlo vys?chal. Maoko chv??u po?kala. Ke? us?dila, ?e u? je dostato?ne pokojn?, polo?ila jej ?av? ruku na brucho a za?ala ho hladka?, z?ahka a kr??iv?m pohybom, ocenila hladn? poko?ku a pevn? svaly, ktor? vystupovali. Zmieren? Novakov? zavrela o?i. Pokojn? pravidelne d?chala, nadychovala sa nosom a vydychovala cez pootvoren? ?sta. V stave medzi bden?m a sp?nkom povolila ?ah na ?atku. V tom okamihu jej Maoko jemne, s dla?ou nahor vsunula prst pravej ruky do vag?ny. Zdalo sa, ?e N?rka nereaguje. Pridala ukazov?k a pritla?ila trocha nahor. Vtedy Novakov? otvorila o?i, mala pr?zdny poh?ad a vyzerala nepr?tomne. Maoko e?te viac pritla?ila a dovolila prstenn?ku a mal??ku, aby sa pridali. Jej mal? ruka za?ala vstupova? do vag?ny. Novakov? za?ala pomaly, tak ako do nej Maoko vstupovala, otv?ra? o?i. Zvl??tne, ale neza?ala sa poti?, namiesto toho zbledla, premo?en? neop?sate?n?mi pocitmi, ktor? pre??vala. Ruka Maoko neprest?vala vstupova? do vagin?lneho otvoru, ktor? sa s?m navlh?il od vzru?enia a vtedy vlo?ila dnu aj palec. Vstup do vag?ny bol uvo?nen? a stiahnut? okolo najv???ieho obvodu ruky zhruba na osem centimetrov. Prir??aj?c Maoko vsunula dovn?tra cel? ruku a otvor sa uzavrel okolo jej z?p?stia. Novakov? teraz vyzerala ako otupen?, mala pootvoren? vie?ka a neprejavovala vidite?n? reakcie. Vyzerala ?plne odovzdan? tomu zmocneniu sa najint?mnej?ej ?asti jej tela a zdalo sa, ?e to celkom prij?ma. Ve?kou koordin?ciou Maoko pokra?ovala hladkan?m jej brucha, aby ju udr?ala pokojn?. Zastavila ?av? ruku v jej ?trob?ch a z?ahka tla?ila, potom pohla ukazov?kom a prostredn?kom a kon?ekmi pre?la po vn?tornej stene vag?ny. Pohybovala nimi po obvode, k?by mala opret? o zadn? stenu kv?li obmedzen?mu priestoru a nie?o h?adala. Neprest?vala starostlivo p?tra?, k?m nena?la to ?o h?adala. Drsn? povrch nie v???? ako minca, umiestnen? na osi vag?ny. Novakov? mala bod G (#) a Maoko ho na?la. N?rka okam?ite zareagovala. „Ach!“ nahlas dych?ala, ?ahala za foulard a s?ahovala bru?n? svaly.. Maoko ju nepokarhala. Za?ala prstami prech?dza? po bode G hore a dole, z?ahka tla?ila v rytme jedn?ho pohybu za druh?m. Medzit?m druhou rukou tla?ila na brucho, aby ju dr?ala bez pohybu. Novakov? za?ala dv?ha? hlavu z postele, telo mala napnut?, otvoren? ?sta akoby sa chystali vyslovi? O, vyslovila plynul? a hrdeln?: „Och!“ Pustila foulard a spustila pa?e tak, aby sa mohla rukami chyti? okrajov matraca a z celej sily ho st?ska?. Ka?d?m posuvom prstov v jej vn?tri Norka st?pala a klesala s hlavou spustenou na hrudi. Maoko odv??ne pokra?ovala v stimul?cii a nechala Novakov?, aby sa vo?ne pohybovala. Toto chcela, a? do toho okamihu ju ovl?dala, aby vybuchla v orgazme, najv???om, ak? m??e ?ena dosiahnu?. Tv?r ?eny bola ako znetvoren?, ?erven? a spoten? maska. Mala ?erven? aj krk, na ktorom navierali pln? a pulzuj?ce art?rie, spolu so ??achami napnut?mi v k??i rysovali ?trukt?ru ako na obr?zku anat?mie zaka?d?m, ke? zdvihla trup. Vlhk? telo sa jej lesklo od potu a prestieradlo pod zadkom bolo premo?en? vagin?lnou tekutinou. Maoko z?ahka ohla prsty a namiesto toho, aby pou?ila bru?k? prstov ako to robila doteraz, za?ala bod G prech?dza? nechtami. Boli to nechty vedkyne, zvyknutej na drobn? manu?lne ?kony, tak?e mali vhodn? d??ku a neboli ?picat?. Znova a znova nimi prech?dzala po citlivom mieste vo vn?tri Novakovej, ktor? zvierala okraje matraca a prudko preru?ovane d?chala. E?te nieko?ko sek?nd, potom N?rka prudko hodila hlavou dozadu a vykr?kla divoko zo v?etk?ch s?l, ktor? v sebe mala. Maoko jej r?chlo prikryla ?avou rukou ?sta, aby sa z jej izby neozval ten hrozn? v?krik. Novakovej bru?n? svaly sa s?ahovali a uvo??ovali v prudkom rytme a uvo??ovali ohromuj?cu energiu tohto orgazmu, ktor? e?te nikdy v ?ivote neza?ila. Krik neprest?val, pridusen? Japonkinou rukou. Maoko po?kala. Po nieko?k?ch sekund?ch sa s?ahy Novakovej tela za?ali zmier?ova?. Krik slabol a? ?plne st?chol a N?rka znova pomaly polo?ila hlavu na poste?. Pustila matrac a uvo?nila ruky ved?a tela. Maoko jej odtiahla ruku z ?st a neprest?vala jej hladka? brucho. Jemne za?ala vy?ahova? prav? ruku z jej vag?ny. ?ahko vych?dzala z kan?la, naplnen?ho pr?valom vagin?lnej tekutiny a svalstvo bolo uvo?nen? v d?sledku roztiahnutia, ktor?mu bolo vystaven?. V nieko?k?ch sekund?ch sa ruka objavila vonku a Maoko zistila, ?e rukavica ostala neporu?en? napriek tomu, ?e silne pou??vala nechty. Pote?ilo ju to, preto?e pre v?etk?ch Japoncov je hygiena z?kladnou zvyklos?ou, ktor? dodr?iavaj? a? s posadnutos?ou. Pozrela na Novakov?. Le?ala na posteli bez pohybu s nepr?tomn?mi o?ami obr?ten?mi do stropu. Dych sa jej vracal do norm?lu. Do tv?re sa jej vracala prirodzen? farba a pot r?chlo vys?chal. O min?tu u? pokojne spala s pootvoren?mi ?stami a hlavou mierne naklonenou doprava. Maoko opatrne vstala z postele, aby ju nezobudila. I?la odhodi? aj druh? p?r rukav?c, zhasla hlavn? svetlo a obliekla si py?amo. Ve?mi opatrne z konca postele natiahla prikr?vku nahor a prikryla ?ou N?rku, aby neprechladla, na?o podi?la ku skrini a z police vybrala plaid. Zhasla aj abat-jour a t?pavo sa vybrala k pohovke. ?ahla si na bok a na prikrytie pou?ila plaid. Nieko?ko min?t zamyslen? pozerala do tmy, ale napokon zaspala. 16. kapitola Drew odi?iel z laborat?ria spolu s ostatn?mi a vybral sa smerom k domovu. U? bola takmer tma a potreboval si odd?chnu?, ukon?i? tento pekeln? de?. Ko?ko vec? sa stalo! Pokojn? a vyrovnan? existencia zrel?ho profesora fyziky sa odrazu prevr?tila v?aka tomuto neoby?ajn?mu objavu. Posledn? dni pre?il ??asn?m sp?sobom, v r?chlom tempe, v sl?vnom a emocion?lnom crescende viac, ako za??val po cel? zvy?ok svojho ?ivota. Ke? prech?dzal po cesti?ke jeho zrak sa n?hodou zastavil na budove, kde mal pracov?u rektor. „Mus?m mu to poveda?,“ pomyslel si. Bol unaven?, ale aj tak sa pustil t?mto smerom. V McKintockovom okne sa svietilo. Drew vedel, ?e pracuje nad?asy. Sle?na Wattsov? u? odi?la, tak?e zab?chal priamo na dvere jeho pracovne. „?alej!“ odpovedal mu hlas. „Ach, to si ty, Drew? Len po? ?alej, priate?u,“ v slove priate?u bola ?primn? n?klonnos? k Drewovi. Mo?no McKintock v podstate nebol iba riadiaci stroj neust?le vyh?ad?vaj?ci financie. Alebo ?no? V tomto pr?pade, pri tomto nezvy?ajnom prejave priate?stva mohla by? iba vyjadren? v?a?nos? za zisky, ktor? si rektor predstavoval v?aka objavu Drewa a Marrona, ktor? sa zvl??? museli bra? do ?vahy. Jasne, zisky boli smerovan? pre univerzitu, ale McKintock bol idealista a ma? prosperuj?cu jednotku, ktor? riadil, bol pre?ho zmysel ?ivota. A naozaj bol. Do takej miery, ?e sa identifikoval s univerzitou, tak?e to, ?o robil pre univerzitu, robil z?rove? pre seba. Preto bol e?te st?le tu a pracoval, vykon?val administrat?vnu pr?cu, ktor? pokojne mohol urobi? aj na druh? de?, ale rektor vedel ve?mi dobre, ?e na druh? de? by sa mohol objavi? ?al?? probl?m, pre ktor? by musel odlo?i? tieto ?kony a to by len re?azovo nav??ilo probl?my a bolo lep?ie sa tomu vyhn??. „Dok?zali sme to, McKintock,“ ozn?mil Drew vr?cnym hlasom, „m?me z?kladn? te?riu a sme schopn? vytvori? energiu potrebn? pre v?menu previazan?ch priestorov na r?zne vzdialenosti a pre r?zne objemy.“ „V?borne,“ o?il rektor, „ako ?aleko m??eme dosiahnu??“ „V?ade,“ odpovedal zjednodu?ene Drew a posadil sa. „Tak?e do Pekingu, do Moskvy, do Anchorage? Kam chceme?“ „Tam a e?te ?alej.“ „Ako to, e?te ?alej?“ McKintock vyzeral dezorientovan?. Chv??u rozm???al. „Na Mesiac?“ op?tal sa ironicky. „Pre tento pr?stroj je Mesiac za rohom,“ odpovedal pokojne Drew, „v?mena sa m??e uskuto?ni? s ktor?mko?vek priestorom v zn?mom vesm?re.“ McKintock nemal predstavu o ve?kosti zn?meho vesm?ru, ani o tom nako?ko je zn?my tento vesm?r. Pre?ho bol Mesiac a plan?ty slne?nej s?stavy cel?m vesm?rom, ktor? poznal. „Vesm?r je ve?mi ve?k?, McKintock. S??asn? odhad sa rovn? pribli?ne dev??desiatim trom miliard?m sveteln?ch rokov. Predstav si gu?u s tak?m priemerom.“ McKintock na?ho pozrel nech?pavo. ?o mohol vedie? o sveteln?ch rokoch? Drew sa dovt?pil, ?e mu to mus? vysvetli?. Nechcelo sa mu, ale nemal na v?ber. „Jeden sveteln? rok je vzdialenos?, ktor? prejde svetlo vo v?kuu za jeden rok. Ke??e svetlo sa pohybuje r?chlos?ou pribli?ne tristotis?c kilometrov za sekundu, za rok prejde vy?e dev??tis?c mili?rd kilometrov.“ McKintock vyvalil o?i. Dev??tis?c mili?rd kilometrov. Vzdialenosti, na ktor? bol zvyknut? boli tak?, ktor? dok?zal prejs? na aute. Desa? kilometrov, sto, dvesto kilometrov, pribli?ne. Dev??tis?c mili?rd kilometrov. Nevedel si ani predstavi? tak?to vzdialenos?. „Dobre,“ pokra?oval Drew k?m pobavene pozoroval rektorov ??as, „pod?a toho, ?o vieme m? vesm?r ve?kos? dev??desiat trikr?t spom?nan?ch dev??tis?c mili?rd kilometrov, tak?e viac ako osemstotis?c mili?rd mili?rd kilometrov.“ McKintock pozeral na Drewa pr?zdnym poh?adom. „Nerob si starosti McKintock. Ani ja si neviem predstavi? tak? vzdialenos?. Nikto toho nie je schopn?. Nie je to ?udsk? rozmer. D?le?it? je, ?e na matematickej ?rovni ide o ??slo ako ka?d? in? a preto je mo?n? s n?m pracova? pod?a ?ubov?le. D?le?itej?ie v?ak je, ?e na??m pr?strojom m??eme prenikn?? do ktorejko?vek ?asti vesm?ru budeme chcie?. Toto je d?le?it?. Predstav si ten pokrok vo vede. V?etky poklady poznania, ktor? na n?s ?akaj?. Je neuverite?n?, ?e sa to stalo n?m, ale je to tak a som nesmierne ??astn?, ?e ?ijem v novej ?re, ktor? sa pred nami otv?ra.“ McKintock chv??u ml?al. Potreboval str?vi? ?o pr?ve po?ul. C?til dolieha? depresiu z nesmiernych rozmerov, zo skryt?ch poznatkov, o ktor?ch hovoril Drew. C?til sa stla?en? pod nesmiernou ?archou, ktor? si predstavoval, ?e nesie na sebe. „Ale... a nejak? uplatnenie viac, povedzme, ka?dodenn??“ op?tal sa neisto. „Ach, spr?vne. Zabudol som,“ odpovedal Drew, „m??u sa zostroji? mal?, vhodne upraven? pr?stroje, ktor? m??u sl??i? pre medic?nske ??ely. M??u odstr?ni? n?dory z tela bez jedin?ho rezu. Biopsia sa stane ot?zkou jednoduch?ho, netraumatizuj?ceho sedenia. Predstav si, ?o to bude znamena?. Bude sta?i? nastavi? pr?stroj do polohy, formy a rozmerov toho, ?o je potrebn? odstr?ni?, zapn?? a v okamihu bude t?to hmota mimo telo. Vypr?zdnen? priestor sa zapln? fyziologick?m roztokom alebo podobn?mi l?tkami. Nie som lek?r, tak?e nem??em vysvetli? detaily. Odborn?ci si s t?m u? poradia.“ Z?merne vynechal mo?nosti premiest?ova? ?iv? bytosti a d?fal, ?e to rektorovi nenapadne. M?lil sa. „Drew, povedz mi,“ pokra?oval McKintock vyzveda? ako vy?etrovate?,„ak? rozmery m??u ma? pren??an? veci?“ „Oj!“ pomyslel si Drew, lebo tu?il ?o bude nasledova?. „No,“ odpovedal vyh?bavo, „presne nevieme, mus?me zostroji? v???? pr?stroj a zisti? jeho mo?nosti,“ odpovedal pravdivo. Stisol p?ste polo?en? v lone, schovan? za p?sac?m stolom. Nemal r?d klamstv?, tak?e bol v ?a?kej situ?cii. „Aha, ch?pem,“ odpovedal rektor a pomaly, v??ne prik?vol. Bol ve?k? znalec ?udsk?ho spr?vania a pochopil, ?e mu kolega nie?o taj?. „Napr?klad,“ pokra?oval nev??mavo, „robili ste pokus aj s nejakou ?ivou formou?“ „No zbohom!“ kapituloval Drew vo vn?tri. Vsadil e?te na posledn? z?fal? pokus. „Ako to, ?e sa ma na to p?ta??“ sk?sil. „Len tak, zo zvedavosti,“ odvetil znova McKintock, tentoraz potmeh?dsky. „Z okna som videl prech?dza? Bryceov? s nejak?mi ?katu?ami a tak som bol zvedav?, ?i to neboli vzorky pre tvoje laborat?rium. Vie?, mal som dojem, ?e je v t?ch n?dob?ch nie?o ve?mi ?iv?. ?o ty na to?“ „Tak dobre. Pred tebou sa ned? ni? ukry?, McKintock,“ vzdal sa Drew, „urobili sme experiment v?meny s pou?it?m rastl?n a ?ivo??chov a boli ?spe?n?, aspo? pod?a toho, ?o sme mohli doteraz overi?,“ zhlboka si vyd?chol. „Nechcel som pred tebou ni? zahmlieva?, iba som si chcel udr?a? priestor na ?al?ie pokusy sk?r, ne? ti predlo??m v?sledky.“ „Ch?pem,“ tentoraz rektor prik?vol s pochopen?m a ocenil Drewovu korektnos?. „Ale v teoretickej rovine, teoretickej, bu? opatrn?, bolo by mo?n? premiest?ova? aj osoby?“ op?tal sa pozeraj?c fyzikovi priamo do o??. Drew nemal ?nikov? cesty a tak sa prestal vykr?ca?. „?no. Teoreticky ?no. Ke? budeme ma? vhodn? pr?stroj, ke? bude riadne otestovan? a zo z?konn?ho h?adiska bude mo?n? ho vyrobi?, budeme schopn? prenies? osoby,“ uzavrel v?etko jedn?m dychom. McKintock bol roz?iaren?. Celodenn? ?nava bola pre? akoby ju odvial z?van vetra. Postavil sa za?al chodi? okolo stola. Podal Drewovi ruku a srde?ne mu ju stisol. „Fantastick?, priate?u. Neuverite?n? a fantastick?,“ ?primne mu blaho?elal. „?akujem, McKintock. A teraz idem domov. Som naozaj u?ahan?. Dovidenia zajtra.“ „Nazdar, Drew. Dovidenia zajtra,“ pozdravil mu rektor a pozeral ako vych?dza trocha zhrben? z kancel?rie. Len ?o Drew dorazil domov, odi?iel do sprchy. Extr?mne nap?tie cel?ho d?a odpl?valo spolu so zne?istenou vodou a on zrazu poc?til vl?? hlad. Sestra mu u? nachystala ve?eru, ako sa dalo o?ak?va? od takej dokonalej a prec?znej osoby, spolu pove?erali a pritom rozpr?vali o v?etkom mo?nom. „Ako sa m? tvoja priate?ka z Leeds?“ op?tal sa Drew len pre inform?ciu, „za?ala si k nej chodi? ka?d? v?kend. Mus?te ma? naozaj ve?a spolo?n?ho. Mimochodom, ako sa vol??“ Timorina nadvihla prav? obo?ie, prekvapen? n?hlym z?ujmom o jej s?kromn? z?le?itosti. Len vz?cne sa Drew p?tal na nie?o, ?o sa t?kalo priamo jej, preto?e bol st?le ponoren? do svojej pr?ce a svojich ?t?di?. Bola prekvapen?, ale z?rove? si v?imla, ?e jej brat mal v ten ve?er dobr? n?ladu. „Dnes ve?er si vesel?, Lester,“ odpovedala pozoruj?c ho, „?o sa stalo?“ „V?born? v?sledky jedn?ho v?skumu. Nest?va sa to ?asto,“ vysvetlil nejasne, lebo nechcel vch?dza? do detailov, „a ?o tvoja priate?ka?“ Timorina pochopila, ?e Drew mal iba chu? konverzova? a nad?enie, ktor? prejavil vo?i nej poch?dzalo z radosti, pre??vanej v?aka ?spe?n?mu v?skumu, o ktorom rozpr?val. „Jenny je mil? pani,“ za?ala s ?smevom, „spoznala som ju pred nieko?k?mi mesiacmi na v?stave obrazov. Zistili sme, ?e m?me ve?a spolo?n?ch ob??ben?ch autorov a tak som sa rozhodla, ?e ju budem nav?tevova?. M? nieko?ko vz?cnych obrazov a slu?n? kolekciu kn?h o umen?. Ke? sa stretneme, v?dy n?jdeme nejak? podnetn? detaily, o ktor?ch m??eme diskutova?. Ubezpe?ujem ?a, ?e pre ?ud? so z?ujmom pon?ka obraz mno?stvo podnetov, detailov, ktor? si mo?no predt?m nev?imol a odrazu sa objavili pred o?ami. Za?neme analyzova? detaily a p??i sa n?m konfrontova? svoje hodnotenia v tejto s?vislosti. M??e to by? technika, objavenie detailu ma?by, ment?lny stav autora. Diskutova? s ?ou je rados?. Je vzdelan? a inteligentn?, ve?mi zauj?mav? osoba,“ ukon?ila neust?le moderovan?m hlasom, ktor? ju charakterizoval. „Ale! Blaho?el?m!“ vyjadril uznanie Drew, „je to ve?mi dobr? priate?stvo. Naozaj m?m rados? za teba,“ napichol posledn? zemiak a dr?al vidli?ku vo vzduchu. „Mohla by si ju najbli??ie pozva? k n?m. Aj my m?me nieko?ko vz?cnych obrazov, s ktor?mi sa m??eme pochv?li?,“ vlo?il si zemiak do ?st. „Teraz sa nezaober?me obdob?m, z ktor?ho s? na?e obrazy,“ zaklamala Timorina prostoducho, „ke? prejdeme na expresionizmus, mo?no ju pozvem. Ona m? doma pekn? zbierku aj tohto ?t?lu. Uvid?me,“ ukon?ila a neprest?vala sa usmieva?. Nikdy, v?bec nikdy mu nepovie o Cliffovi. Bl?znivo sa zamilovala do toho mu?a, ktor?ho spoznala v m?zeu a zdalo sa jej, ?e keby ho odhalila, zni?ila by si u svojho brata obraz po?estnosti a dokonalosti. E?te nevedela ako by bolo dobr? sa spr?va?, preto?e bola pravda, ?e prv?kr?t za svojich p??desiat rokov sa takto zamilovala, ale tie? bola pravda, ?e sa so svojim ??ast?m mohla podeli? s bratom. Odkedy sa ich rodi?ia pominuli, ?ili st?le spolu a nepre?iel de?, aby jej Lester nebol v?a?n? za jej starostlivos?. ?no, bol nev??mav?, neust?le myslel iba na fyziku, ale slovami aj svojim spr?van?m jej prejavoval, ak? je pre?ho d?le?it?, dokonal? a nenahradite?n?. Ako ho mohla dr?a? v nevedomosti? Nie, nateraz to bolo lep?ie takto. Ob?vala sa, ?e keby prezradila svoju milostn? historku pr?li? skoro, iba nieko?ko mesiacov od jej vzniku a potopilo by ju to, trag?dia by mala nesmierne n?sledky. N?sledky pre ?u, pre jej dobr? meno a meno jej brata, ktor?mu nechcela sp?sobova? nepr?jemnosti. Nechcela ani pomyslie? na pr?snu n?bo?ensk?, bigotn? a repres?vnu v?chovu, ktorej bola vystaven?. Bolo jej v?tepovan? nepozera? a nemyslie? na chlapcov, preto?e s? zdrojom hriechu a zatratenia. A presne to robila, alebo sk?r bola n?ten? robi?, k?m jej spolu?ia?ky flirtovali s chlapcami, ktor? boli poruke, vytv?rali p?ry, op???ali sa, menili partnerov a ke? dospeli vydali sa a zalo?ili si rodinu. Nie, ona ni? z toho nemala. V sedemn?stich jej srdce bl?znivo bilo kv?li chlapcovi, preplakala cel? noci vo svojej posteli a z?falo obj?mala vank??, akoby to bol on, oblie?ku zm??ala vr?cnymi slzami a to v?etko v ?plnom ml?an?. Nesmela dopusti?, aby ju po?ula matka, ktor? vo ved?aj?ej izbe spala ?ahk?m sp?nkom. O nieko?ko dn? sa dal tento chlapec dokopy s jednou bezv?znamnou plavovl?skou z inej triedy, o ro?n?k ni??ie. Ke? sa to Timorina dozvedela, bol to pre ?u hrozn? ?der. Nemala odvahu v?as nie?o podnikn?? a namiesto nej to urobila in?. U? bolo pr?li? neskoro a jej sa zmocnil hnev. V mysli sa zbabelo postavila proti cel?mu svetu, proti rodi?om, proti sebe. Pre?li dni vn?tornej potl??anej z?rivosti, ktor? uvo??ovala ?t?diom a cvi?en?m, ktor?mu bola prirodzene naklonen?. Ke? skon?ila b?rka, rozhodla sa, ?e sa u? nikdy v ?ivote nepozrie na ?iadneho mu?a, aby u? nemusela takto trpie?, pre??va? sklamanie a z?falstvo. Nie, skon?ila s l?skou aj ke? ju v skuto?nosti nikdy nepre?ila. Stala sa z nej u?ite?ka telocviku a za?ala svoju kari?ru v jednej ?t?tnej ?kole, v ktorej vykon?va svoje povolanie a? doteraz. Obratne ignorovala alebo odmietala ponuky, ktor? jej po?as dlh?ch rokov niekto predlo?il a vytvorila si pevn? poves? zarytej starej dievky. By? sama jej nebolo za?a?ko. Mala svojho brata, o ktor?ho sa doma starala a on si zasl??il v?etok jej re?pekt a pozornos?. Toho d?a v m?zeu v Leeds sa v?ak stalo nie?o, o ?om si nemyslela, ?e by sa jej mohlo niekedy prihodi?. Obdivovala obraz s pr?morskou krajinou, ke? sa pred rovnak? obraz ved?a nej postavil pribli?ne p??desiatro?n? p?n, pozoroval nama?ovan? scen?riu a ?plne prirodzene, hlbok?m hlasom akoby rozpr?val s?m so sebou, utr?sil pozn?mku. „T? modr? farba vody, ktor? prech?dza do oran?ov?ho z?padu slnka je neuverite?n?.“ Timorina sa prekvapene obr?tila k nemu. Presne na to pr?ve myslela. „V tej technike je nie?o, ?o nedok??em uchopi?,“ zapojila sa do rozhovoru bez toho, aby si to uvedomila. „Pod?a m?a je to olejom. Ur?ite do?ho dodal nejak? zriedkav? pigment, mo?no si ho s?m pripravil,“ prem???al mu? nahlas, pravou rukou si uchopil bradu a ?av? ruku si v horizont?lnej polohe polo?il na bruchu, aby ?ou podoprel prav? lake?. „Je to mo?n?,“ odpovedala Timorina, „len?e efekt nie je rovnomern?. Vid?te tu?“ prist?pila k obrazu a uk?zala na jeden bod. Aj on sa pribl??il a pozrel sa na toto miesto. „Pri lodi ten prechod ch?ba. Ak by to bol pigment v oleji, mysl?m, ?e by ho pou?il na cel? ?as? mora, zatia? ?o lo?, ktor? olizuje z?pad slnka vyzer? ako oddelen? jednotka.“ Mu? na ?u pozeral s obdivom. „M?te pravdu. To som si nev?imol,“ odpovedal jej s nad?en?m, „vid?m, ?e sa tomu rozumiete. Blaho?el?m. ?o si mysl?te o pl??i?“ Rozbehla sa ?iv? diskusia o obraze, rozoberanie techniky, umeleck?ho obdobia, psychol?gie maliara, kvality pl?tna a dokonca osvetlenia v tomto kr?dle m?zea, na ktorom sa zhodli, ?e je nedokonal? na spr?vny p??itok z diela. Po dvoch hodin?ch ich musel kur?tor poprosi?, aby sa pohli k v?chodu, lebo potreboval zatvori?. Ani sa jeden druh?mu nepredstavili, po celej tej diskusii jej mu? podal ruku. „Cliff Brandon. Bolo to pre m?a pote?enie.“ „Timorina Drewov?,“ odpovedala a srde?ne mu ju stisla, „pote?enie je na mojej strane.“ „Som hladn?,“ povedal s ?smevom otvorene a pritom sa na ?u pozeral. Aj ona na?ho pozerala a nemohla sa odtrhn?? od tej ?primnej a sympatickej tv?re. „Tie? som hladn?,“ povedala veselo. O pol hodiny u? sedeli v talianskej re?taur?cii ne?aleko m?zea a pochutn?vali si na hojnej porcii zapekan?ch lazan?. E?te hodn? chv??u rozpr?vali o ma?ovan? a potom bez toho, aby si to uvedomili, za?ali rozpr?va? o sebe. On ?il s?m, pred nieko?k?mi rokmi sa rozviedol a nemal deti. Man?elka ho opustila kv?li in?mu po dlh?ch rokoch man?elstva, preto?e potrebovala nov? podnety, aspo? tak mu to podala. Timorina zdvihla obo?ie v ??ase a p?tala sa samej seba ako m??e niekto opusti? tak?ho sympatick?ho mu?a a musela kon?tatova?, ?e napriek tomu, ?e sa pr?ve spoznali, c?tila sa s n?m v ?plnej harm?nii. C?tila, ako jej st?pa teplota a ruky sa jej triasli. Nikdy predt?m nie?o podobn? neza?ila a vtedy zahodila svoje s?uby ?istoty. Pozerala mu do o?? s miernym ?smevom. „B?va? ?aleko?“ okam?ite mu za?ala tyka?. „Nevedel som ako sa ?a m?m na to op?ta?,“ odpovedal jej, „c?tim sa s tebou tak dobre.“ „P???!“ preru?ila ho Timorina a polo?ila si ukazov?k cez pery, aby mu nazna?ila ml?anie. Vstala a pobrala sa pre?. Svi?ne vstal a predbehol ju, aby zaplatil ??et. Pribli?ne hodinu nesk?r, o pol deviatej ve?er bolo ich oble?enie rozh?dzan? po zemi okolo Cliffovej postele a Timorina prich?dzala o panenstvo. Ke? si Timorina teraz spomenula na t? osudov? noc pred nieko?k?mi mesiacmi, striasla sa, ale urobila to tak, aby si to jej brat nev?imol. V podstate mu povedala pravdu o m?zeu, o obrazoch, o technick?ch rozhovoroch, jedin? zmena sa t?kala dotknutej osoby. Sama sebe zd?raznila, ?e zatia? si to mus? necha? pre seba. Nesk?r, ke? jej vz?ah spevnie, zd?ver? sa mu. Vstala a za?ala odprat?va? zo stola. Drew jej pomohol a nesk?r si i?iel sadn?? do svojho kresla. U? si sadal, ke? zmenil my?lienku. „Po?uj, vadilo by ti, keby som si za?iel na jedno pivo?“ „E?te?e ?o. Len sa nevr?? neskoro. A nepi ve?a,“ varovala ho. „Bu? pokojn?,“ odvetil v??dne. Drew odi?iel do izby a r?chlo sa prezliekol do ?portov?ho oble?enia. Zi?iel dole a pozdravil sestru. „Uvid?me sa nesk?r. Ahoj.“ „Ahoj.“ Len ?o sa zavreli dvere za Drewom, Timorina si sadla do kresla. So ?irok?m ?smevom vzala do r?k telef?n a vyto?ila ??slo. Telefonovala Cliffovi. Drew pomaly kr??al k svojej ob??benej piv?rni. Nach?dzala sa na cesti?ke bl?zko univerzity, kam si ob?as odsko?il nad?cha? sa atmosf?ry star?ho dreva, drsn?ch lavi?iek a obrovsk?ch p?p na st??anie piva. P??il sa mu ten svet na star? sp?sob s tlmen?mi svetlami a tepl?mi farbami z minul?ch d?b. Z?kazn?ci boli v???inou dospel? chlapi ako on, ale na?li sa tu aj mlad? p?ry, ktor? dok?zali oceni? dobr?, spr?vne ochuten? pivo, pod?van? na spr?vnom mieste. Vzduch bol svie?i, v t?to hodinu a? studen? a Drew d?chla zhlboka na pln? kapacitu p??c a ka?d?m krokom mocnel. Miloval svoj Manchester, bol s??as?ou tohto mesta a c?til, ?e mesto bolo jeho s??as?ou. ?o mu pr?ve teraz pon?kal jeho Manchester? Nu?, Schultza, ktor? mu prich?dzal naproti, trocha dezorientovan? sa obzeral a pri ch?dzi sa trochu kn?sal. Ke? prech?dzal popod pouli?n? lampu, jeho germ?nska postava bojovn?ka sa vyn?rala z tmy ako nepr?stupn? obyvate? temnoty, aby po nieko?k?ch metroch znova zmizla v tme. Drew sa pobavene zasmial, lebo sc?na sa mu zdala vtipn?. Zam?val mu a zavolal na?ho. „Dieter! Priate? m?j!“ Schultz pozrel jeho smerom a zaostril poh?ad. „Och! Drew!“ oslovil ho po chv?li, len ?o ho spoznal, „priate?u, som r?d, ?e sme sa stretli! H?ad?m sympatick? miesto, aby som sa nave?eral a neviem sa tu vyzna?. ?o by si mi poradil?“ „?iadna rada, poz?vam ?a! Pr?ve idem do svojej ob??benej piv?rne a je tam aj dobr?, typicky britsk? kuchy?a. Som si ist?, ?e sa tvoj apet?t dokonale uspokoj? a zaleje? ve?eru v?born?m pivom. Tadia?to!“ vzal ho pod pazuchu a oto?il ho v smere ch?dze. „Och, no, ?akujem, Lester,“ prijal pozvanie Schultz a ochotne ho nasledoval. „Ke? sme skon?ili v laborat?riu, vr?til som sa na ubytov?u a prizn?m sa ti, ?e som oble?en? odpadol do postele. Okam?ite som zaspal ako drevo a zobudil ma iba pred chv??ou obrovsk? hlad. Som tak r?d, ?e som ?a stretol.“ „Tie? sa te??m. Pivo v spolo?nosti je najlep?ia vec pre chlapov unaven?ch z tak?ho d?a, ak? sme pre?ili,“ a ?murkol na?ho. „Ke? u? sme pri unaven?ch chlapoch, pozri sa sem,“ Schultz uk?zal prstom pred seba, pribli?ne na p??desiat metrov? vzdialenos?. Drew pozrel kam priate? ukazuje. Prech?dzali Sackville Parkom a na lavi?ke ved?a sochy u?enca vzpriamene sedela postava. „Nezd? sa ti...?“ op?tal sa Schultz. „?no,“ potvrdil Drew k?m zbystroval zrak, „?no, je to on.“ „Kamaranda,“ us?dil Schultz a prik?vol. Potichu kr??ali a? k?m nedorazili k Indovi a tam zastali. Presne ako o?ak?vali, Kamaranda bol ponoren? do medit?cie. Pre?lo nieko?ko sek?nd, k?m sa prebral a v?imol si ch pr?tomnos?. Zdvihol hlavu a spoznal ich. Jeho k?vovo hned? tv?r roz?iaril ?smev a bez slova sa postavil. Spolu s nimi sa pobral do piv?rne. Podnik Ole Sinner Tavern bol zasaden? do ?plne anonymn?ho bloku, lemuj?ceho slabo osvetlen? uli?ku. Vstup do podniku ozna?ovalo ?lt? pouli?n? svetlo a dreven? doska s ve?k?m vyryt?m n?pisom opret? ved?a dver?. N?pis bol natret? tmavo?ervenou farbou, na ktorej sa trocha podp?sal ?as rovnako, ako aj na doske, ktor? ka?d? de? pres?vali, aby mohli pozameta? chodn?k a znova umiestnili na svoje miesto. Vyzeralo to ako z dev?tn?steho storo?ia. Obrovsk? mosadzn? obru? bola pripevnen? k mas?vnym dreven?m dver?m a vzbudzovala dojem, ?e ?lovek mus? zab?cha?, aby mu pri?li otvori?. Ni? z toho. Len ?o sa traja mu?i pribl??ili k vchodu, dvere otvoril hostinsk? v z?stere a s f?zmi v ?t?le priemyselnej revol?cie. V??dne ich priv?tal a odviedol rovno k vo?n?mu stolu. Schultz a Kamaranda boli prekvapen?, ale Drew im hne? vysvetlil f?ge?. „Nad dverami je fotobunka. Ke? sa niekto pribl??i na menej ako tri metre od vchodu, fotobunka rozozvu?? zvon?ek vo vn?tri a hostinsk? pr?de otvori?. Je neust?le v pohybe a v???inou pr?de v?as, ak nie, pribehne v?s priv?ta? len ?o prekro??te prah. Viete, je to pr?jemn? ak v?s niekto srde?ne priv?ta.“ Kolegovia rozhodne prik?vli a us?dzali sa k stolu. Vo svete, kde sa individualizmus st?val z?kladnou ?ivotnou filozofiou, ktorej nez?ujem o bl??neho bol ka?dodennou praxou, a re?pektu vo?i ?u?om u? deti nikto neu??, n?js? miesto, kde s? ?udia radi, ?e ste pri?li a ne?etria l?skavos?ou im doslova otv?ralo srdce. Drew sa ?ovi?lne usmieval a pozeral na svojich spokojn?ch druhov ako si vyberaj? z ponuky. On si vzal ponuku p?v aj napriek tomu, ?e vedel ?o si objedn?. „Drew, ?o n?m porad???“ op?tal sa Schultz a pohodlne sa usadil na ?a?kej stoli?ke z mas?vneho dreva. Musel by? poriadne hladn?. Kamaranda listoval v jed?lnom l?stku a pri tlmenom svetle v podniku musel pri?m?ri? o?i. „?no, ?o n?m odpor??a?? Ty si tu doma,“ pridal sa aj Ind. „Ja som u? ve?eral, tak?e si d?m iba dobr? pivo. V?m odpor??am pekn? Steak Balmoral, je to biftek pripravovan? na panvici s hubami, whisky, smotanou a r?znymi koreninami. Je vynikaj?ci a ve?mi s?ty.“ Obaja h?adali v jed?lnom l?stku a ??tali podrobn? popisy. „Toto bude ur?ite dobr?,“ prv? sa ozval a ods?hlasil Kamaranda. Schultz presved?ivo prik?vol, zatvoril jed?lny l?stok a odlo?il ho nabok. „Ja si d?m jedno old ale,“ povedal Drew, „je tmav?, sladov? a obsahuje pribli?ne 6 stup?ov alkoholu. Mysl?m, ?e je dokonal? aj k va?im jedl?m.“ Schultz, ako spr?vny Nemec, bol ve?k? pijan piva a okam?ite s?hlasil. Kamaranda sa pripojil k?m prich?dzal kr?m?r prevzia? objedn?vku. V ruke mal blok ?lt?ch ?tvor?ekovan?ch papierov a pou??van?m vyp?san? ceruzku. Drew objednal pre v?etk?ch a kr?m?r odi?iel. Podnik bol napoly zaplnen?, tak?ch sedem - osem stolov bolo kompletne obsaden?ch hos?ami v ich veku. Pri jednom stole sedeli dve diev?at?, pred sebou mali ve?k? poh?re s tmav?m pivom a polopr?zdne taniere. Vyzerali ako ?tudentky, ale niekde zo zahrani?ia. Mali tmav? vlasy a rom?nske ?rty, vyzerali ako Talianky alebo ?panielky, pomyslel si Drew. Chv??u rozm???al a potom ho osvietilo. Presne tak to je! Posledn? mesiace ich videl kr??a? bok po boku po cesti?k?ch are?lu univerzity a raz ich dokonca stret?val ke? rozpr?vali s kolegom, u?ite?om angli?tiny. Ur?ite s? tu kv?li jazyku, zhrnul pre seba. „Dobre,“ povedal si Drew, „je to pekn?, ak je tu aj ml?de? a vychutn?va si tradi?n? anglick? lah?dky“. To, ?e tu boli pr?ve tieto dve cudzinky ho nap??alo rados?ou. C?til ten most medzi nimi, sk?sen?mi profesormi a nov?mi ro?n?kmi, ktor? jedn?ho d?a z ich r?k prevezm? kult?rne dedi?stvo a bud? pokra?ova? v podstatnej pr?ci, najvz?cnej?om majetku ?udstva, v ??ren? znalost? a vo vedeckom pokroku. Bol ponoren? do t?chto my?lienok, k?m Kamaranda a Schultz medzi sebou ?u?kali. Pre?la e?te chv??a a hostinsk? sa vr?til s obrovsk?m ?a?k?m podnosom a na ?om niesol kompletn? objedn?vku. Oprel si podnos napoly o st?l a porozd?val taniere a piv?. Sta?ilo len pozrie? do tanierov a v ?stach sa zbiehali sliny, a ve?kolep? pivo bolo neodolate?n?. V?etci traja mu?i chopili svoje poh?re, dvihli ich do v??ky a pripili si. „Na nov? vesm?r!“ vyhl?sil Drew nahlas. „Na Syst?m!“ predniesol Kamaranda. „Na n?s!“ dodal nad?en? Schultz. Pri susedn?ch stoloch ?udia tie? zdvihli poh?re a pridali sa k pr?pitku. Dychtivo sa napili tohto siln?ho, svie?eho a chutn?ho bo?sk?ho nekt?ru a potom sa dvaja hostia pustili do svojho l?kav?ho jedla. Toto bol sviato?n? okamih. Toto bol ich ve?er. Zasl??ili si ho. 17. kapitola Ke? Drew odi?iel, McKintock ostal v pracovni s?m. Novinky, ktor? si pr?ve vypo?ul o stave pr?c a neoby?ajne vzru?uj?ce spr?vy o mo?nostiach stroja ho ?plne prevalcovali. Nedok?zal sa viac s?stredi? na z?le?itos?, na ktorej pr?ve pracoval. Neust?le myslel na vyu?itie nov?ho revolu?n?ho zariadenia. Lie?i? choroby priamym z?sahom vo vn?tri tela, premiest?ova? predmety na nepredstavite?n? vzdialenosti, prepravova? osoby! Pripadal si ako d???ovka, ktor? pr?ve prv?kr?t vystr?ila hlavu zo zeme a zistila, ak? bezhrani?n? a pr??a?liv? je vonkaj?? svet. Zmocnil sa ho pocit roz?ahlosti a nechal ho lapa? po dychu na prahu nekone?na. Prin?til sa formulova? posledn? detaily vych?dzaj?ce z postupu, ktor? chcel na druh? de? odovzda? sle?ne Wattsovej na kone?n? vydanie. Jeho pocit povinnosti bol neotrasite?n? aj v tomto vzru?uj?com okamihu a toto z neho robilo mu?a, ktor?m sa stal. Nap?sal posledn? pozn?mku a polo?il pero na st?l, ke? dostal bleskov? n?pad. R?chlo sa postavil s rukami opret?mi po stran?ch spisu a povedal si: „Pre?o nie?“ P?jde za Cynthiou, aby osl?vil t?to obrovsk? udalos? napriek tomu, ?e nebol ich pl?novan? de?. Samozrejme, nebude jej m?c? poveda? pravdu o jeho neo?ak?vanej n?v?teve, ale ur?ite sa poraduje, ke? ho uvid? a pre?ij? spolu n?dhern? ve?er. R?chlo zamkol pracov?u, vybral sa k autu a zaradil sa do ve?ernej prem?vky smerom na Liverpool. Na??astie natrafil na nieko?ko semaforov so zelenou a zakr?tko sa ocitol v tme a uh??al na z?pad, len ob?as stret?val nejak? auto oproti na tmavej dia?nici. I?iel r?chlej?ie, ne? zvy?ajne, ale st?le dodr?iaval r?chlos? ako bol zvyknut?. Onedlho sa bez toho, aby si to uvedomil ocitol v pr?morskom meste?ku. Elegantn? obytn? ?tvr?, v ktorej b?vala Cynthia bola zasaden? do zelene ?peci?lne upraven?ho parku s r?chlo rast?cimi stromami, pestrofarebn?mi kvetinov?mi z?honmi a ka?dodenne sekan?m anglick?m tr?vnikom. Bola to nov? ?tvr?, v ktorej ?t?lov? apartm?ny boli pekne zladen? s krajinou. McKintock zaparkoval na prvom parkovisku patriacom ?in?iaku, v ktorom b?vala Cynthia a r?chlymi krokmi pribehol k dom?cej stani?ke so zvon?ekmi. S ?smevom zazvonil na „Farnham“ a ?akal. Pre?la dobr? min?ta a nikto sa neoz?val. Rozpa?ito zazvonil znova. Po pol min?te sa z reproduktora ozval utr?pen? hlas. „Hm, ?no? Kto je tam? Kto je?“ Bola to Cynthia, ale tak?to ju e?te nikdy nepo?ul. McKintock bol znepokojen?. „To so ja, Lachlan. Prep??, ?e idem neohl?sen?, Cynthia, ale... si v poriadku?“ „Nie... nie. Po? hore, Lachlan,“ pozvala ho a otvorila mu br?nku. McKintock r?chlo vo?iel a privrel br?nku za chrbtom. Utekal po uli?ke k budove a vst?pil do ?tria. Zamra?en? privolal v??ah. Na??astie bol na pr?zem? a hne? sa otvoril. Stla?il tla?idlo na ?tvrt? poschodie a netrpezlivo ?akal, k?m ho v??ah vyvezie nahor. Ke? sa otvorili posuvn? dvere vybehol, zamieril napravo a? k bezpe?nostn?m dver?m do Cynthiinho bytu. Boli privret?. Opatrne do nich pritla?il a prekvapen? zbadal, ?e byt bol ponoren? do ?plnej tmy. Chcel nahmata? vyp?na?, ale hlas ho zastavil. „Zatvor dvere a nerozsvecuj, pros?m,“ bola to ona s rovnak?m hlasom pln?m utrpenia ako predt?m. McKintock opatrne zatvoril dvere a ocitol sa v ?plnej temnote. „Cynthia, ?o sa...“ „Bol? ma hlava, Lachlan. M?m hrozn? bolesti a nem??em znies? svetlo.“ „Och.. no... hm... ?o m??em urobi?? Chcel by som ?s? k tebe,“ b?abotal dezorientovan?. „Byt pozn??. Sna? sa pr?s? sem, ale nerozsvecuj svetlo!“ dodala pla?livo. „Och... no... dobre. Sk?sim to.“ O?i mu za?ali privyka? na tmu a tak McKintock pomaly postupoval, krok za krokom opieraj?c sa o stenu smerom k ob?va?ke. Cynthiin hlas odtia? vych?dzal. Bolo to ?es? a? sedem metrov, ale v ?plnej tme vyzerali ako kilometer. V polovici cesty sa McKintock c?til ist? a tak zr?chlil, ale jeho ruka, ktorou sa dot?kal steny zavadila o dekorat?vny predmet. Ten sa s hrmotom zvalil na zem a narobil pritom rin?iaci duniv? zvuk. „Aaaaaaaach!“ vy?tekla Cynthia skr?ten? boles?ou. „Doparo...“ vybuchol McKintock a ostal nehybn?. „Aj hluk mi ubli?uje! D?vaj pozor!“ kri?ala ovl?dnut? utrpen?m. McKintock bol prepoten? do nitky. Nena?iel in? rie?enie a tak si k?akol a postupoval takto, na kolen?ch smerom k hlasu. ?m?traj?c po zemi si uvedomil, ?e zhodil mas?vnu ebenov? so?ku africk?ho bojovn?ka s o?tepom. D?fal, ?e sa nerozbila, bolo by mu ve?mi ??to, ak by Cynthii sp?sobil ?kodu. „U? tam budem,“ postupoval e?te k?sok a kone?ne bol v cieli. „Tu som. Cynthia, ako ti je?“ op?tal sa a drepol si ved?a pohovky, na ktorej le?ala Cynthia. „Hm, c?tim sa zle,“ odpovedala pla?livo „je mi zle, je mi ve?mi zle...“ Poh?adal jej ruku a ne?ne ju chytil. „To ma mrz?. Keby som to vedel... keby som tu?il... je mi to ??to,“ bol sk???en? ako doteraz nikdy v ?ivote. Aspo? nie z podobn?ch d?vodov. „Odkedy ... sa c?ti? zle? Tak?to som ?a nikdy nevidel.“ „Rozpr?vaj potichu, pros?m,“ napomenula ho Cynthia slab?m hlasom. „Och, prep??,“ za?epkal McKintock, „prep??, drah?. Tak?e, o ?o ide?“ „Ide o to, ?e ma bol? hlava, nevid???“ vybuchla podr??den?. Bolo jasn?, ?e jej je zle a tak jej reakcie boli neprimeran?. McKintock sa rozhodol, ?e bude rad?ej chv??u ticho, aby sa upokojila. Takto ostali dobr?ch p?? min?t a potom za?al rozpr?va? tich?m hlasom. „M??e? mi nie?o vysvetli??“ „Len ?o som sa vr?tila z pr?ce, za?ala ma bolie? hlava,“ odpovedala s n?mahou ?epotom, „ani neviem, ko?ko je hod?n...“ „Je osem,“ ozn?mil jej McKintock po tom, ?o skontroloval hodinky so svetielkuj?cim ??seln?kom. „Tak?e je mi tak zle u? dve hodiny.“ „Jedla si?“ „Nie. Ke? mi je takto, nem??em jes?. Zdvihol by sa mi ?al?dok a v?etko by som vyvracala. K tomu ma hrozne bol? ?al?dok. Trp?m migr?nami. Je to m?j probl?m. Tak, ako mnoh?ch ?al??ch ?ien.“ McKintock bol zdrven?. Objavil sa pr?ve v najnevhodnej?om okamihu, vyru?il ju a sp?sobil e?te v???iu boles? cirkusom, ktor? narobil a teraz ani nevedel, ako by jej mohol pom?c?. „?o m??em pre teba urobi?, aby ti bolo lep?ie?“ odv??il sa, „vzala si si nie?o od bolesti? Neviem, nejak? tabletku, analgetikum... nie?o, ?o sa berie v tak?ch pr?padoch?“ Cynthia preh?tla a potom sa nahlas rozka??ala, rukou si dr?ala ?al?dok. „?no, vzala som jedin? liek, ktor? mi obvykle trochu pom??e, ale okam?ite som ho vyvr?tila, tak?e akoby som ni? nevzala.“ Znova sa rozka??ala, akoby ju op?? nap?nalo na zvracanie. „A ni? si na to nem??em vzia?. U? predo mnou nerozpr?vaj o jeden?!“ ukon?ila roz??tosten? a trocha nahnevan?. „Nie, v poriadku, v poriadku,“ s?hlasil zdesen? McKintock. Sch?len? v podrepe na zemi, oble?en? v drahom, nieko?kokr?t opravovanom obleku, ktor? u? vyzeral ako handra si uvedomil, ?e je hladn?. Napl?noval si, ?e spolu p?jdu na ve?eru, ale vzh?adom na situ?ciu to nebolo mo?n?. ?o mohol urobi?? Pok?sil sa o kompromis. „Po?uj, drah?, s?hlas??, ak ?a vezmem pod pazuchu pomaly, pomaly a ulo??m ?a do postele? Zatvor?m ti dvere do izby, nech?m ?a v tme a v tichu, aby ?a ni? neru?ilo, takto bude? pokojnej?ia a ur?ite bude? ma? viac pohodlia ako na pohovke. ?o ty na to?“ prehov?ral ju potichu. „Hm, dobre,“ s?hlasila Cynthia ?eptom, „pre?o nechce? osta? so mnou?“ op?tala sa ubolen?. „No... nie ?eby som s tebou nechcel osta?. Ve? som pri?iel pr?ve preto, aby som ?a videl. Pravdou je, ?e idem priamo z univerzity a ni? som nejedol, chcel som ?s? do kuchyne a...“ „Ach! Nerozpr?vaj mi o jedle! U? som ti to hovorila!“ a znova sa rozka??ala akoby sa chystala zvraca?. „Prep??, prep??, ale... ako som ti mal niektor? z?le?itosti vysvetli? bez toho, aby som ti povedal ako sa veci maj?, a...“ odrazu sk???en? zm?kol a ?akal, k?m jej prejde z?chvat ka??a. Po chv?li sa upokojila, tak?e McKintock ju bez v?hovoriek vzal za ruku a v tme, na ktor? si u? zvykol, ju odviedol do sp?lne. Opatrne ju ulo?il na poste? a prikryl ju prikr?vkou, ktor? vybral zo skrine. „Mmm...“, zastonala a polo?ila si ruku na ?elo. McKintock jej pohladil ruku, pobral sa a ne?ujne za sebou zavrel dvere. Rozsvietil svetlo na chodbe a okam?ite zastal oslepen?. Zrenice sa mu dlh?m pobytom v tme roz??rili a toto prehnane siln? svetlo n?hle zasiahlo sietnice sk?r, ako zrenice dostali sign?l, aby sa stiahli a prisp?sobili sa prostrediu. Nieko?kokr?t zaklipkal a o chv??u u? videl norm?lne. Najsamprv i?iel zachr?ni? spadnut? sochu. Skontroloval v akom stave sa nach?dza a u?avilo sa mu, ke? zbadal, ?e je celkom neporu?en?. Jemne ju polo?il na jej podstavec a kone?ne sa pobral do kuchyne. Zatvoril dvere, aby izoloval pr?padn? hluk od dver? sp?lne a potom pomal?mi a tich?mi pohybmi otv?ral r?zne z?suvky, aby si s?m naserv?roval. Naozaj bol ve?mi hladn?. Otvoril chladni?ku a h?adal v nej nejak? pivo. Na??astie tam na?iel p?r flia?, jedna bola jeho ob??ben? zna?ka a druh? in?, t? mala rad?ej Cynthia. Vzal svoju ob??ben?, okam?ite si nalial pln? poh?r a poriadne si z neho odpil. Okam?ite sa c?til svie?i, odlo?il si sako a zavesil ho na operadlo stoli?ky. Znova otvoril chladni?ku a h?adal nie?o na jedenie. Nebolo tam toho ve?a. Cynthia jedla m?lo, aby sa udr?ala vo forme a aj to, ?o zjedla bolo v???inou zdrav? jedlo, s n?zkym obsahom tukov a sk?r sa podobalo na vegetari?nske. Evidentne nakupovala potraviny, ktor? jedol on iba v tom ?ase, kedy bola na programe jeho n?v?teva. Trocha smutn? vzal n?dobu s r?znymi syrmi, druh? n?dobu s grilovanou zeleninou a poh?r s tat?rskou om??kou. Zo skrinky vybral balenie ty?iniek grissini bez tuku a sadol si, aby sa najedol. Nabral si ve?koryso. Bol tak? hladn?, ?e v?ber bol a? na druhom mieste. V?etko splachoval pivom a ke? dojedol, c?til sa celkom spokojn?. Ani on nebol ktovieak? jed?k, ale ur?ite holdoval ove?a kalorickej??m jedl?m ako boli tie, ktor? boli v Cynthiinom stravovan?. „Zajtra jej mus?m ?s? na n?kup,“ povedal si. Nechcel, aby doma nemala ni?, ?o by si mohla da? na druh? de? na ve?eru. Vedel, ?e obeduje vonku, ale na ve?eru potrebovala ma? nejak? z?soby. R?no, predt?m ako sa vyberie sp?? do Manchesteru, zabehne do ne?alek?ho supermarketu a nak?pi jej syry, zeleninu a mo?no aj nejak? pochutinu, ktor? miluje, ale dr?? si od nej odstup kv?li kal?ri?m. Chv??u pobudol pri stole, potom prist?pil k oknu a so zalo?en?mi rukami ostal pozera? von. Mohol odtia? vidie? Park Road, na ktorom e?te bola ve?ern? prem?vka. Na konci bola ?ierna a nevidite?n? z?toka, bodkovan? svetlami kotviacich v?letn?ch a n?kladn?ch lod?. Liverpool bol kr?sne miesto s mno?stvom zelene, starostlivou mestskou v?stavbou a pr?stavom. Bol zalo?en? v trin?stom storo?? v ?sti rieky Mersey, ktor? sa vlieva do ?rskeho mora a dlho bol d?le?it?m svetov?m pr?stavom, teraz jeho hlavn? pr?jmy plyn? z turizmu. Ke? mal McKintock viac ?asu, r?d sa so Cyntihiou prech?dzal po m?lach. Morsk? v??a mu dod?vala silu a neust?ly pohyb lod? tam a sp?? v ?om vyvol?val dojem, ?e je to vn?torn? mechanizmus, v?aka ktor?mu sa to?? svet. V ur?itom zmysle tomu tak bolo, ke??e pohyb ?ud? a tovaru bol z?kladom celosvetov?ho obchodu a pr?ce. Teraz sa malo v?etko zmeni? v?aka Drewovmu vyn?lezu. Ktovie, ako bude svet vyzera? o nieko?ko rokov. D?fal, ?e lep?ie. Bolo potrebn? postupova? spr?vne a ve?mi opatrne. Roz??ri zbierku mno?stva l?skavost?, ktor? po?as dlh?ch rokov poskytol r?znym d?le?it?m ?u?om britsk?ho syst?mu. Ur?ite vy?ist? svoj kredit, ale bude to st?? za to. ?no, v?etko p?jde ako po masle, c?til to. E?te chv??u rozm???al s o?ami upret?mi na z?liv, potom odlepil zrak a vr?til sa k stolu. V priebehu p?r min?t upratal st?l a umyl riad, ktor? pou?il bez toho, aby narobil hluk a potom sa pobral skontrolova? Cynthiu. Odi?iel z kuchyne a nechal rozsvieten? svetlo, privrel dvere a zhasol svetlo na chodbe. V prostred? slabo osvetlenom svetlom z kuchyne potichu podi?iel k dver?m sp?lne. Zvn?tra nevych?dzal ?iadny zvuk a tak z?ahka stisol k?u?ku a vst?pil. Cynthia tvrdo spala v polohe na chrbte, v akej bola ke? od nej odch?dzal a ruky mala vo?ne polo?en? ved?a tela. Cez pootvoren? ?sta vdychovala a vydychovala s ?ahk?m, upokojuj?cim sipotom. Bolo zrejm?, ?e ju prestala bolie? hlava nato?ko, aby jej dovolila zaspa?. Nechcel riskova?, ?e ju zobud? a tak vy?iel z izby a i?iel rovno do k?pe?ne, aby sa vyzliekol, urobil si ve?ern? toaletu a pripravil sa na spanie. Len?e py?amo mal v skrini v sp?lni a otvori? ho by znamenalo narobi? hluk. Vzdal sa tej my?lienky, ve? byt bol dobre vykurovan?. Oble?enie nechal na pohovke v ob?va?ke, zhasol svetlo v kuchyni a iba v spodnej bielizni sa znova vr?til do sp?lne. Pomali?ky sa ulo?il od dver? na man?elsk? poste?, v ktorej Cynthia rada spala pohodlne a ?ahol si ved?a nej. Cynthia spala na prikr?vke a cez seba mala prehoden? deku, ktorou ju predt?m zakryl, tak?e ju rad?ej nechal tak ako bola a neriskoval, ?e ju zobud?. Uvo?nil sa pri pravidelnom Cynthiinom dychu a o nieko?ko min?t u? spal. Svetla ?ut v Park Road boli st?le zriedkavej?ie, a? nakoniec ?plne ustali a nechali pr?zdnu cestu, osvetlen? iba radmi pouli?n?ch svetiel. V z?live sa ni? nedialo a obrysov? svetl? lod? boli tak? nehybne, a? vytv?rali dojem, ?e tie? zaspali opatrne ulo?en? na tmavej vode. V byte vl?dlo ?pln? ticho, pretk?van? iba dychom Cynthie, ktor? upadala do st?le hlb?ieho sp?nku. Okolo tretej hodiny v noci sa do jej dychu zamie?al tlmen? hlas. „Prenesieme ich, ?no, prenesieme ich v?ade... ich spolu s vecami...“ McKintock rozpr?val zo sna, „...a bal?ky, kontajnery, v?etko m??eme... ?no, na?im strojom... odtia? a? tam, stla??me tla?idlo a si na mieste... ani si to nev?imne?, ?e si cestoval...“ mrmlal slov?, ale dalo sa mu rozumie?, „... pomocou tvojho stroja, Drew, ako sa ti ho podarilo vymyslie?... zmenil si hist?riu, Drew...“ Asi sto metrov od ?in?iaka parkovala na mieste bl?zko in?ho bloku dod?vka s ozna?en?m mont??e ant?n, akoby sa technik odi?iel domov vyspa? po dlhom pracovnom dni. Na streche dod?vky boli dve v?razn? ant?ny, dve biele parabolick? ant?ny, jedna nato?en? napravo a druh? na?avo a obe smerovali trocha nahor. Robili dobre reklamu ?innosti, ktor? bola zn?zornen? na reklame, prilepenej na hnedom plechu vozidla, ale od pravej ant?ny viedol skryt? k?bel, prech?dzal cez vodotesn? otvor na streche dod?vky a vch?dzal do n?kladov?ho priestoru. Vn?torn? steny vozidla boli pokryt? elektronick?m pr?strojov?m vybaven?m. R?zne r?diov? prij?ma?e vojensk?ho typu boli poukladan? jeden na druhom v akomsi racku (#). Ka?d? prij?ma? mal schopnos? prij?ma? ur?it? po?et rozli?n?ch frekven?n?ch p?siem vo vzostupnom porad? tak, aby mohol tento rack prij?ma? ak?ko?vek r?diov? sign?l, ktor? by mohol generova? nejak? vysiela?. Ved?a racku s prij?ma?mi st?l rack so spektr?lnymi analyz?tormi. Zobrazovali formu prijatej r?diovej vlny a zobrazovali ju na obrazovke. Za analyz?tormi sa nach?dzalo dek?dovanie, tvoren? ?al??m rackom s pr?strojmi, schopn?mi de?ifrova? (#) aj tie najkomplikovanej?ie zak?dovan? spr?vy. Nasledoval rack so z?znamn?kmi, na ktor? sa ukladali prijat? spr?vy pre nasleduj?ce anal?zy. Posledn? rack obsahoval audio sekciu syst?mu, schopn? spracova? prijat? spr?vy a odstr?ni? ruch v pozad?, vytiahnu? hlasy a v?znamn? zvuky tak, aby sa dalo vybra? to, ?o bolo zauj?mav?. K zostave rackov bol pripojen? po??ta?, cez ktor? sa nastavovali r?zne komponenty tak, aby sa docielil ?elan? efekt. Pr?ve bol zapnut? iba jeden prij?ma?, naladen? na 7 GHz a k nemu bol pripojen? spektr?lny analyz?tor, ktor? zobrazoval zelen? horizont?lne p?smo a v ?om sa pohybovali oran?ov? a ?erven? vertik?lne ?iary. De?ifrovac? pr?stroj blikal na zeleno a to znamenalo, ?e pracuje riadne a bez ch?b. Dva z?znamn?ky paralelne potichu zaznamen?vali na svoje hard disky to, ?o zachytili tak, aby sa vytvorili dve r?zne k?pie materi?lu. McKintockov hlas zrete?ne vych?dzal zo sl?chadiel, ktor? mal na hlave jeden mu? v civile sediaci na sedadle pred po??ta?om. Ved?a ve?k?ho monitora st?la napoly pr?zdna ??lka s ?ajom, druh? zo s?rie tejto noci. Mu? bol uvo?nene opret? o operadlo a po??val s rukami v lone, sklonenou hlavou a zatvoren?mi o?ami. „Prenesieme ich, ?no, prenesieme ich v?ade... ich spoju s vecami...“ McKintockov hlas sa zobrazoval na monitore po??ta?a ako zvlnen? horizont?lny p?s, ktor? sa menil v z?vislosti na intenzite, „...a bal?ky, kontajnery, v?etko m??eme... ?no, na?im strojom... odtia? a? tam, stla??me tla?idlo a si na mieste... ani si to nev?imne?, ?e si cestoval...“ po??vaj?ci mu? n?hle otvoril o?i a zdvihol hlavu „... pomocou tvojho stroja, Drew, ako sa ti ho podarilo vymyslie?... zmenil si hist?riu, Drew...“ mu? sa narovnal a pribl??il sa k po??ta?u. My?ou r?chlo nastavil nejak? ovl?da?e, aby e?te viac zv?raznil McKintockov hlas. Cynthiin dych u? predt?m odfiltroval a prakticky bol eliminovan? z pr?jmu v sl?chadl?ch. V tme zvra?til ?elo a sledoval hlasov? ob?lku pri zmienke o Drewovi na monitore, ktor? mu matne osvet?oval tv?r. „... vesm?r k dispoz?cii, neuverite?n?, cel? vesm?r... pomocou stroja...“ Mu? odtiahol jedno sl?chadlo tak, aby si uvo?nil ucho. Zdvihol telef?nne sl?chadlo ?ifrovan?ho vojensk?ho telef?nu a zadal p??cifern? ??slo. O nieko?ko sek?nd niekto zdvihol sl?chadlo na volanom telef?ne bez toho, aby sa ozval. „Daj mi Spencera,“ povedal mu?. Koniec prvej ?asti Druh? ?as? Ke? vyst?pil posledn? pracovn?k, zdalo sa, ?e ostal u? iba vodi?, sediaci na svojom mieste. O nieko?ko sek?nd sa v?ak na schod?koch autobusu objavila ?al?ia postava. Lenivo, pokojne sch?dzala po schodoch a postupne sa odha?ovala. 18. kapitola Obloha nad Manchesterom bola tie?ovan? farbami brie?denia. Ne?stupn? oblaky tentoraz zaberali iba jednu ?as? nebeskej klenby a zatie?ovali na z?pade posledn? hviezdy, ktor? postupne bledli pri za??naj?com svitan? a na v?chode nech?vali odkryt? v?h?ad na ?erven?, ne?prosne sa ??riace spektrum. Tmavo?erven? p?sy s v???ou vlnovou d??kou vytl??ali nahor men?ie vlnov? d??ky fialovej, oran?ovej, ?ltej a? za hranicu tohto spektra, aby vybledlo v ne?prosnej bielej, menovitej teploty farby slnka. Ka?d? de? sa s matematickou presnos?ou po celej plan?te opakovalo toto divadlo. Anglicko si ho v?ak u??valo menej kv?li obla?nej prikr?vke, ktor? sa stala s??as?ou jeho kult?ry a imid?u, vybudovan?mu vo?i zvy?ku sveta. Napriek tomu, bol to trigger29 (#), n?stup nov?ho d?a pre v???inu ?ud?. Vych?dzaj?ce slnko je metaforou preb?dzania pr?rody a ?iv?ch bytost? v nej. Pravda, existuj? mnoh?, ktor? pracuj? aj v noci alebo iba v noci, k?m ostatn? spia, aby dosiahli v?sledky, ktor? by inak neboli mo?n?. Niektor? z nich boli pr?ve zhroma?den? v jednej miestnosti a ve?mi pozorne po??vali z?znam, ktor? vych?dzal z hi-fi zariadenia. „Prenesieme ich, ?no, prenesieme ich v?ade... ich spoju s vecami... a bal?ky, kontajnery, v?etko m??eme... ?no, na?im strojom... odtia? a? tam, stla??me tla?idlo a si na mieste... ani si to nev?imne?, ?e si cestoval...“ jeden z posluch??ov sa s?stredene skl??al nad p?sac?m stolom, skr??en? ruky mal polo?en? na stole a prav? ruku mal polo?en? na per?ch, „... pomocou tvojho stroja, Drew, ako sa ti ho podarilo vymyslie?... zmenil si hist?riu, Drew... vesm?r k dispoz?cii, neuverite?n?, cel? vesm?r... pomocou stroja...“ Mu?, sklonen? nad stolom e?te chv??u ost?val zaduman? a potom bez pohybu vyzval mu?a na?avo, sediaceho pred po??ta?om. „Prehraj mi to znova.“ Spencer manipuloval my?ou a dal z?znam na za?iatok, potom klikol na Play a spustil z?znam tret?kr?t odkedy sa stretli. „Prenesieme ich, ?no, prenesieme ich v?ade... ich spoju s vecami...“ mu? op?? pozorne po??val a zrazu za?al pomaly, st?le presved?ivej?ie prikyvova?, „vesm?r k dispoz?cii, neuverite?n?, cel? vesm?r... pomocou stroja...“ mu? sa narovnal a oprel sa o operadlo pohovky. Pretrel si o?i, aby odohnal sp?nok. „?no, nie?o sa deje,“ potvrdil. „Trenton?“ „Je to mo?n?, ?no, tie? si mysl?m,“ prisved?il mu? po jeho pravici. „O ko?kej ti telefonoval Boyd?“ „Kr?tko po tretej,“ odpovedal Spencer, „namiesto be?n?ch hl?post?, ktor? rozpr?va zo sna za?al McKintock rozpr?va? o tomto Stroji, ktor? vymyslel nejak? Drew a... skr?tka, zvy?ok ste si vypo?uli. Boyd v tom rozpr?van? objavil zmysel a tak mi okam?ite zavolal.“ „Boyd odviedol svoju pr?cu dobre. Pod?a v?s, ?ena nie?o z toho po?ula?“ „Mysl?me, ?e nie, p?n Farnsworth,“ povedal Spencer, „cel? ve?er ju bolela hlava a McKintock ju ulo?il spa?. Zaspala hlboko a k?m on rozpr?val, jej dych bol st?le pravideln?. Vybrali sme jej d?chanie zo z?znamu desa? min?t predt?m, ne? za?al McKintock rozpr?va? a ukon?ili sme ho desa? min?t potom. Analyzovali sme rytmus a h?bku a v?znamne sa nezmenilo. Nie, pod?a n?s ni? nepo?ula.“ „Dobre,“ schv?lil Farnsworth, „ve?mi dobre,“ d?val sa priamo pred seba a prem???al. „O t?chto veciach rozpr?va prv?kr?t,“ pozrel na Spencera, ktor? prik?vol na potvrdenie, „muselo sa sta? nie?o, ?o sa ho hlboko dotklo. Je to rektor Univerzity v Manchesteri, m? k dispoz?cii prostriedky, laborat?ri?, profesorov, vedcov, je mo?n?, ?e narazili na senza?n? objav. ?no, naozaj je to mo?n?. Chcem v tom ma? jasno,“ us?dil. „Prive?te ho.“ Spencer sa n?hle vymr?til a dlh?mi krokmi sa pobral k dver?m. Spr?vne na?asovanie bolo podstatn?. Vo?iel do miestnosti s rozlohou dobr?ch p??desiat metrov ?tvorcov?ch so stenami zalo?en?mi rackmi s prij?ma?mi, de?ifrovac?mi zariadeniami, spektr?lnymi analyz?tormi a po??ta?mi, podobn?mi ako v Boydovej dod?vke, akur?t zn?soben?mi asi dvadsa?kr?t. Zhruba p?tn?s? ?ud? pracovalo na r?znych pracovisk?ch, prepisovali zaznamenan? rozhovory z rozli?n?ch bodov odpo??vania, de?ifrovali k?dovan? spr?vy a komunikovali s ?u?mi v ter?ne. Spencer odi?iel na svoje pracovisko a okam?ite zdvihol sl?chadlo zak?dovan?ho vojensk?ho telef?nu, ktor? mal k dispoz?cii. Zadal p?? cifern? ??slo a ?akal. V Boydovej dod?vke blikala na telef?ne kontrolka prich?dzaj?ceho hovoru. Zvon?ek bol odpojen?, aby sa z vozidla ?iadny zvuk nedostal do nevhodn?ch u??. Odsunul jedno sl?chadlo a bez jedin?ho slova si prilo?il k uchu telef?n. „E?te st?le je tam?“ op?tal sa stru?ne Spencer. „?no. E?te sp?.“ Boyd sa pozrel na hodiny na po??ta?i, aby zistil, ?e je sedem hod?n r?no. Pr?ve dopil svoju ?tvrt? ??lku ?aju a k tomu brio?ku na ra?ajky. ?al?ia noc sledovania sa ch?lila ku koncu. „Dobre,“ odpovedal Spencer, „ideme si pre?ho.“ „Dobre teda. Presuniem sa na poz?ciu,“ polo?il telef?n bez ?al??ch slov. Pozrel na monitor ved?a po??ta?a, na ktorom sa v ?tyroch ?tvorcoch zobrazovali z?bery zo ?tyroch kamier, ukryt?ch po obvode dod?vky vo falo?n?ch skrutk?ch alebo vo forme parkovac?ch senzorov. Bolo vidno iba jednu osobu za dod?vkou, ktor? sa vz?a?ovala na bicykli. Mala na chrbte mal? plecniak a Boyd vedel, ?e je to ?tudent, ktor? sa skoro r?no vybral do ?koly. Bez toho, aby odtrhol zrak od monitora si na be?n? civiln? oble?enie navliekol bundu mont??neho technika pre ant?ny, potom otvoril spojovacie dvere medzi n?kladov?m priestorom a kab?nou, a sadol si za volant. V tej bunde vyzeral ako chlap?k, ktor? sa vybral do pr?ce. Na?tartoval vozidlo a pohol sa z parkoviska. Ve?er zaparkoval zadom tak, aby v pr?pade nutnosti mohol vyrazi? bez man?vrovania. Pomalou jazdou sa premiestnil na parkovisko, kde McKintock nechal zaparkovan? auto, znova zac?val na miesto a vypol motor. Rektorovo auto st?lo asi desa? metrov pred dod?vkou na ?avej strane. Vr?til sa do n?kladn?ho priestoru a zavrel za sebou spojovacie dvere. Pr?strojov? vybavenie neprest?valo zaznamen?va? a po??ta? neoznamoval ?iadne pohyby alebo rozhovory v byte po?as jeho stometrov?ho presunu z predch?dzaj?ceho parkovacieho miesta na nov?. Znova si nasadil sl?chadl? a pokra?oval v odpo??van?, ale tentoraz neprest?val pozorova? monitor so z?bermi z kamier. Na deviatich hodin?ch (#) bol z?ber ?in?iaku, kde sa nach?dzal byt, v ktorom spal McKintock. Na pravej strane bol z?ber, na ktorom mohol Boyd vidie? aj predn? ?as? rektorovho auta, k?m kamera na dvan?stich hodin?ch zaberala zvy?n? ?as? vozidla a ve?k? ?as? parkoviska. Okolo ?tvr? na sedem na parkovisku zastavila limuz?na so ?edou metal?zou a tmav?mi sklami a zaparkovala na jednom z vo?n?ch miest na konci, ?aleko od vjazdu. Boydov telef?n za?al znova blika?. Zdvihol sl?chadlo a po??val. „Jednotka Dva,“ povedal anonymn? hlas, „nie?o nov??“ „Ni?,“ odvetil Boyd. O pol siedmej sa v Boydovych sl?chadl?ch za?ali oz?va? zvuky preb?dzania. Cynthia vstala rezko z postele a okam?ite sa pobrala do k?pe?ne. R?zne sprievodn? zvuky predstavovali Boydovi starostliv? toaletu, ktor? ?ena vykon?vala. Ke? bola pripraven?, i?la zobudi? McKintocka. Ten e?te st?le spal ako poleno, akoby str?vil ru?n? noc a potreboval sa regenerova?. Cynthia do?ho str?ila chodidlom, obr?tila ho a zo ?artu n?m trhala. „Vst?va?, lenivec! ?o si dnes v noci vystr?jal? Musel si ob??astni? cel? h?rem rozv??nen?ch konkub?n? Ha, ha, ha!“ rozosmiala sa, ke? sa McKintock n?hle posadil a aby si vy?istil myse?, obracal hlavu napravo a na?avo. „Pre?o si v slipoch a tielku? Kde m?? py?amo? Ha, ha, ha!“ znova si ho doberala a pritom sa schuti smiala. „Uf, je v tvojej skrini!“ zvolal, vysko?il z postele a chytil ju za plecia. Nechala sa obj?ma? a dostala obrovsk? bozk na ?elo. „Ako ti je teraz?“ op?tal sa jej a pritom na ?u pozeral ?ialene zamilovan?, „pre?la ti boles? hlavy?“ „?no, je mi dobre a som stra?ne hladn?. Tak?e...“ odol?vala jeho pokusom dosta? ju do postele, „...tak?e teraz sa ide jes?!“ uvo?nila sa zo zovretia a so smiechom u?la do kuchyne. McKintock na ?u pozeral ako utek? pre? s ?ahkos?ou mot??a, s pln?m a kypr?m telom, ktor? ho vzru?ovalo v?dy, ke? sa na?ho pozrel. Mal obrovsk? chu? sa s ?ou pomilova?, ale pochopil, ?e Cynthia nejedla od v?eraj?ieho obeda, tak?e si nechal z?js? chu?. Tie? sa odi?iel pripravi? do k?pe?ne, obliekol sa r?chlo, ale starostlivo a pri?iel do kuchyne. Cynthia medzit?m pripravila vajcia, slaninu a opiekla hrianky, a za p?r min?t to do seba spolo?ne pahltne nah?dzali. „Ako si si iste v?imla, zjedol som v?etok syr a zeleninu, ktor? si mala v chladni?ke. Bol som naozaj ve?mi hladn?.“ Cynthia prik?vla na potvrdenie a pritom pre??vala posledn? s?sta. „K?m sa vr?tim do Manchesteru, z?jdem ti nak?pi? ?o potrebuje?.“ „Netreba. Z?jdem si nak?pi? sama dnes ve?er po pr?ci.“ „Nie, nechcem, aby si str?cala ?as. Ja som to vyjedol, tak?e je spr?vne, ak sa o n?kup postar?m s?m,“ naliehal McKintock. „Dobre teda, ak inak ned??,“ s?hlasila Cynthia a dv?hala k ?stam poh?r s ovocnou ??avou z hru?iek. McKintock sa na ?u pozeral ako pije a zachv?tilo ho vzru?enie ako mnohokr?t predt?m. Ke? Cynthia pila ovocn? ??avu, zdv?hala ?elo a rytmicky preh?tala, pri?om jej hrdlo robilo tak? zmyseln? pohyby, ?e ho ovl?dla bl?zniv? posadnutos? vzia? si ju, vnikn?? do nej cel? a cel? ju naplni? sebou. Ona to ve?mi dobre vedela a zahr?vala sa s n?m tak, ?e ho otvorene zradne provokovala ako v?etky sexy ?eny, vedom? si svojho sexappealu. Ke? Cynthia vypr?zdnila poh?r, e?te posledn?kr?t ho obr?tila hore dnom, nechala si priamo na jazyk kvapn?? posledn? kvapky a dobre vedela, ?e McKintock v tomto okamihu dosiahne vrchol vzru?enia. Naozaj bol ?erven? ako paprika a rukami st?skal okraj stola tak, ?e mu od svalov?ch s?ahov obeleli h?nky. Po poslednej kvapke polo?ila Cynthia poh?r r?zne na st?l. Hlasn? zvuk McKintockom zatriasol a zadych?an? otvoril dokor?n o?i. „Teraz... teraz...“ jachtal. „Teraz je ?as ?s? do pr?ce!“ zvolala a uk?zala na n?stenn? hodiny. Pomaly, mechanicky sa McKintock obr?til, pozrel na hodiny ako robot a odrazu si uvedomil ako ve?mi me?k?. Pol ?smej! Ke??e ho ?akal e?te n?kup v supermarkete, do Manchesteru doraz? v pokro?il? dopolud?aj?iu hodinu! Univerzita za?ne de? bez neho! Nemo?n?! ?o sa dalo robi?? Cynthia ho pobavene pozorovala, lebo dobre vedela, ?e Univerzita je pre?ho v?etk?m, samozrejme, okrem nej. S potmeh?dskym ?smevom mu pomohla z rozpakov. „Lachlan, vr?? sa do Manchesteru, len pokoj,“ povedala mu s n?klonnos?ou, „nak?pim si sama v?etko, ?o potrebujem. Mimochodom, ako to, ?e si ma v?era ve?er takto prekvapil?“ „Och, nu?, ?akujem. ?akujem, je mi ??to, ?e som ?a priviedol do rozpakov. No, pozri... v?era ve?er som bol ve?mi ??astn? z nieko?k?ch v?born?ch v?sledkov, ktor? sme dosiahli vo v?skume, ?e som sa rozhodol to s tebou osl?vi?. Len?e som pri?iel nevhod. Mrz? ma to.“ „Nabud?ce, ke? bude? tak? ??astn?, zavolaj mi!“ koketne ho pou?ila, „priprav?m sa na oslavu s tebou,“ v?znamne ?murkla. Znova sa za?ervenal a vstal od stola a sna?il sa s ?ou rozl??i?. Boyd v sl?chadl?ch po?ul, ako McKintock berie svoje veci, potom otv?raj?ce sa dvere a hlasn? bozk na rozl??ku. „No nazdar!“ pomyslel si, „tentoraz bol ?nik vydaren?“. Farnhamov? bola prav? sexu?lna diablica a zaka?d?m, ke? k nej McKintock i?iel, bolo po?u? v??niv? pohlavn? styk s primit?vnymi v?krikmi a chrochtan?m. Pou??vala ho iba ako sexu?lny n?stroj pre uspokojenie svojich n?ro?n?ch ch??ok a ke? jej nesta?il po?as celej doby, ktor? od neho o?ak?vala, fackovala ho a ?astovala hrub?mi slovami. V ka?dom pr?pade i?lo o hru, zav??en? obojstrann?m vyvrcholen?m, ve?mi ?ivo???nu a McKintockovi to tak vyhovovalo. Boyd predpokladal, ?e tento mu? mal za sebou ve?mi chladn? a rezervovan? vz?ah, tak?e ke? sa ocitol v spolo?nosti ?eny s tak?mito vlohami, s jej nasaden?m, pre?ho to muselo znamena? zbo??tenie pote?enia. Iste, aj po?as in?ch odpo??van? bol Boyd posluch??om r?znych druhov sexu?lnych aktiv?t, ale t?to n?m otriasla nato?ko, ?e mu to br?nilo udr?a? si odstup. „Keby som mal tak?to ?enu,“ aj tentoraz si povzdychol ako zaka?d?m. Striasol sa a k?dovan?m telef?nom zavolal do ?ed?ho auta. „Odch?dza,“ ozn?mil jednoducho. „Rozumiem,“ odpovedal stru?ne ?lovek na druhej strane. Boyd sa vr?til na miesto vodi?a a zo sedadla si vzal noviny. Oprel si ich o volant a tv?ril sa, ?e ??ta, ale k?tikom oka sledoval budovu. Pribli?ne po min?te zbadal McKintocka ako vych?dza z vestibulu a dlh?mi krokmi ide na parkovisko, smerom k nemu. Bolo vidno, ?e sa pon?h?a. Ke? bol McKintock dobr?ch desa? metrov od svojho auta, Boyd na?tartoval motor a nev??mavo sa pobral smerom k v?jazdu z parkoviska, akoby tam u? mal namieren?. McKintock si vo svojej n?hlivosti nev?imol ani dod?vku, ktor? popri ?om prech?dzala. O nieko?ko sek?nd sa, naopak, ?ed? auto pohlo a pomaly sa bl??ilo k rektorovmu vozidlu. Ke? bol McKintock takmer pri svojom aute a na?ahoval ruku k dver?m, ?of?r dod?vky strhol volant doprava, aby zakryl v?h?ad na parkovisko z budovy, ?ed? auto z?rove? n?hle zr?chlilo a zastalo rovno pred McKintockovym vozidlom. Obaja mu?i vyst?pili naraz akoby ich vymr?tili dve pru?iny a postavili sa po rektorovom boku. Jeden z nich sa bleskovo legitimoval a druh? ho chytil pod pazuchu. „Pol?cia! Rektor McKintock, p?jdete s nami!“ Ostal stuhnut? bez slova. T? dvaja ho odv?dzali bez formal?t k ?ed?mu autu. Jeden z nich otvoril prav? zadn? dvere a pritla?il mu na hlavu, aby ju sklonil a nasadol, potom si prisadol tesne po jeho boku. Stiahol clony na okn?ch tak, aby bol interi?r zvonka chr?nen? pred poh?admi, potom nazna?il tretiemu mu?ovi, ktor? sedel za volantom. Ten pohol autom o nieko?ko metrov smerom k dod?vke a ?akal. Vtedy sa McKintock spam?tal. „Ale... ale... ?o sa deje? Pre?o mi to rob?te? ?o som urobil?“ „Len pokoj, rektor McKintock, polo??me v?m iba nieko?ko ot?zok. Bude to r?chle, uvid?te.“ „Ale... ale ja mus?m ?s? do Manchesteru! A mus?m vyrazi? okam?ite!“ „V podstate tam pr?ve ideme. Len sa upokojte.“ „Ale... ?o moje auto... ?o s n?m bude? Nem??em ho tu necha?.“ „Aj auto ide do Manchesteru. Len pokoj. Uvo?nite sa.“ „Ale... ?o s k???om? Ten m?m ja, ako to urob?te...“ dezorientovan? h?adel na mu?a, sediaceho po jeho boku. Ten sa na?ho pozrel v?znamn?m poh?adom. „Aha... ch?pem... nepotrebujete ich...“ Mu?, ktor? ostal vonku nasadol do McKintockovho auta, na?tartoval motor a chystal sa vyrazi?. Po?as akcie vyst?pil Boyd z dod?vky a tv?ril sa, ?e kontroluje pneumatiku, aby jeho man?ver nevyzeral pre pozoruj?cich podozrivo. Ke? zbadal, ?e sa ?ed? auto pohlo smerom k nemu, pochopil, ?e z?sah u? prebehol a r?chlo nasadol do dod?vky, okam?ite vy?tartoval priemernou r?chlos?ou akoby sa ni? nestalo. ?ed? auto vy?lo z parkoviska a obratne, bez zvuku ho predbehlo, nieko?ko metrov za n?m nasledovalo auto, v ktorom sedel McKintock. Parkovisko ostalo bez pohybu a nez??astnene ?akalo na majite?ov ostatn?ch vozidiel. Aj oni sa v pokoji objavia. Cel? akcia trvala maxim?lne desa? sek?nd. V priebehu ?tvr? hodiny bol mal? konvoj na dia?nici a smeroval do Manchesteru, udr?iaval si kon?tantn? r?chlos? a zdr?iaval sa neprestajne v r?chlom pruhu. Vodi? prv?ho auta, ktor? na zadnom sedadle viezlo McKintocka pokra?oval bezpe?ne a s?stredene. Bol zvyknut? vyn?js? sa aj v t?ch naj?a???ch situ?ci?ch a rann? prem?vka bola ni? v porovnan? s prenasledovan?m, ktor? musel ob?as absolvova?. Nepovedal ani slovo, ale systematicky kontroloval situ?ciu, aby sa McKintockovo auto nach?dzalo na kr?tku vzdialenos?. Jeho kolega, vodi?, bol rovnako sk?sen? a pripraven? vrhn?? sa na ak?ko?vek typ vozidla, ktor? by sa objavil, v okamihu prevzia? kontrolu, ovl?dnu? pr?padn?ho nepriate?sk?ho vodi?a a vyrazi? vysokou r?chlos?ou smerom k ur?en?mu cie?u, mo?no pritom aj uh?ba? nepriate?skej pa?be. Mu?, ktor? sedel vzadu spolu s McKintockom nadvihol z?clonky a vidiecka krajina sa za?ala okolo nich miha?. McKintock sa trocha upokojil a za?al prem???a?. ?o by od neho mohli chcie? policajti? Sp?chal nie?o v??ne? Ktor? z jeho ?inov by mohol vysvetli? tak?to sp?sob „zatknutia“? Preto?e sa c?til zatknut?, ?no, odviedli ho ako nejak?ho zlo?inca pri v?chode z vykri?an?ho podniku. Ako si to mohli dovoli?? Je rektorom Manchesterskej univerzity. Musela sa sta? chyba. O?il a pre?iel do proti?toku. „Po?ujte,“ obr?til sa na mu?a, sediaceho po jeho boku. „?no?“ odpovedal mu? a pozoroval ho s opovrhnut?m. „Ak v?m to nevad?, mohli by ste mi znova uk?za? odznak?“ „Ke? doraz?me,“ bola jeho odpove?, po ktorej nasledoval prenikav? a v?znamn? poh?ad, sprev?dzan? gestom ruky, ktor? sa non?alantne presunula pod sako, bl?zko ?av?ho podpazu?ia. McKintock si nemohol nev?imn?? tento pohyb a zachvel sa. Rozhodol sa, ?e sa u? rad?ej nebude p?ta?. V ka?dom pr?pade, mu?i vyzerali ako policajti a zatia? mu neskrivili ani vlas na hlave, tak?e sa uvo?nil na operadle a ?akal, nech sa udalosti odv?jaj? svojim smerom. Napriek tomu bol hrozne zvedav? a znepokojen?, lebo si nedok?zal predstavi? ?o by od neho mohli chcie?. Nech sa dialo ?oko?vek, onedlho na to pr?de. Sk?r, ne? si to domyslel, dovt?pil sa, ?e vch?dzaj? do Manchesteru a za p?tami i?lo jeho auto, akoby k nim bolo pripevnen? oce?ov?m lanom. Mu? po jeho boku spustil z?vesy na okn?ch a tentoraz spustil aj v???? z?ves, ktor? odde?oval predn? a zadn? ?as? auta. Spustil aj slne?n? clony pred zadn?m oknom tak, ?e bola teraz okolit? krajina ?plne ukryt?. McKintock nevedel, do ktorej ?asti Manchesteru, ktor? poznal ve?mi dobre, maj? namieren?. Asi po dvadsiatich min?tach auto zastalo. Mu? po jeho boku vyst?pil a otvoril dvere. „Vyst?pte,“ nariadil sucho. McKintock v?havo vyst?pil a ocitol sa v podzemnom parkovisku s dobre upraven?mi m?rmi zo ?elezobet?nu a nieko?k?mi n?dzov?mi svetlami, kde-tu upevnen?mi na stene. Jeho auto parkovalo ved?a a mu?, ktor? ho ?of?roval ho pr?ve zamykal zvl??tnym, nezn?mym ?iernym dia?kov?m ovl?dan?m. Uchopili ho za lakte, ale on nazna?il, ?e bude spolupracova?. Jeden z mu?ov prik?vol a tak kr??ali ved?a neho a viedli ho k zni?en?mu v??ahu, umiestnen?mu v prednej ?asti. Vst?pili, McKintock a ?al?? traja, a jeden z nich stla?il biele tla?idlo bez ozna?enia. V skuto?nosti ?iadne z tla?idiel nebolo ozna?en? ??slom. „F?ha, ak? zvl??tny v??ah,“ pomyslel si McKintock. R?chle st?panie a potom sa dvere otvorili do bielej, ?pinavej chodby. ?pinavej v zmysle, ?e steny pokr?vala plese?, stopy top?nok, ?krabance od operadla stoli?iek a McKintockovi sa zdalo, ?e zbadal aj zvl??tne tmavo?erven? ?kvrny. Niektor? vyzerali ako ?iasto?n? odtla?ky prstov, akoby sa niekto krv?caj?ci oprel o stenu a takto ju po?pinil. D?fal, ?e si to vysvet?uje nespr?vne a medzit?m sa skupina ocitla pred dverami z bieleho dreva, obit?mi a ?pinav?mi rovnako ako m?ry. Jeden z troch mu?ov otvoril a voviedol ho dnu, posadil ho na stoli?ku, ktor? vyzerala ako zvy?ok zariadenia, pri stole, ktor? u? pam?tal aj lep?ie ?asy. Mu? zatvoril dvere a sadol si v o?ak?van? na druh? stoli?ku. ?al?? dvaja odi?li. Mu?, ktor? ostal bol ten, ktor? sedel po?as cesty ved?a McKintocka. „?o je to za miesto? Kam ste ma to priviedli?“ vybuchol ustarosten? McKintock. Bol zvyknut? na ?plne in? prostredie. C?til pach plesne a zatuchliny, po dl??ke sa neru?ene prech?dzalo nieko?ko ?v?bov. Horn? rohy miestnosti boli pokryt? hustou a zo?ltnutou pavu?inou, ?a?kou od prachu. Zop?r ?iernych pav?kov vo vn?tri pokojne ?akalo na svoju koris?. Mu? ho ignoroval a McKintock pochopil, ?e by bolo zbyto?n? ?alej nalieha?. O nieko?ko min?t sa otvorili dvere a vst?pil ak?si ?es?desiatnik v peknom modrom obleku a s okuliarmi s kosten?m r?mom. „Dobr? de?, rektor McKintock. Som William Farnsworth, zodpovedn? za bezpe?nostn? slu?by.“ Bezpe?nostn? slu?by? To je kto? P?tal sa s?m seba McKintock. „Dobr? de?,“ odpovedal kyslo, „pre?o ste ma tu priviedli? ?o odo m?a chcete? ?o je to za miesto?“ p?tal sa st?le viac nahnevan?. „Priviedli sme v?s sem,“ odvetil Farnsworth a silno zd?raznil prv? slabiku panova?n?m sp?sobom, „preto?e vy viete nie?o, ?o m? ve?k? d?le?itos? pre t?to krajinu.“ Odml?al sa na efekt. „Preto?e milujete Anglicko, je tak?“ vsadil na vlastenectvo a brut?lne mu pozrel do o??. „Och... no... iste. Samozrejme, ?e milujem Anglicko.“ Farnsworth vyr??al otvoren? dvere, ke??e McKintock bol loj?lny a vern? Brit a dokonca miloval kr??ovn?, na rozdiel od mnoh?ch in?ch spoluob?anov. ?plne rezignovan? odlo?il zbrane. „?o chcete vedie?? Som v?m k dispoz?cii.“ „Dozvedeli sme sa o jednom projekte, do ktor?ho ste zapojen?,“ spustil Farnsworth a pozeral mu do o??, ale tentoraz bez nevra?ivosti, „projekte, ktor? sa t?ka ist?ho Stroja, ktor? je schopn? pren??a? veci a osoby na vzdialenosti, hodnoten? univerz?lnym meradlom a zostrojil ho ist? Drew. ?o n?m o tom m??ete poveda??“ McKintock ostal zdesen?. Ako sa o tom mohli dozvedie?? Ani on to a? do v?eraj?ieho ve?era nevedel. Ako sa im to podarilo? Nebolo mo?n?, ?e by o tom niekto rozpr?val, a predsa sa to stalo, neexistovala in? mo?nos?. Zbledol ako stena, potom n?hle s?ervenel a nakoniec sa chytil slova. K?m odpovedal, zhlboka sa nad?chol. „Neviem, odkia? ste sa to dozvedeli, ale v podstate v?etko, ?o ste povedali zodpoved? skuto?nosti. V?etko vysvetl?m, ale aspo? mi povedzte, ?o s? za? tie bezpe?nostn? slu?by a kto vlastne ste.“ „Potom,“ odpovedal sucho Farnsworth, „bu?te si ist?, ?e sa v?etko dozviete v prav? ?as. Aby ste sa upokojili, toto je moja identifik?cia,“ chv??u pred n?m vrtel rovnak?m odznakom, ak?m sa legitimoval jeho podriaden? po?as zadr?ania na parkovisku v Liverpoole. McKintock si znova vzdychol a za?al rozpr?va?. „Asi pred t??d?om jeden profesor fyziky na mojej univerzite, profesor Drew, za mnou pri?iel spolu so svojim ?tudentom Joshuom Marronom. Tento chlapec n?hodou objavil jav, ktor? vyprodukoval pr?stroj, zostrojen? Drewom na in? ??ely. Informoval o tom svojho profesora a spolu ten jav analyzovali. Vy?lo najavo, ?e zariadenie je schopn? vykona? v?menu previazan?ch priestorov na ?ubovo?n? vzdialenos? v univerz?lnom meradle s predmetmi a cel?m ich obsahom. V podstate to znamen?, ?e Stroj, ako ho naz?vam ja, sa d? nastavi? tak, aby ukazoval na v??ho kolegu,“ uk?zal prstom na druh?ho mu?a, „a okam?ite ho premiestni? na in? miesto a nahradi? ho nie??m in?m. Pri dobrej v?li,“ a tu sa McKintock spokojne u?krnul a zatv?ril sa trocha pomstychtivo, „by sa mohol premiestni? na dno mora a na jeho mieste by sa objavil poriadny pr?val slanej morskej vody,“ uzavrel a n?hle sa naklonil nad st?l. Sediaci mu? sa nerv?zne zamrvil na stoli?ke a zamra?ene pozrel na svojho nadriaden?ho. Farnsworth prekvapene vytre?til o?i, ale hne? sa ovl?dol. „Dobre. To je pravda. U? bol vysk??an? tento... Stroj?“ „Existuje mal? prototyp, schopn? premiestni? predmety na nieko?ko centimetrov. Za pomoci equipe najlep??ch vedcov na svete sa profesorovi Drewovi podarilo vypracova? te?riu fungovania Stroja a pr?ve v?era ve?er z?skal v?sledky sk??ok. Preto ma prekvapuje, ?e o tom v?etkom viete. Teraz,“ zabodol poh?ad priamo do Farnswortha, „m??em vedie?, odkia? m?te inform?cie? Dlhujete mi to.“ „M?me svoje syst?my. A nem??em v?m ich prezradi?, inak by stratili ??innos?. Vid?m, ?e chcete spolupracova?, tak v?m nie?o poviem. Tajn? slu?by, ktor? koordinujem sa zaoberaj? zbieran?m inform?ci? r?zneho druhu v z?ujme krajiny a v na?ej pr?ci sa vyzn?me.“ „Tak?e Tajn? slu?by,“ poznamenal McKintock. „?no,“ odpovedal kr?tko Farnsworth, „a ak v?m zverujem t?to inform?ciu je to preto, lebo som presved?en?, ?e ste skuto?n? vlastenec a pod?a v??ho postavenia predpoklad?m, ?e ste aj ?lovek s ve?k?m zmyslom pre zodpovednos?. Technol?gia, ktorou disponujete, m??e ma? tak? nesmiernu hodnotu pre Ve?k? Brit?niu, ak? si vy mo?no ani neviete predstavi?.“ „Ako som to mal vedie??“ pomyslel si McKintock, „len v?era ve?er mi povedali, ?oho v?etk?ho je Stroj schopn?...“ „Preto?e, ako viete,“ pokra?oval Farnsworth, „na?a krajina pre??va obdobie ekonomickej a politickej stagn?cie. Za pomoci technol?gie, ktor? ste op?sali, so Strojom by mala Ve?k? Brit?nia nevypo??tate?n? technologick? v?hodu oproti v?etk?m ostatn?m krajin?m na svete a to v??mu projektu automaticky d?va prvorad? v?znam. Z toho v?etk?ho vypl?va, ?e sa Stroj t?mto st?va ?t?tnym tajomstvom a nikto, opakujem nikto sa o ?om nesmie dozvedie? bez m?jho schv?lenia. Ko?ko ?ud? je s n?m obozn?men?ch?“ Po?as celej tej tir?dy sa McKintock zmohol iba na po??vanie a prikyvovanie. Nariadenie o utajen? bolo rovnak?, ako on s?m nariadil Drewovi a ostatn?m, a teraz bol on na ich mieste. Takto to fungovalo. Po??tal v duchu. „Asi desa?, vr?tane m?a.“ „Tak ve?a?“ vy?akal sa prekvapen? Farnsworth, „v akom vz?ahu s? k v?m t?to ?udia? Chcem poveda?, d? sa im veri?? Mohli by prezradi? niekomu o existencii Stroja?“ „Nie. Ja s?m som im nariadil, ?e projekt je tajn? a som si ist?, ?e dohodu dodr?iavaj?. S? to v?etko vedci alebo spolupracovn?ci s mor?lnou integritou a je v ich z?ujme, aspo? v tejto f?ze ?t?die a sk??ok, aby sa projekt udr?al v tajnosti. Ch?pete, bud? ma? svoje z?sluhy na vedeck?ch publik?ci?ch, ktor? bud? nasledova?, ??inok bude pravdepodobne pomenovan? na z?klade ich mien, a tak ?alej,“ zamra?il sa zamyslene. „Av?ak, napriek tomu, mus?m sa domnieva?, ?e niekto z nich prehovoril. Inak si neviem vysvetli?, ako by ste o tom mohli z?ska? inform?cie.“ „Nie. Nikto z nich neprehovoril, to v?m m??em potvrdi?,“ upokojil ho Farnsworth. „Ako som v?m povedal, m?me svoje syst?my. Technol?giu.“ „Aha! Odpo??vanie!“ rozsvietilo sa McKintockovi. Farnsworth na rektorov v?krik nereagoval a vstal zo stoli?ky. „Dobre,“ povedal pr?sne, „teraz mus?me kona?. A mus?me to urobi? r?chlo,“ pozeral na McKintocka. „Ste obozn?men? s technick?mi podrobnos?ami projektu?“ „Nie. Ja som profesor antickej literat?ry a do fyziky a technol?gie sa nerozumiem. Na vrchole projektu je profesor Drew. On vie v?etko.“ „Dobre,“ zopakoval Farnsworth, „dnes si pohovor?me s t?mto Drewom.“ „Dnes?“ pomyslel si prekvapen? McKintock, „tak r?chlo?“ „Iste, dnes,“ zd?raznil Farnsworth, ke? videl rektorov v?raz, „povedali ste, ?e ide o fyziku a technol?giu. V?borne. Tak v?m poviem, ?o urob?te, ke? vyjdete odtia?to. Vy a va?e auto budete odvezen? na vhodn? miesto, nasadnete do auta a p?jdete na univerzitu, akoby sa ni? nestalo. Iba budete trocha me?ka?,“ pozrel na hodinky. „Ospravedln?te sa, ?e ste mali probl?my s autom. Presne o p?tn?stej v?s nav?t?vi p?n Crenshaw,“ uk?zal na mu?a ved?a seba, „a poviete, ?e s n?m m?te sch?dzku kv?li nejak?m dod?vkam didaktick?ch pom?cok. Takto informujte aj svoju sekret?rku. Crenshaw v?s odprevad? z pracovne a pripoj?te sa k nieko?k?m ?pecialistom z odborov, ktor? ste spomenuli. Potom sa presuniete na miesto, kde sa nach?dza Stroj, do laborat?ria, predpoklad?m.“ McKintock prik?vol. „Tam za pr?tomnosti v?etk?ch, ktor? s? do projektu zapojen?, predvediete ako Stroj funguje. Stalo sa nie?o? Nec?tite sa dobre?“ McKintock zbledol. „Nec?tim sa dobre,“ odpovedal ?a?kop?dne, „fakt, ?e ide o vedcov najvy??ej kateg?rie a napadne im, ?e im chce niekto ukradn?? ich vyn?lez. To predv?dzanie by mohol by? probl?m.“ „Nie, takto to nie je,“ upokojoval ho Farnsworth, „nikto im nechce ukradn?? ich projekt, to je nezmysel. My chceme iba to, ?o chce n?? n?rod,“ a urobil rukou v?gny pohyb vo vzduchu, „ide o to, ?e Stroj sa pou?ije pre dobro Ve?kej Brit?nie namiesto toho, aby sa obmedzil na laborat?rne sk??ky. Pre?o, ako ste to chceli pou?i? vy?“ pozoroval McKintocka prenikav?m poh?adom. „Rozm???al som o tom,“ odpovedal naivne. „Premiest?ova? tovar, premiest?ova? osoby a okrem toho by mal fantastick? vyu?itie v medic?ne. Je to tak nov? vec, ?e som e?te nemal ?as nie?o napl?nova?,“ a po tom v?etkom hovoril pravdu. „Ch?pem“ prik?vol Farnsworth presved?ivo, „o vyu?it? rozhodne ten, komu to prin?le??. Domnievam sa v?ak, ?e t?to vedci m??u osta? pokojn?. O pris?den? z?sluh za objav nediskutujeme. Astron?mia ma zauj?ma, viete?“ dodal trocha koketne. „Viem, ak? hodnotu m? pre vedca presl?vi? sa ako objavite? nie?oho. Vezmite si napr?klad kom?ty. Mnoho jedincov tr?vi cel? noci prilepen?ch na okul?ri teleskopu a h?ad? e?te neobjaven? kom?tu. Ak sa im to podar?, kom?ta bude pomenovan? pod?a nich a to meno jej nav?dy ostane. Je to uspokojuj?ce, viete?“ McKintock d?fal, ?e veci naber? smer ako predpokladal Farnsworth. Ten chlap sa mu p??il. Tajn? slu?by mali imid? mu?ov v ?iernych oblekoch, bielej ko?eli, slne?n?ch okuliaroch a s pi?to?ou neust?le v ruke. Tento v?ak bol ?plne ?ovi?lny, ke? rozpr?val na t?mu, ktor? ho nadch?nala. „S?hlas?m,“ s?hlasil McKintock, „o p?tn?stej, s p?nom Crenshawom,“ a pozrel na sediaceho mu?a. Ten si s n?m vymenil poh?ad bez ?smevu. Nebol to ve?mi duchapln? ?lovek. Crenshaw viedol McKintocka k v??ahu. Ke? pri?li k dver?m, dobehli ich aj ostatn? dvaja a spolu vst?pili dnu. K?m sch?dzali dole, Crenshaw sa obr?til na McKintocka. „P??ila sa v?m miestnos??“ „No...“ odpovedal a nadvihol obo?ie. „Vol?me ju la Suite,“ pokra?oval Crenshaw, „m?me aj ove?a hor?ie, pre t?ch, ktor? nespolupracuj?,“ pozrel na?ho nevra?ivo. Конец ознакомительного фрагмента. Текст предоставлен ООО «ЛитРес». Прочитайте эту книгу целиком, купив полную легальную версию (https://www.litres.ru/maurizio-dagradi/leibnizovo-kriterium/?lfrom=688855901) на ЛитРес. Безопасно оплатить книгу можно банковской картой Visa, MasterCard, Maestro, со счета мобильного телефона, с платежного терминала, в салоне МТС или Связной, через PayPal, WebMoney, Яндекс.Деньги, QIWI Кошелек, бонусными картами или другим удобным Вам способом.