Ar?na Jedna: Otrok?ri

Ar?na Jedna: Otrok?ri Morgan Rice Tril?gie Pre?itie #1 Mus?m prizna?, ?e pred AR?NA JEDNA, som predt?m nikdy ne??tal apokalyptick? knihu. Nikdy som si nemyslel, ?e to bude nie?o, ?o by sa mi p??ilo .... No, bol som ve?mi pr?jemne prekvapen?, ako n?vykov? t?to kniha bola. AR?NA JEDNA bola jedna z t?ch kn?h, ktor? ??tate neskoro do noci, k?m sa va?e o?i neza?n? zatv?ra?, preto?e ju nechcete odlo?i? .... Nie je ?iadnym tajomstvom, ?e m?m r?d siln? hrdinky v knih?ch, ktor? ??tam .... Brooke bola tvrd? , siln?, vytrval?, a zatia? ?o v knihe existuje romantika, Brooke sa jej neriadila .... vrelo odpor??am AR?NA JEDNA. -- Magaz?n Dallas Examiner. Najpred?vanej?ia s?ria! AR?NA JEDNA je kniha ??slo jedna v novej s?rii dystopick? fikcie. Mesto New York. Rok 2120. Ameri?ania boli zdecimovan?, vyhladen? po?as druhej ob?ianskej vojny. V tomto apokalyptickom svete, jedin? kto pre?ili, s? roztr?sen? ?iroko a ?aleko od seba. A v???ina z t?ch, ktor? pre?ili s? ?lenmi n?siln?ch gangov, dravci, ktor? ?ij? vo ve?k?ch mest?ch. Hliadkuj? v krajine a h?adaj? otrokov, ?erstv? obete k prevezenie do mesta na ich ob??ben? smrtiaci ?port: AR?NA JEDNA. ?tadi?n smrti, kde s?peri bojuj? proti sebe na ?ivot a na smr? v t?ch najviac barbarsk?ch sp?soboch. Existuje iba jedno pravidlo v ar?ne: nikto nepre?ije. Nikdy. Hlboko v divo?ine, vysoko v hor?ch Catskill, 17-ro?nej Brooke Moore sa podar? pre?i? a skr?va sa so svojou mlad?ou sestrou, Bree. S? opatrn? a vyh?baj? sa gangom otrok?rov. ktor? pre?es?vaj? krajinu. Ale jedn?ho d?a, Brooke nie je tak opatrn?, ako by mala by? a Bree je zajat?. Otrok?ri ju unes? pre? a mieri do mesta, a pre to, ?o bude ist? smr?. Brooke, dc?ra vojaka n?mornej pechoty, bola vychovan? by? pevn?, a nikdy neustupova? z boja. Ke? je jej sestra zajat?, Brooke zmobilizuje a vyu??va v?etko, ?o sa m? k dispoz?cii k prenasledovaniu otrok?rov a z?ska? jej sestru sp??. Cestou stretne Bena, 17, ?al?ieho pre?iv?ieho ako je ona, a ktor?ho brat je tie? v zajatiu. AR?NA JEDNA OTROK?RI (1. KNIHA Z TRIL?GIE PRE?ITIE) MORGAN RICE O Morgan Rice Morgan Rice je najpred?vanej?? autor v denn?koch up?ra, s?ria pre dospievaj?ce zah??aj?ca jeden?s? kn?h (a ?al?ie sa po??taj?); najpred?vanej?ie s?rie TRIL?GIE PRE?ITIA, apokalyptick? vzru?uj?ci pr?beh obsahuje dve knihy (a ?al?ie sa po??taj?); a najpred?vanej?ie s?rie epickej fant?zie ?ARODEJOV PRSTE?, zah??aj?ci ?trn?s? kn?h (a ?al?ie sa po??taj?). Morganovej knihy s? k dispoz?cii vo zvukov?ch a tla?en?ch vydaniach a preklady knihy s? k dispoz?cii v nem?ine, franc?z?tine, talian?ine, ?paniel?ine, portugal?ine, japon?ine, ??n?tine, ?v?d?ine, holand?ine, ture?tine, ma?ar?ine, ?e?tine a sloven?ine (s ?al??mi jazykmi v tla?i). Morgan by od v?s r?d po?ul viac a tak nev?hajte nav?t?vi? www.morganricebooks.com a zaregistrujte sa do e-mailov?ho zoznamu, dostanete zadarmo knihu, dostanete bezplatn? dar?eky, stiahnete si zadarmo aplik?ciu, z?skate najnov?ie v?hradn? spr?vy, pripojte sa na Facebook a Twitter a zosta?te v kontakte! ?O O JEJ KNIH?CH NAP?SALI „Od za?iatku ma chytila a u? ma nepustila… Tento pr?beh je fantastick? dobrodru?stvo, ktor? m? sp?d a je nap?nav? od sam?ho za?iatku. Ani na chv??u som sa nenudila.“ --Paranormal Romance Guild {o Turned} „Skvel? z?pletka, budete ma? naozaj ve?k? probl?m t?to knihu v noci odlo?i?. Dejov? zvrat na konci je tak? ??asn?, ?e si budete chcie? okam?ite k?pi? ?al?iu knihu u? len kv?li tomu, aby ste zistili, ?o sa stane ?alej.“ --The Dallas Examiner{o Loved} „T?to knihu, ktor? konkuruje Stmievaniu i Up?rskym denn?kom, budete chcie? neust?le ??ta? ?alej, a? do ?plne poslednej str?nky! Pokia? m?te radi dobrodru?stvo, l?sku a up?rov, tak je t?to kniha pr?ve pre v?s!“ --vampirebooksite.com {o Turned} „Ide?lny pr?beh pre mlad?ch ?itate?ov. Morgan Riceovej sa podarilo zauj?mav?m sp?sobom po?a? inak typick? pr?beh o up?roch. Je osvie?uj?ci a jedine?n?, s klasick?mi prvkami paranorm?lnych pr?behov pre mlad?ch dospel?ch ?itate?ov.“ --The Romance Reviews {o Turned} „Riceovej sa ve?mi dobre dar? ?itate?a pr?behom sprev?dza? u? od za?iatku, na ?o vyu??va neoby?ajn? deskript?vnu schopnos?, ktor? prekra?uje oby?ajn? na?rtnutie obrazu... T?to kniha je dobre nap?san? a ve?mi r?chlo sa ??ta, je to dobr? ?vod do novej up?rej s?gy, ktor? sa iste stane hitom u ?itate?ov, ktor? h?adaj? ?ahk?, av?ak z?bavn? ??tanie.“ --Black Lagoon Reviews {o Turned} „Prekypuje nap?t?m, milostn?mi dobrodru?stvami i akciou. Skvel? pokra?ovanie tohto radu, ktor? sp?sob?, ?e od Morgan Riceovej budete chcie? ??ta? viac.“ --vampirebooksite.com {o Loved} „Morgan Riceov? znovu dokazuje, ako znamenite dok??e rozpr?va? pr?behy… T?to kniha sa bude p??i? ?irok?mu spektru ?itate?ov, vr?tane mlad??ch fan??ikov up?rskeho/fantasy ??nru. Kon?? ne?akan?m zvratom, ktor? v?s bude ?okova?.“ --THE ROMANCE REVIEWS{o Loved} THE SORCERER’S RING A QUEST OF HEROES (Book #1) A MARCH OF KINGS (Book #2) A FATE OF DRAGONS (Book #3) A CRY OF HONOR (Book #4) A VOW OF GLORY (Book #5) A CHARGE OF VALOR (Book #6) A RITE OF SWORDS (Book #7) A GRANT OF ARMS (Book #8) A SKY OF SPELLS (Book #9) A SEA OF SHIELDS (Book #10) A REIGN OF STEEL (Book #11) A LAND OF FIRE (Book #12) A RULE OF QUEENS (Book #13) AN OATH OF BROTHERS (Book #14) THE SURVIVAL TRILOGY ARENA ONE: SLAVERSUNNERS (Book #1) ARENA TWO (Book #2) THE VAMPIRE JOURNALS TURNED (Book #1) LOVED (Book #2) BETRAYED (Book #3) DESTINED (Book #4) DESIRED (Book #5) BETROTHED (Book #6) VOWED (Book #7) FOUND (Book #8) RESURRECTED (Book #9) CRAVED (Book #10) FATED (Book #11) (https://itunes.apple.com/cz/artist/morgan-rice/id417552527?mt=11&uo=4) Poslouchejte (http://www.audible.com/pd/Teens/Arena-One-Slaverunners-Audiobook/B00BI1L59A/ref=a_search_c4_1_1_srTtl?qid=1402587928&sr=1-1) trilogii p?e?it? v kni?n?m audio form?tu! iTunes (https://itunes.apple.com/cz/artist/morgan-rice/id417552527?mt=11&uo=4) Audible (http://www.audible.com/pd/Teens/Arena-One-Slaverunners-Audiobook/B00BI1L59A/ref=a_search_c4_1_1_srTtl?qid=1402587928&sr=1-1) Copyright © 2012 Morgan Rice V?etky pr?va vyhraden?. Bez predch?dzaj?ceho p?somn?ho povolenia autora nesmie by? ?iadna ?as? tejto publik?cie reprodukovan?, distribuovan? alebo pren??an? v akejko?vek forme alebo ak?mko?vek sp?sobom, alebo ulo?en? do datab?zy ?i vyh?ad?vacieho syst?mu, s v?nimkou pr?padov uveden?ch v Z?kone o autorskom pr?ve Spojen?ch ?t?tov z roku 1976. T?to elektronick? kniha je licencovan? iba pre va?e osobn? pote?enie. T?to elektronick? kniha nesmie by? ?alej pred?van? alebo venovan? inej osobe. Ak by ste chceli t?to knihu zdie?a? s ?al?ou osobou, zak?pte, pros?m, pre ka?d?ho pr?jemcu jednu dodato?n? k?piu. Ak t?to knihu ??tate bez toho, ?e by ste ju zak?pili alebo ak nebola zak?pen? iba pre va?e osobn? pou?itie, vr??te ju, pros?m, majite?ovi a zak?pte si vlastn? k?piu. ?akujeme v?m za to, ?e re?pektujete pr?cu a vynalo?en? ?silie tohto autora. Toto dielo je vymyslen?. Men?, postavy, podniky, organiz?cie, miesta a udalosti s? produktom autorovej tvorivej predstavivosti alebo s? pou?it? vymyslen?m sp?sobom. Ak?ko?vek podobnos? so skuto?n?mi osobami, ?ij?cimi alebo m?tvymi, je ?plne n?hodn?. OBSAH ?AS? I. (#u0bb62638-7b05-5a85-8d0f-c05614fa4119) JEDEN (#ud906ab67-baaa-5f81-a3e0-03425f8337a2) DVA (#u2c3cc7ae-1400-5f03-ad2f-1915b9488f33) TRI (#ueffa4abf-724e-5af9-8cd5-ebc8ded149e0) ?TYRI (#litres_trial_promo) ?AS? II. (#litres_trial_promo) P?? (#litres_trial_promo) ?ES? (#litres_trial_promo) SE EM (#litres_trial_promo) OSEM (#litres_trial_promo) DEV?? (#litres_trial_promo) DESA? (#litres_trial_promo) J EDEN?S? (#litres_trial_promo) DVAN?S? (#litres_trial_promo) ?AS? III. (#litres_trial_promo) TRIN?S? (#litres_trial_promo) ?TRN?S? (#litres_trial_promo) P?TN?S? (#litres_trial_promo) ?ESTN?S? (#litres_trial_promo) SEDEMN?S? (#litres_trial_promo) OSEMN?S? (#litres_trial_promo) DEV?TN?S? (#litres_trial_promo) DVADSA? (#litres_trial_promo) DVADSA?JEDEN (#litres_trial_promo) ?AS? IV. (#litres_trial_promo) DVADSA?DVA (#litres_trial_promo) DVADSA?TRI (#litres_trial_promo) DVADSA??TYRI (#litres_trial_promo) DVADSA?P?? (#litres_trial_promo) DVADSA??ES? (#litres_trial_promo) DVADSA?SEDEM (#litres_trial_promo) DVADSA?OSEM (#litres_trial_promo) DVADSA?DEV?? (#litres_trial_promo) TRIDSA? (#litres_trial_promo) TRIDSA?JEDEN (#litres_trial_promo) TRIDSA?DVA (#litres_trial_promo) „Keby som bol umrel pred hodinou, ?il som ??astn? ?ivot, preto?e odteraz u? pre m?a nebude ni? d?le?it?.“ --Shakespeare Macbeth ?AS? I. JEDEN Dnes je skuto?ne n?ro?n? de?. St?pam priamo po svahu hory, vietor zatia? ne?navne bi?uje okolit? borovice, zmet?va z nich sneh a vh??a mi ho celou silou priamo do tv?re. Moje top?nky do pr?rody sa str?caj? v p?tn?stich ??slach snehu, kde nie je vidno ani to, ?e s? mi mal?. ?m?ka sa a len ?a?ko sa mi dar? n?js? pevn? p?du pod nohami. Pri ka?dom prudkom z?vane vetra c?tim, ak? je ?adov?, chv??ami a? zab?dam d?cha?. Akoby som bola v snehovom ?a?idle, ktor?m niekto neust?le trasie. Pod?a Bree je u? december. Rada po??ta, ko?ko dn? zost?va do Vianoc a ka?d? ?al?? de? ozna?? na starom kalend?ri, ktor? niekde na?la. Rob? to s tak?m nad?en?m, ?e jej nedok??em poveda?, ?e do decembra je e?te ?aleko. Nepoviem jej, ?e ten jej kalend?r je tri roky star?, ani to, ?e nov? u? nikdy ma? nebudeme, preto?e ich prestali vyr?ba? v de?, ke? svet skon?il. Nebudem jej bra? il?zie. To ve?k? sestry nerobia. Bree je v tomto oh?ade ve?mi tvrdohlav?. V?dy si myslela, ?e sneh oznamuje prich?dzaj?ci december a aj keby som jej povedala pravdu, jej n?zor by to zrejme nezmenilo. Typick? desa?ro?n? die?a. Bree nechce pochopi?, ?e zima sem do h?r prich?dza skoro. Tu vysoko v pohor? Catskill ?as akoby plynul inak a ro?n? obdobia tie? prebiehaj? trochu nezvykle. Tu, tri hodiny cesty od miesta, ktor? sa kedysi volalo New York City, l?stie opadne na konci augusta a pokryje cel? pohorie, ktor? sa tiahne kam a? oko dovid?. N?? kalend?r kedysi ukazoval spr?vne. Ke? sme sem pred tromi rokmi pri?li, pam?t?m si, ako som neveriacky h?adela na prv? sneh. Nech?pala som, ako kalend?r mohol ukazova?, ?e je okt?ber. Domnievala som sa, ?e to?ko snehu v takom skorom obdob? je hra?kou pr?rody. ?oskoro som v?ak zistila, ?e to tak nie je. Tieto hory s? proste tak? vysok? a tak? studen?, ?e zima jese? jednoducho pohlt?. Keby Bree svoj kalend?r obr?tila sp??, videla by ten star? letopo?et, nap?san? ve?k?m nevkusn?m p?smom: 2117. A ten u? tri roky neplat?. Hovor?m si, ?e to azda od sam?ho nad?enia prehliadla. Aspo? v to d?fam. V poslednej dobe ale za??nam ma? dojem, ?e to v skuto?nosti vie a ?e sa len rozhodla v tej il?zii ?i?. Nedivila by som sa jej. Funk?n? kalend?r sme samozrejme nevideli u? roky. Rovnako ako mobiln? telef?n, telev?ziu, r?dio, internet alebo ak?ko?vek technol?giu — dokonca ani elektrinu alebo te??cu vodu. Napriek tomu sme to v?ak zvl?dli u? tri roky, samy dve. Let? zn??ame dobre a hladn? neb?vame tak ?asto. Vtedy m??eme aspo? chyta? ryby a v horsk?ch rie?kach bolo v?dy plno lososov. Chod?me aj zbiera? bobule, ba na?li sme i zop?r plan?ch jablon? a hru?iek, ktor? i po tom v?etkom st?le rodia ovocie. Raz za ?as sa n?m dokonca podar? ulovi? kr?lika. Zimy s? tu v?ak neznesite?n?. V?etko je zamrznut? alebo m?tve a ka?d? rok som si ist?, ?e to nezvl?dneme. A t?to zima je zatia? t? najhor?ia. St?le si hovor?m, ?e sa to zlom?, ale u? nieko?ko dn? sme nemali poriadne jedlo a to zima e?te len za??na. Obe sme zoslabnut? od hladu a Bree je teraz navy?e e?te chor?. Ve?mi dobre to s nami nevyzer?. Pok??am sa n?m n?js? nie?o na jedenie. S n?mahou st?pam nahor, rovnakou cestou ako v?era, ke? som tie? nemala ??astie a pomaly za??nam c?ti?, ?e sa na n?s neusmeje. Dopredu ma tla?? len my?lienka na Bree, ako le?? doma a ?ak? na m?a. Prest?vam sa ?utova? a mysl?m na jej tv?r. Viem, ?e tu ?iadne lieky nen?jdem, ale d?fam, ?e je to len ?ahk? hor??ka a ?e Bree potrebuje len dobr? jedlo a trochu tepla. Potrebuje hlavne ohe?. V na?om kozube u? ale nek?rim. Nechcem riskova? to, ?e k n?m dym alebo v??a sp?len?ho dreva privedie nejak?ho otrok?ra. Dnes ve?er ju ale prekvap?m a budem sa spolieha? na ??astie. Bree miluje ohe? a ur?ite jej to zdvihne n?ladu. A ke? sa mi k tomu e?te podar? n?js? nejak? jedlo - i nie?o mal?, hoci kr?lika - ur?ite sa zotav?. A nielen fyzicky. V?imla som si, ?e v posledn?ch p?r d?och za??na str?ca? n?dej. Vid?m jej to na o?iach. A ja potrebujem, aby bola siln?. Nebudem sa len prizera?, ako mi pomaly mizne pred o?ami, rovnako ako mama. Do tv?re ma udrie ?al?? siln? z?van vetra a tento raz je tak? prudk? a trv? tak dlho, ?e mus?m skloni? hlavu a po?ka?, k?m prejde. Hu?? mi v u?iach a dala by som ?oko?vek za norm?lnu zimn? bundu. M?m na sebe len obnosen? mikinu s kapuc?ou, ktor? som pred rokmi na?la pri ceste. Mysl?m, ?e patrila nejak?mu chlapcovi, ale to je dobre. Ruk?vy s? toti? dos? dlh? na to, aby mi zakryli i ruky a pou??vam ich i ako rukavice. Mojich 168 centimetrov nie je a? tak m?lo, tak?e jej p?vodn? majite? musel by? vysok?. Niekedy si hovor?m, ?i by ho zauj?malo, ?e nos?m jeho oble?enie. Potom si ale uvedom?m, ?e je asi m?tvy. Ako v?etci ostatn?. Moje nohavice nie s? o moc lep?ie: je mi to tr?pne, ale od tej doby, ?o sme pred rokmi utiekli z mesta, nos?m na sebe st?le jedny a tie ist? d??nsy. Ak nie?o ?utujem, je to pr?ve to, ?e sme odi?li tak nar?chlo. Asi som si hovorila, ?e tu nejak? oble?enie n?jdeme, ?e tu niekde bude otvoren? obchod s oble?en?m alebo dokonca Arm?da sp?sy. To odo m?a bolo hl?pe. V?etky obchody s oble?en?m samozrejme u? d?vno niekto vyraboval. Bolo to, akoby sa svet pln? hojnosti cez noc zmenil na svet pln? n?dze. V otcovej chate som v z?suvk?ch na?la p?r kusov oble?enia. Tie som dala Bree. Bola som rada, ?e aspo? oteckove pono?ky a termoska by ju mohli udr?a? v teple. Vietor kone?ne ustal. Dv?ham hlavu a zo v?etk?ch s?l sa n?hlim priamo smerom k n?hornej plo?ine, sk?r ne? sa vietor znovu zdvihne. Som hore, sotva lap?m dych, nohy m?m v jednom ohni a pomaly sa rozhliadam. Tu hore stromy nerast? tak husto pri sebe a ne?aleko je mal? horsk? jazierko. Je zamrznut? rovnako ako v?etky ostatn?, ale na slnku sa trblieta tak, a? mus?m privrie? o?i. Hne? sa pozriem smerom k svojmu ryb?rskemu pr?tu, ktor? som tu v?era nechala vrazen? medzi dvoma kame?mi. Vy?nieva nad jazerom a vis? z neho dlh? vlasec, ktor? vedie do malej diery v ?ade. Ak je ohnut?, znamen? to, ?e s Bree dnes budeme ma? ve?eru. Ak nie, budem vedie?, ?e to nevy?lo – znovu. R?chlo sa pon?h?am zasne?enou cesti?kou medzi malou skupinkou stromov, aby som sa dobre pozrela. Je rovn?. Ako inak. Srdce akoby mi prestalo bi?. Prem???am, ?i m?m vyrazi? na ?ad a svojou malou sekerkou vyseka? dieru na inom mieste. Je mi ale jasn?, ?e by to ni? nezmenilo. Probl?m nie je v umiestnen? otvoru, ale v jazere samotnom. Zem je pr?li? zamrznut? na to, aby som vyhrabala nejak? ?ervy a ani by som nevedela, kde ich h?ada?. Nie som lovec od pr?rody. Keby som vedela, ?e skon??m tu v hor?ch, tak by som cel? svoje detstvo sledovala rel?cie o z?les?ctve a ?tudovala techniky pre?itia. Teraz som ale z ve?kej ?asti k ni?omu. Nedok??em kl?s? pasce a na moje pr?ty sa nie?o chyt? len m?lokedy. M?j otec bol n?morn?k a nau?il ma jednu vec – viem sa bi?. To mi tu v?ak nie je na ni?. Proti r??i zvierat som bezmocn?, ale aspo? sa dok??em br?ni? proti t?m dvojnoh?m. ?i sa mi to u? p??ilo alebo nie, otec u? odmala trval na tom, aby som bola jeho dc?ra – dc?ra mari??ka, a aby som na to bola hrd?. Tie? ma bral ako syna, ktor?ho nikdy nemal. Prihl?sil ma do kurzov boxu, z?pasenia, zmie?an?ch bojov?ch umen?... st?le ma u?il, ako zaobch?dza? s no?om, ako strie?a? z pi?tole, ako pozna? tlakov? body, ako bojova? za hranicami pravidiel. Zo v?etk?ho najviac ale chcel, aby som bola tvrd?, aby som nikdy nedala najavo strach a aby som nikdy neplakala. Ir?niou je, ?e som nikdy nemala mo?nos? v praxi vysk??a? ani jednu z vec?, ktor? ma nau?il, preto?e zbyto?nej?ie mi tu hore vari u? ani nem??u by? – ?iroko-?aleko niet ?ivej du?e. Potrebujem vedie?, ako n?js? nie?o na jedenie – nie ako niekoho nakopa? do zadku. A keby som n?hodou na niekoho narazila, nehod?m ho o zem – naopak, po?iadam ho o pomoc. Sna??m sa trochu viac prem???a? a spom?nam si, ?e by tu hore malo by? e?te jedno men?ie jazierko. Raz v lete som ho videla, ke? som bola v dobrodru?nej?ej n?lade a vyst?pila som na tejto hore vy??ie ne? obvykle. Malo by to by? zhruba ?tvr? m?le prudk?ho st?pania a od tej doby som tam ani raz nebola. S povzdychom sa pozriem nahor. Slnko u? pomaly zapad?, nevrl? zimn? z?pad slnka v?etko farb? do?ervena a ja som u? premrznut? a unaven?. V???inu mojich zvy?n?ch s?l mi od?erp? u? len cesta sp?? dole. ?al?ie st?panie je to posledn?, ?o by som teraz chcela podnikn??. Mal? hl?sok v mojom vn?tri ma v?ak nab?da, aby som st?pala ?alej. ??m viac ?asu teraz tr?vim sama, t?m silnej?? je otcov hlas v mojej hlave. Nezn??am ho a chcem ho nejako zapudi?, ale neviem ako. Presta? f?uka? a makaj ?alej, Moorov?! Otec ma v?dy volal priezviskom. Moorov?. ?tvalo ma to, ale jemu to bolo jedno. Ak sa teraz vr?tim, Bree nebude ma? ?o jes?. To jazero tam hore je to najlep?ie, ?o mi teraz napad?, n?? jedin? zdroj potravy. Tie? chcem, aby Bree mala ohe? a v?etko drevo tu dole je mokr?. Tam hore je vietor silnej?? a mo?no tam n?jdem drevo dos? such? na to, aby sa dalo zap?li?. Znovu sa pozriem na svah smerom hore a rozhodnem sa to sk?si?. Beriem si svoj pr?t, sklon?m hlavu a za??nam st?pa?. Ka?d? krok ma bol?, stehn? m?m pln? ostr?ch ihli?iek, do p??c mi prenik? ?adov? vzduch. Vietor zosilnel a bi?uje ma snehom, akoby ma niekto po tv?ri hladil br?snym papierom. Vysoko nad sebou po?ujem kr?kanie vt?kov, ktor? znie skoro ako v?smech. Ke? si u? mysl?m, ?e nem??em ?alej, ocit?m sa na ?al?ej plo?ine. T?to je in? ne? v?etky ostatn?, asi preto, ?e je tak vysoko: je husto zarasten? borovicami, tak?e nie je vidie? ?alej ne? na tri metre. Pod tou obrovskou klenbou kor?n stromov oblohu skoro nevidno a sneh je posypan? zelen?m ihli??m. Obrovsk? kmene t?chto stromov s? navy?e ide?lnou ochranou pred vetrom. Ako keby som vst?pila do mal?ho s?kromn?ho kr??ovstva ukryt?ho pred zvy?kom sveta. Oto??m sa a na chv??u si u??vam ten v?h?ad: je ??asn?. V?dy som si myslela, ?e z otcovej chalupy v polovici kopca m?me skvel? v?h?ad, ale tu hore je to naozaj ?chvatn?. V?etk?mi smermi sa tiahnu vrcholy h?r a v dia?ke za nimi dokonca vid?m, ako sa ligoce rieka Hudson. Taktie? vid?m, ako sa po na?ej hore vin? cesty, v pozoruhodne dobrom stave. Asi preto, ?e sem hore chod? tak m?lo ?ud?. Vlastne som tu nikdy nevidela ?iadne auto ani in? vozidlo. Cesty s? prejazdn?, hoci s? strm? a napadol na ne sneh. Na slnku sa toti? zahrievaj? a ve?mi dobre sa odvod?uj?, tak?e v???ina napadan?ho snehu sa na nich roztopila. Zasiahla ma boles? ?zkosti a strachu. M?m rad?ej, ke? s? cesty pokryt? snehom a ?adom, ke? s? pre vozidl? neprejazdn?, preto?e jedin? ?udia, ktor? maj? aut? a palivo, s? otrok?ri – nemilosrdn? lovci odmien, ktor?ch ?lohou je ?ivi? Ar?nu 1. Hliadkuj? v?ade a h?adaj? kohoko?vek, kto zostal na?ive, aby ho uniesli a priviezli do ar?ny ako otroka. Tam vraj bojuj? na smr? pre z?bavu ostatn?ch. Bree a ja sme zatia? mali ??astie. Po?as t?ch rokov, ?o sme tu hore, sme v okol? nevideli ?iadnych otrok?rov – ale mysl?m si, ?e len preto, lebo sme tak vysoko, v od?ahlej oblasti. Len raz som po?ula sku?anie otrok?rskeho motora, hrozne ?aleko, na druhej strane rieky. Viem, ?e tam niekde dole s? a hliadkuj?. A ja nebudem riskova? – star?m sa o to, aby sme sa dr?ali pri zemi, drevo p?lime len zriedka, ke? naozaj potrebujeme a neust?le na Bree d?vam pozor. V???inou ju na lov beriem so sebou – rovnako, ako by som to spravila dnes, keby nebola tak? chor?. Ot??am sa sp?? k plo?ine a idem sa pozrie? na jazierko. Je celkom zamrznut? a v popolud?aj?om slnku ?plne ?iari ako straten? ?perk schovan? v h??tine. Urob?m p?r opatrn?ch krokov po ?ade, aby som sa uistila, ?e nepraskne. Len ?o sa mi zd?, ?e je dos? pevn?, urob?m nieko?ko ?al??ch. N?jdem si miesto, vytiahnem spoza opaska mal? sekerku a nieko?kokr?t silno seknem do ?adu. Objavila sa trhlina. K?ak?m si ?ad, beriem do ruky n?? a celou silou ho vraz?m doprostred trhliny. Kr?tim ?pi?kou no?a a po chv?li sa mi dar? v ?ade vytvori? dieru ve?k? tak akur?t na vylovenie ryby. ?m?kam sa a n?hlim sp?? na breh, beriem pr?t a vraz?m ho medzi dva kon?re stromu, rozbal?m vlasec a be??m s n?m sp?? k diere v ?ade, do ktorej ?n?ru vlo??m. Nieko?kokr?t n?m zatrasiem v n?deji, ?e sa kovov? h??ik na slnku zablyskne a priv?bi nejak?ho ?iv?ho tvora pod ?adom. Nem??em sa ale zbavi? dojmu, ?e je to zbyto?n?, ?e ?oko?vek, ?o v t?chto horsk?ch jazer?ch ?ilo, d?vno zahynulo. Tu hore je e?te v???ia zima a nem??em tu cel? ?as len tak st?? a pozera?. Mus?m sa h?ba?. Ot??am sa a idem smerom od jazera, preto?e moje pover?iv? Ja mi hovor?, ?e rybu ur?ite chyt?m, hlavne ke? tam nebudem len tak st?? a z?za?. Chod?m v kruhoch okolo jazera a okolo stromov a ??cham si ruky, aby som ich udr?ala v teple. Nepom?ha to. Vtom si spomeniem na such? drevo. Rozhliadam sa a h?ad?m nie?o, ??m by sa dalo k?ri?, ale je to m?rne. Zem je pokryt? snehom. Obr?tim teda svoj poh?ad nahor, ale v???ina kon?rov je tie? zasne?en?. V dia?ke si ale v?imnem nieko?ko stromov o??ahan?ch vetrom, ktor? zasne?en? nie s?. Idem k nim bli??ie a rukou ich sk?mam. S ??avou si v??mam, ?e niektor? kon?re s? such?. Beriem do ruky svoju sekerku a useknem jednu z v????ch vetiev. Sta?? mi n?ru? dreva a t?to ve?k? vetva bude ?plne sta?i?. Chyt?m ju vo vzduchu, aby nespadla do snehu, potom ju opriem o kme? stromu a preseknem ju napoly. Tak to rob?m znovu a znovu, k?m nem?m mal? k?pku dreva, ktor? potom odnesiem v n?ru?i. Odklad?m ju na jeden zo ?irok?ch n?zkych kon?rov, kde bude v bezpe?? pred napadan?m snehom. Rozhliadam sa v?kol seba a sk?mam ?al?ie kmene stromov, ke? vtom ma nie?o zaraz?. Idem bli??ie k jedn?mu zo stromov a v?imnem si, ?e jeho k?ra je in? ne? na ostatn?ch stromoch. Pozriem sa hore a uvedom?m si, ?e to nie je borovica, ale javor. Zar??a ma, ?e vid?m javor tak vysoko v hor?ch a e?te viac ma prekvapuje skuto?nos?, ?e som ho v?bec spoznala. Javor je vlastne t? jedin? vec, ktor? by som v pr?rode v?bec dok?zala spozna?. I ke? sa tomu br?nim, prepadne ma spomienka. Raz, ke? som bola mal?, si otec vzal do hlavy, ?e ma vezme na v?let do pr?rody. Ktovie pre?o ma vzal st??a? javorov? sirup. Nieko?ko hod?n sme ?li do nejak?ho bohom zabudnut?ho miesta, ja som niesla kovov? vedro, on vrt?k a ?al?ie hodiny sme str?vili putovan?m po lesoch so sprievodcom a h?adan?m perfektn?ch javorov. Pam?t?m si ten jeho sklaman? poh?ad, ke? nav?tal svoj prv? javor a do n??ho vedra za?ala pomaly tiec? ??ra tekutina. ?akal, ?e tam pote?ie sirup. N?? sprievodca sa mu za?al smia? a povedal mu, ?e z javorov nete?ie sirup, ale miazga. Miazga sa potom musela vari? a t?m vznikne sirup. Hovoril, ?e to trv? hodiny a ?e z 80 gal?nov miazgy dostane ?lovek ?tvr? gal?nu sirupu. Otec sa pozrel na svoje vedro, z ktor?ho u? pretekala miazga a ?plne o?ervenel, ako keby mu niekto predal pokazen? tovar. Bol to ten najhrd?? ?lovek, ktor?ho som kedy stretla a ak nie?o nezn??al viac, ne? c?ti? sa hl?po, tak to bolo vtedy, ke? sa mu niekto smial. A ke? sa mu ten mu? smial, tak po ?om hodil svoje vedro, len tesne ho netrafil, vzal ma za ruku a vyr?tili sme sa pre?. Potom ma u? do pr?rody nikdy nevzal. Mne to ale nevadilo — a ten v?let sa mi dokonca p??il, i ke? otec celou cestou sp?? v aute ticho z?ril. K?m ma odviedol pre?, podarilo sa mi nato?i? mal? hrn?ek miazgy a cestou domov som z nej pomaly usrk?vala, ke? sa ned?val. Bolo to skvel?. Chutilo to ako voda s cukrom. Ako teraz stoj?m pred t?m stromom, spozn?vam ho, ako by som spoznala svojho s?rodenca. Tento exempl?r je ale chud? a tenk?, preto?e je tak vysoko a prekvapilo by ma, keby v sebe v?bec nejak? miazgu mal. Nem?m ale ?o strati?. Vyber?m svoj n?? a zat?nam ho do k?ry stromu, znovu a znovu do rovnak?ho miesta. Potom ho zabor?m hlboko do diery a tla??m ho ??m ?alej hlb?ie a z?rove? sa n?m pok??am kr?ti?. Vlastne ani ne?ak?m, ?e sa nie?o stane. Na moje obrovsk? prekvapenie sa von vyderie kvapka miazgy. A ?plne ma ?okuje, ke? sa o chv??ku objav? mal? pramienok. Dotknem sa tej tekutiny prstom a obliznem ho jazykom. C?tim ten pr?val cukru a okam?ite spozn?vam t? chu?. Presne ako si ju pam?t?m. Nem??em tomu uveri?. Miazga za??na vyteka? r?chlej?ie a ve?a z nej sa mi str?ca na kmeni stromu. Pozer?m okolo seba a z?falo sa sna??m n?js? nie?o, do ?oho by som ju mohla napusti?, vedierko alebo ?oko?vek – ale samozrejme tu ni? nie je. A potom si spomeniem: moja termoska. Odopnem si svoju plastov? termosku z p?sa a obr?tim ju hore nohami, aby z nej vytiekla voda. Vodu m??em zohna? kedyko?vek, zvl??? ke? je v?ade to?ko snehu – ale t?to miazga je vz?cna. Dr??m termosku pri diere v strome a priala by som si ma? poriadny vrt?k s lievikom. Tla??m termosku k stromu ako sa len d? a v???inu miazgy sa mi dar? zachyti?. Pln? sa pomal?ie, ne? by som chcela, ale o nieko?ko min?t je termoska dopoly pln?. Pr?d miazgy sa zastavil. ?ak?m nieko?ko sek?nd, ?i znovu za?ne tiec?, ale neza??na. Rozhliadam sa naokolo a v?imnem si ?al?? javor, asi tri metre odo m?a. S rados?ou k nemu pribehnem, vytiahnem n?? a pok??am sa ho do kme?a zarazi? celou silou s n?dejou, ?e termosku napln?m ?plne a predstavujem si, ako sa asi Bree bude tv?ri?, ke? miazgu ochutn?. Nie je s?ce ktovieako v??ivn?, ale ur?ite jej sprav? rados?. Ke? no?om zasiahnem kme? stromu, ozve sa tento raz ostr? zvuk, ako ke? nie?o praskne a nie je to zvuk, ktor? by som ?akala a hne? nato sa ozve stenanie padaj?ceho stromu. Pozriem sa hore a vid?m, ako sa strom nakl??a a neskoro si uvedomujem, ?e tento strom, pokryt? ?adom, je m?tvy. Sta?ilo do? len udrie? no?om, aby sa prevr?til. O chv??u nesk?r tento minim?lne ?es?metrov? strom s ve?k?m zadunen?m pad? k zemi a rozv?ri okolo seba obrovsk? mrak snehu a borovicov?ho ihli?ia. Skr??m sa v strachu, ?e niekto zistil, ?e tu som. Som na seba stra?ne na?tvan?. To bolo neopatrn?. Hl?pe. Mala som sa na ten strom najsk?r pozrie? poriadne. O nieko?ko okamihov sa ale upokoj?m, preto?e si uvedomujem, ?e tu hore nikto in? nie je. Za?nem op?? uva?ova? racion?lne a uvedom?m si, ?e stromy v lese padaj? samy od seba, tak?e tak?to udalos? neznamen? nutne pr?tomnos? ?loveka. A ako sa d?vam smerom, kde pred chv??ou st?l strom, nie?o ma zaraz?. A len neveriacky z?zam. K?sok od miesta, kde stoj?m, vid?m mal? kamenn? chatku postaven? priamo do skaly a ukryt? za skupinkou stromov. Je mal?, ale m? dokonale ?tvorcov? tvar, asi ?tyri a pol metra na ??rku i na d??ku a vysok? asi tri a pol metra. Na streche vid?m mal? kom?n?ek a v sten?ch s? mal? okn?. Dreven? vstupn? dvere s? pootvoren?. T?to mal? chatka je tak dobre maskovan? a tak dokonale spl?va s okol?m, ?e ju ?a?ko rozozn?vam i ke? sa pozer?m priamo na ?u. Strecha i steny s? zasne?en? a kamenn? prie?elie dokonale spl?va s okolitou krajinou. Chatka vypad? starobylo, akoby ju niekto postavil pred stovkami rokov. Nech?pem, ?o tu rob?, kto ju postavil, ani pre?o vlastne. Mo?no ju postavili pre nejak?ho str??cu chr?nenej rezerv?cie. Mo?no tu ?il nejak? pustovn?k. Alebo nejak? fan??ik z?les?ctva. Vyzer? to, ako keby sa jej nikto u? roky ani nedotkol. Starostlivo sk?mam okolie, ?i neuvid?m nejak? stopy top?nok alebo zveri ved?ce dnu alebo von. ?iadne tu ale nie s?. Prem???am, kedy napadol sneh, bolo to pred nieko?k?mi d?ami, a v hlave sa pok??am po??ta?. Minim?lne za tri posledn? dni tu nikto nebol. Srdce mi posko?? pri pomyslen? na to, ?o by sa mohlo skr?va? vn?tri. Jedlo, oble?enie, lieky, zbrane, materi?ly — ?oko?vek z toho by bolo darom z nebies. Opatrne idem cez ?istinku a neust?le sa obzer?m, ?i ma niekto nesleduje. Idem r?chlo a v snehu zanech?vam ve?k? n?padn? stopy. Ke? doraz?m k dver?m, e?te raz sa oto??m a nieko?ko sek?nd tam len stoj?m a po??vam. Po?u? len vietor a ne?alek? potok, ktor? pretek? zhruba meter pred chatkou. Natiahnem sa a celou silou udriem na dvere rukov??ou svojej sekerky, ozve sa duniv? zvuk, ktor? by v?etk?m zvierat?m, ktor? sa mo?no skr?vaj? vn?tri, mal da? posledn? varovanie. ?iadna odpove?. R?chlo otv?ram dvere, odh??am sneh a vch?dzam dnu. Je tu tma, vn?traj?ok osvet?uj? len posledn? zvy?ky denn?ho svetla, ktor? sa sem vkr?daj? mal?mi oknami a moje o?i si chv??u musia zvyka? na tmu. ?ak?m, chrbtom opret? o dvere, a som pripraven? br?ni? sa v pr?pade, ?e by tu mohlo prezimova? nejak? zviera. Po nieko?k?ch ?al??ch sekund?ch si v?ak moje o?i na ?ero zvykn? a je jasn?, ?e som tu sama. Zo v?etk?ho najsk?r si v?imnem to, ?e je tu celkom teplo. Mo?no preto, ?e je to tu tak? mal?, s n?zkym stropom a zabudovan? priamo do skaly, alebo preto, ?e je chatka chr?nen? proti vetru. I ke? okn? nie s? zasklen? ani nijako zavret? a napriek tomu, ?e dvere s? st?le pootvoren?, mus? tu by? aspo? o osem stup?ov teplej?ie – omnoho teplej?ie ne? je hocikedy v otcovej chate, dokonca i ke? sa tam k?ri. Otcova chata bola postaven? hlavne lacno, jej steny s? tenk? ako papier a oblo?en? linoleom, a sed? na okraji kopca, kde akoby st?la priamo v ceste vetru. Toto miesto je ale in?. Kamenn? steny s? tak? siln? a dobre postaven?, ?e sa tu c?tim ?tulne a bezpe?ne. Neviem si ani predstavi?, ak? by tu bolo teplo, keby som zavrela dvere, zadebnila okn? a rozlo?ila ohe? v kozube, ktor? sa zd? by? funk?n?. Vn?tri je len jedna ve?k? miestnos?. Pok??am sa v tom ?ere na podlahe n?js? nie?o, ?oko?vek, ?o by som mohla pou?i?. Je to neuverite?n?, ale vyzer? to, ?e tu od vojny nikto nebol. Ka?d? dom, ktor? som videla, mal rozbit? okn?, naokolo sa pova?ovali trosky a v?dy bolo zrejm?, ?e z neho niekto vyraboval v?etko, ?o by mohlo by? u?ito?n?, dokonca aj k?ble. Tento v?ak nie. Je ?ist?, nedotknut? a upratan?, akoby jeho majite? raz len tak vstal a odi?iel. Zauj?malo by ma, ?i to bolo e?te sk?r, ne? vojna v?bec za?ala. Pod?a pavu??n na strope a tejto neskuto?nej lokality, tak dobre ukrytej za stromami, by som povedala, ?e ?no. Tu nikto nebol desiatky rokov. V?imnem si obrys nejak?ho predmetu pri proti?ahlej stene a pomaly sa k nemu bl??im, rukami natiahnut?mi pred sebou ?m?tram do tmy. Ke? sa toho predmetu moje ruky dotkn?, zis?ujem, ?e je to skrinka so z?suvkami. Prejdem po nej rukou a c?tim, ?e je pokryt? prachom. Prech?dzam rukami po mal?ch gu?at?ch rukov?tiach z?suviek. Opatrne ich otv?ram, jednu po druhej. Je pr?li? ve?k? tma na to, aby som videla, ?o je vn?tri, tak ich obsah presk?mavam rukou. V prvej ni? nie je. Ani v druhej. R?chle ich v?etky otvor?m a rovnako r?chlo klesaj? moje n?deje – ke? vtom sa zastav?m pri piatej z?suvke. Vzadu nie?o je. Pomaly to vyberiem. Dr??m to na svetle a spo?iatku nem??em rozozna?, ?o je to, ale potom c?tim staniol, ktor? mi prezrad?, ?o to je: tabu?ka ?okol?dy. Niekto ju u? nahryzol, ale st?le je zabalen? v p?vodnom obale a z ve?kej ?asti je zachoval?. K?sok rozbal?m a privoniam k nemu. Nem??em uveri?, ?e je to skuto?n?: naozajstn? ?okol?da. ?okol?du sme nemali u? od vojny. S v??ou prich?dza ostr? boles? hladu a len s vyp?t?m v?etk?ch s?l sa dok??em ovl?dnu?, aby som na mieste neroztrhala obal a cel? ju nezhltla. N?tim sa dod?va? si silu, opatrne ju zase zabal?m a schov?m do vrecka. Po?k?m, k?m budem s Bree a potom si ju vychutn?m. Pri pomyslen? na jej v?raz, ke? ju ochutn?, sa mi na tv?ri objav? ?smev. To bude na nezaplatenie. R?chlo prebehnem zvy?n? z?suvky s novou n?dejou, ?e objav?m nejak? poklad. V?etko ostatn? je ale pr?zdne. Oto??m sa sp?? do miestnosti a prejdem si ju od steny k stene, okolo stien, v?etky k?ty v snahe n?js? ?oko?vek. Je to tu v?ak opusten?. Vtom st?pim na nie?o m?kk?. K?aknem si, zdvihnem to a podr??m na svetle. Som ohromen?: je to medved?k. Je o??chan? a ch?ba mu jedno oko, ale Bree medved?ky miluje a ten, ktor?ho nechala doma, ke? sme odi?li, jej hrozne ch?ba. Ke? toto uvid?, bude ma? neskuto?n? rados?. Vyzer? to, ?e dnes bude ma? ??astn? de?. Napch?m si medved?ka za opasok a ako sa dv?ham, moja ruka prejde po nie?om m?kkom. Zdvihnem to a pozriem si to lep?ie, na moju rados? v ruke dr??m ??l. Je ?ierny a zapr??en?, ale ke? si ho prilo??m k telu, ihne? c?tim, ak? je tepl?. Idem k oknu a ??l opr??im. Pozriem si ho na svetle: je dlh? a hrub? – dokonca bez dier. Akoby som na?la ?ist? zlato. Okam?ite si ho obt??am okolo krku, schov?m pod tri?ko a hne? mi je teplej?ie. A k?chnem. Slnko zapad? a zd? sa, ?e som na?la v?etko, ?o sa d?, tak?e sa d?vam na odchod. Cestou k dver?m ale zakopnem o nie?o tvrd? a kovov?. Zastav?m sa, op?? si k?aknem a opatrne sa sna??m nahmata?, ?i to nie je nejak? zbra?. Nie je. Je to gu?at? dr?adlo pripevnen? k drevenej podlahe. Ako klopadlo. Alebo k?u?ka. ?klbem n?m do?ava a doprava. Ni? sa nestalo. Sk??am n?m ot??a?. Ni?. Sk?sim ??astie. Postav?m sa nabok a zo v?etk?ch s?l za? potiahnem priamo nahor. Otvorili sa padacie dvere a vzniesol sa oblak prachu. Nakuknem dole, kde ma uv?tal ?al?? priestor s hlinenou podlahou, vysok? nie?o vy?e metra. Srdce sa mi rozb?chalo z pomyslenia na mo?nosti, ktor? sa n?m t?m otvorili. Keby sme tu b?vali a vyskytli by sa probl?my, mohla by som Bree schova? tu dolu. T?to chatka z?skava na hodnote ??m ?alej, t?m viac. A nielen to. Ke? sa pozriem, ako to dole vyzer?, nie?o sa tam leskne. Tie ?a?k? dreven? dvere ?plne odklop?m a r?chlo leziem po rebr?ku dole. Je tu ?pln? tma, tak?e rukami ?m?tram pred sebou. Nie?o som nahmatala. Sklo. V sten?ch s? zabudovan? police a na nich s? poh?re. Zav?racie. Jeden beriem do ruky a vynesiem ho na svetlo. Vn?tri je nie?o ?erven? a m?kk?. Vyzer? to ako marmel?da. R?chlo odkr?tim kovov? vie?ko a k poh?ru privoniam. ?tip?av? v??a mal?n ma oval? ako morsk? vlna. Str??m dnu prst a v?havo ho d?vam na jazyk. Nem??em tomu uveri?: malinov? d?em. A chut?, ako keby ho niekto urobil v?era. R?chlo zavriem vie?ko, napch?m si poh?r do vrecka a pon?h?am sa sp?? k policiam. Nahmat?vam desiatky poh?rov. Beriem ten najbli??? a pozriem sa na? na svetle. Tento vyzer? ako uhorky. Som v ??ase. Toto miesto je zlat? ba?a. Priala by som si ich so sebou vzia? v?etky, ale nem?m ich v ?om odnies? a ruky mi mrzn?, vonku sa navy?e u? stmieva. Poh?r s uhorkami teda d?vam sp?? na svoje miesto, r?chlo po rebr?ku vyleziem hore a poriadne za sebou zatv?ram padacie dvere. Chcela by som ich zamkn?? a som nerv?zna z toho, ?e to tam dole v?etko nech?vam bez dozoru. Pripomeniem si ale, ?e tu u? roky nikto nebol – a ?e ani ja by som si to asi nev?imla, keby ten strom nespadol. Ke? odch?dzam, zatv?ram za sebou dvere a? na doraz a c?tim t??bu to tu chr?ni?, akoby to u? bol n?? domov. S pln?mi vreckami sa n?hlim sp?? k jazierku – ale vtom sa okam?ite zastav?m, preto?e som si v?imla pohyb a za?ula nejak? zvuk. Najsk?r ma prepadol strach z toho, ?e ma niekto sledoval – ke? sa v?ak pomaly oto??m - vid?m nie?o in?. Tri metre odo m?a stoj? jele? a h?ad? na m?a. Je to prv? jele?, ktor?ho som za tie roky videla. Jeho ve?k? ?ierne o?i h?adia do mojich, potom sa znenazdajky oto?? a ute?ie pre?. Nem?m slov. Mesiac ?o mesiac sa sna??m nejak?ho jele?a n?js? v n?deji, ?e sa k nemu budem m?c? dosta? tak bl?zko, aby som do neho mohla vrhn?? n??. Nikdy som v?ak nikde ?iadneho nevidela. Mo?no som nelovila dos? ?asto. Mo?no tu hore ?ij? cel? ?as. Rozhodnem sa sem hne? r?no vr?ti? a ke? budem musie?, budem ?aka? hoc aj cel? de?. Ke? tu bol raz, mo?no sa vr?ti. Ak ho nabud?ce uvid?m, zabijem ho. Ten jele? by n?s mohol nas?ti? na nieko?ko t??d?ov. Pln? novej n?deje sa pon?h?am k jazierku. Ke? sa pribl??im k pr?tu a pozriem na?, srdce sa mi rozb??i, preto?e je ohnut? skoro do polovice. Trasiem sa nedo?kavos?ou a uh??am k diere v ?ade a je mi jedno, ?e sa mi ?m?ka. Pevne uchop?m vlasec a modl?m sa, aby vydr?al. Natiahnem sa a silno trhnem. C?tim, ako opa?n?m smerom ?klbe ve?k? ryba a ticho povzbudzujem vlasec, aby sa nepretrhol a h??ik, aby sa neodlomil. Jedno posledn? ?klbnutie a ryba let? z ?adu. Je to obrovsk? losos, ve?k? ako moje rameno. Dopadol na ?ad a trepe sa a k??e v?etk?mi smermi. Pribehnem k nemu, aby som ho zdvihla, ale vyk?zol mi a znovu sa trepe na ?ade. Ruky m?m pokryt? slizom a pr?li? ?myk?av? na to, aby som ho mohla uchopi?, tak?e rozbal?m svoje ruk?vy a znovu ho chyt?m, tento raz pevnej?ie. Vrt? sa mi v n?ru?i a dobr?ch tridsa? sek?nd sebou h?d?e, a? potom kone?ne prestane. Je m?tvy. ?asnem. Je to m?j prv? ?lovok za nieko?ko mesiacov. K??em sa po ?ade pln? nad?enia, kladiem ho na breh a bal?m do snehu v strachu, aby nejak?m sp?sobom znovu nepri?iel k ?ivotu a nesko?il sp?? do jazera. Beriem si pr?t a vlasec do jednej ruky a rybu do druhej. C?tim poh?r s d?emom v jednom vrecku, termosku s miazgou v druhom vrecku spolu s ?okol?dou a medved?ka za p?som. Bree bude dnes ve?er bohat?. Zost?va mi vzia? u? len jedno. Idem ku k?pke such?ho dreva, pr?t chyt?m pod pazuchu a vo?nou rukou sa sna??m nabra? to?ko dreva, ko?ko unesiem. P?r k?skov mi spadne a nem??em vzia? to?ko, ko?ko by som chcela, ale nes?a?ujem sa. Po zvy?ok sa sem m??em vr?ti? r?no. S pln?mi rukami sa za posledn?ch l??ov denn?ho svetla ?m?kam nadol po strmom svahu, opatrne, aby som ?iadny zo svojich pokladov nestratila. Celou cestou nem??em pusti? z hlavy t? chatku. Je dokonal? a skr?va tak? mo?nosti, a? sa mi z toho znovu rozb?cha srdce. Je to presne to, ?o potrebujeme. Otcova chata je pr?li? n?padn?, postaven? pri hlavnej ceste. U? mesiace m?m obavy z toho, ?e sme tam pr?li? zranite?n?. Sta?ilo by, aby okolo pre?iel jeden zbl?dil? otrok?r a mali by sme probl?my. U? dlho n?s chcem pres?ahova?, ale doteraz som nevedela kam. Koniec koncov, tu hore ?iadne ?al?ie domy nie s?. T? mal? chatka je tak vysoko, tak ?aleko od najbli??ej cesty – navy?e doslova postaven? priamo do skaly – a tak dobre zamaskovan?, ako keby bola stvoren? pr?ve pre n?s. Nikto by n?s tam hore nikdy nena?iel. A keby aj hej, nemal by kde zaparkova?. Musel by pe?i st?pa? do svahu a z tej vyhliadky by som ho videla na m??u ?aleko. Je tam i zdroj ?erstvej vody, priamo pred vchodom je te??ci potok, tak?e by som nemusela nech?va? Bree samu zaka?d?m, ke? sa idem do h?r vyk?pa? a opra? na?e oble?enie. A nemusela by som nosi? po jednom vedierka vody z jazera zaka?d?m, ke? chcem uvari?. Nehovoriac o tom, ?e s takou klenbou stromov by sme boli dos? skryt? na to, aby sme mohli ka?d? noc k?ri? v kozube. Boli by sme vo v???om teple a bezpe?? na mieste, ktor? je pln? r?b a zveri – a s pivnicou plnou jedla. U? som sa rozhodla: Hne? zajtra sa s?ahujeme. Akoby mi z pliec spadla obrovsk? ?archa. C?tim sa ako znovuzroden?. Je to prv? raz po dlhom ?ase, ?o nec?tim ten ostr? hlad v ?al?dku a prenikav? chlad v ruk?ch. Dokonca i vietor mi na ceste dolu f?ka do chrbta, akoby mi pom?hal. Teraz ver?m, ?e sa veci kone?ne obr?tili k lep?iemu. Nespom?nam si, kedy som sa naposledy c?tila tak dobre. Teraz viem, ?e to m??eme zvl?dnu?. Teraz u? m??eme pre?i?. DVA K?m doraz?m k otcovej chate, je u? po s?mraku, teplota klesla a stvrdnut? sneh mi prask? pod nohami. Vyjdem z lesa a vid?m na?u chatu, ako tam sed? s?a hniezdo, n?padne zasaden? ved?a cesty a s ??avou pozorujem, ?e vyzer? neporu?ene, presne tak, ako som ju op???ala. Okam?ite sa idem pozrie?, ?i k nej alebo od nej neved? nejak? stopy – zvieracie alebo ?udsk? – a ?iadne nenach?dzam. Vn?tri sa nesvieti, ale to je norm?lne. Keby ?no, mala by som obavy. Nem?me elektrinu a svetlo by znamenalo, ?e Bree zap?lila svie?ky — a to by bezo m?a neurobila. Zastav?m sa a nieko?ko sek?nd na??vam, ale v?ade je ticho. ?iadne zvuky z?pasu, volanie o pomoc, ani n?rek ?loveka, ktor? je chor? alebo ho nie?o bol?. S ??avou si m??em vyd?chnu?. Jeden hl?sok vo mne sa st?le boj?, ?e sa raz vr?tim a dvere n?jdem otvoren? dokor?n, okn? rozbit?, stopy ved?ce do domu a Bree nikde. T?to no?n? moru som mala u? nieko?kokr?t, v?dy sa prebud?m cel? spoten? a mus?m sa ?s? do ved?aj?ej izby presved?i?, ?e je Bree vo svojej posteli. V?dy tam je, ?plne v poriadku, a ja sa v duchu napom?nam. Viem, ?e by som sa po t?ch rokoch mala presta? to?ko strachova?. Ale z nejak?ho d?vodu nem??em: v?dy, ke? mus?m Bree necha? samu, je to, akoby som si do srdca vrazila mal? n??. St?le som v strehu, pozorujem okolie a d?vam sa na na?u chatu v poslednom svetle doh?raj?ceho d?a. Nikdy nebola pekn?. Typick? horsk? chata, vlastne ve?k? hranat? ?katu?a bez akejko?vek osobnosti, steny ozdoben? lacn?m akvamar?nov?m vinylom, ktor? vyzeral staro u? od prv?ho d?a a ktor? dnes vyzer? ako plese?. Okien je m?lo, s? mal? a vyroben? z lacn?ho plastu. Vyzer?, akoby patrila medzi obytn? pr?vesy. M? zhruba p?? metrov na ??rku a desa? metrov na d??ku, ?o poskytuje priestor pre jednu sp?l?u, ale jej stavite? ju vo svojej nekone?nej prozrete?nosti rozdelil na dve mal? sp?lne a e?te jednu men?iu ob?va?ku. Pam?t?m si, ako som sem e?te ako die?a jazdila, to bolo e?te pred vojnou, ke? bol svet norm?lny. Ke? bol otec doma, br?val n?s sem na v?kendy, aby sme na p?r dn? boli pre? z mesta. Nechcela som by? nev?a?n?, tak som otcovi hovorila, ?e sa mi tu p??i, ale v duchu som to tu nikdy nemala rada – v?dy to tu bolo tak? temn?, stiesnen? a zatuchnut?. Spom?nam si, ?e som sa ako die?a nikdy nemohla do?ka?, a? v?kend skon??, aby som sa odtia?to dostala pre?. Vybavujem si, ?e som si v duchu prisahala, ?e ke? budem v???ia, nikdy sa sem nevr?tim. Paradoxne som teraz za toto miesto v?a?n?. Zachr?nilo mi ?ivot — Bree tie?. Ke? vypukla vojna a museli sme utiec? z mesta, nemali sme na v?ber. Keby nebolo tejto chatky, neviem, kam by sme ?li. A keby nebola tak vysoko, ako je, pravdepodobne by n?s otrok?ri u? d?vno chytili. Zvl??tne, ako m??e ?lovek veci nezn??a? ako die?a a nakoniec si ich v??i? ako dospel?. No, skoro dospel?. V 17 rokoch sa u? v podstate za dospel? pova?ova? m??em. Za posledn?ch nieko?ko rokov som aj tak asi zostarla omnoho viac, ne? v???ina dospel?ch. Keby t?to chata nebola postaven? celkom pri ceste, tak na o?iach — keby bola aspo? o trochu men?ia, viac chr?nen?, hlb?ie v lese, tak by som asi tak? obavy nemala. I tak by sme si museli poradi? s t?mi papierov?mi stenami, deravou strechou a oknami, cez ktor? prefukuje. Nikdy by to nebol tepl?, pohodln? domov. Ale aspo? by bol bezpe?n?. Ke? sa na t? na?u chatu teraz d?vam, ak? v?razn? je oproti horsk?mu pozadiu, nem??em sa strias? pocitu, ?e ?ijeme uprostred ter?a. Pod top?nkami mi v?zga sneh, ke? sa bl??im k vinylov?m dver?m a zvn?tra sa ozve hlasit? ?tekot. To len Sa?a rob? to, na ?o som ju vycvi?ila: chr?ni Bree. Som za ?u stra?ne v?a?n?. Str??i Bree tak starostlivo a ?tek? i pri tom najmen?om hluku, tak?e mi dod?va dos? pokoja na to, aby som ju tu mohla necha? samu, ke? idem lovi?. Z?rove? mi jej ?tekanie ob?as rob? starosti a boj?m sa, ?e n?s prezrad?: koniec koncov ?tekaj?ci pes obvykle znamen?, ?e je nabl?zku ?lovek. A to je presne zvuk, ktor? by otrok?ri h?adali. R?chlo vst?pim do chaty a Sa?u ut??im. Zavriem za sebou dvere, drevo sa mi skoro sype z r?k a vch?dzam do temnistej miestnosti. Sa?a st?chne, za?ne vrtie? chvostom a sko?? na m?a. ?es?ro?n? ?okol?dov? labrador a najvernej?? pes, ak?ho si ?lovek m??e predstavi? – a najlep?ia spolo?n??ka. Neby? Sa?e, Bree by u? asi d?vno upadla do depresie. A ja asi tie?. Sa?a mi oblizuje tv?r a zd? sa by? viac nad?en? ne? zvy?ajne. ?uch? mi pri opasku a okolo vreciek, u? zrejme zistila, ?e som priniesla nie?o zvl??tne. D?m drevo na zem, aby som ju mohla pohladka? a v??mam si, ?e m? vyst?pen? rebr?. Je u? pr?li? chud?. C?tim sa previnilo. Na druhej strane sme ja i Bree tie? chud?. V?dy si del?me, ?o n?jdeme a sme t?m troch seberovn?ch. I tak by som si priala, aby som jej mohla da? viac. ?tuch? nosom do ryby, a? mi vyk?zne a spadne na zem. Sa?a na ?u okam?ite sko?? a ryba let? cez cel? miestnos?. Znovu na ?u sko?? a tento raz sa do nej zahryzne. Ale ?erstv? ryba jej asi nechut?, preto ju nech?va tak. Namiesto toho sa s ?ou za?ne hra? a znova a znova na ?u sk??e. „Sa?a, presta?!“ zavol?m ticho, aby som nezobudila Bree. Boj?m sa tie?, ?e ke? sa s ?ou bude hra? pr?li?, roztrhne ju a zni?? ?as? cenn?ho m?sa. Sa?a poslu?ne prestane. Vid?m ale, ak? je nad?en? a chcem jej nie?o da?. Siahnem do vrecka, vytiahnem poh?r, prstom vyberiem trochu malinov?ho d?emu a d?m jej ho k ?uf?ku. Bez zav?hania mi prst oblizne a na tri obliznutia je ako vymydlen?. Olizuje sa, h?ad? na m?a s o?ami dokor?n a o?ividne chce viac. Pohladk?m ju po hlave, d?m jej pusu a zdvihnem sa na nohy. Uva?ujem, ?i odo m?a bolo mil? da? jej ochutna?, alebo krut? da? jej tak m?lo. V dome je tma, ?o v noci v?dy b?va, tak sa n?m pot?cam opatrne. Ohe? zaklad?m m?lokedy. I ke? teplo potrebujeme naozaj ve?mi, nechcem riskova?, ?e by na n?s ohe? up?tal pozornos?. Dne?n? ve?er je ale in?: Bree sa mus? zotavi?, fyzicky i du?evne, a viem, ?e ohe? to dok??e zariadi?. Tie? si hovor?m, ?e u? nemus?m by? tak? opatrn?, ke? sa zajtra s?ahujeme. Idem cez izbu k pr?born?ku a vyber?m z neho zapa?ova? a svie?ku. Jednou z najlep??ch vec? na tomto mieste bola obrovsk? z?soba svie?ok, jeden z m?la dobr?ch ved?aj??ch produktov toho, ?e otec bol n?morn?k a kv?zi z?les?k. Ke? sme sem chodili ako deti, elektrina vypad?vala pri ka?dej b?rke, tak?e otec robil z?soby svie?ok, aby mohol z?pasi? s pr?rodn?mi ?ivlami. Spom?nam si, ?e ke? som zistila, ?e jeho skri?a je pln? svie?ok, tak som si z neho kv?li tomu u?ahovala a hovorila som mu, ?e je ?kre?ok hrabiv?. Teraz, ke? n?m ich zost?va u? len p?r, by som si priala, aby ich bol na?kre?koval viac. N?? jedin? zapa?ova? udr?ujem na?ive t?m, ?e ho pou??vam v?nimo?ne a ?e ho raz za p?r t??d?ov dopln?m benz?nom z motorky. V?aka Bohu za otcovu motorku a tie? v?aka za to, ?e ju e?te raz naposledy natankoval: je to jedin? vec, kv?li ktorej si mysl?m, ?e st?le e?te m?me v?hodu, ?e m?me nie?o naozaj cenn?, nejak? sp?sob, ako pre?i?, ak by sa veci pohli zl?m smerom. Otec motorku v?dy nech?val v malej gar??i pri chate, ale ke? sme sem po vojne prv? raz dorazili, tak som zo v?etk?ho najsk?r vy?la s motorkou a schovala ju v kopcoch do lesa pod kr?ky a kon?re tak? hust?, ?e ju nikto nemal ?ancu n?js?. Hovorila som si, ?e keby n?? dom niekedy niekto objavil, ako prv? by sa pozrel do gar??e. Som v?a?n? aj za to, ?e ma ju otec nau?il riadi? u? ke? som bola ve?mi mlad?, a to i napriek mamin?m protestom. Nau?i? sa ju riadi? bolo dos? ?a?k?, preto?e m? sajdk?ru. Spom?nam si, ako som sa ju v dvan?stich rokoch u?ila ?of?rova?, otec sedel v sajdk?re a ?tekal na m?a povely v?dy, ke? som chcela zastavi?. Riadi? som sa nau?ila na t?chto strm?ch a nemilosrdn?ch cest?ch a pam?t?m si, ?e som mala pocit, ?e umrieme. Vybavujem si, ?e som sa pozrela cez okraj zr?zu, videla t? v??ku, rozplakala sa a chcela, aby ?of?roval on. On ale odmietol. Tvrdohlavo tam sedel viac ne? hodinu, k?m som kone?ne neprestala plaka? a nesk?sila to znova. A nejako som sa ju nau?ila riadi?. Moja v?chova v kocke. Na motorku som nesiahla od doby, ke? som ju schovala. Nechcem ve?mi riskova?, preto sa na ?u chod?m pozrie? len ke? potrebujeme doplni? zapa?ova?, a i to rob?m v noci. Hovor?m si, ?e keby sme odtia?to museli r?chlo zmizn??, dala by som Bree a Sa?u do sajdk?ry a odviezla n?s do bezpe?ia. V skuto?nosti nem?m najmen?ie tu?enie, kam by sme vlastne ?li. Pod?a toho, ?o som videla a po?ula, je zvy?ok sveta len pustatina pln? divok?ch zlo?incov, gangov a pre?iv??ch je len m?lo. T? agres?vnej??, ktor? pre?ili, sa zhroma?dili v mest?ch a un??aj? a zotro?uj? kohoko?vek n?jdu, ?i u? pre svoje vlastn? d?vody alebo aby t?to otroci bojovali v ar?nach na ?ivot a na smr?. H?dam, ?e Bree a ja sme jedny z m?la t?ch, ktor? pre?ili a st?le ?ij? slobodne mimo mesta. A jedny z m?la t?ch, ktor? e?te neumreli od hladu. Zap?lim svie?ku a Sa?a ide pomaly za mnou tmav?m domom. Predpoklad?m, ?e Bree sp? a to mi rob? starosti: obvykle toho ve?a nenasp?. Pred dverami sa zastav?m a prem???am, ?i ju m?m zobudi? alebo nie. Ako tam stoj?m, m?j poh?ad sa zdvihne nahor, a? som sa z?akla svojho odrazu v malom zrkadle. Zaka?d?m, ke? sa vid?m, vyzer?m omnoho star?ia. Moja vychudnut?, hranat? tv?r je s?ervenen? od chladu, lemuj? ju svetl? hned? vlasy po plecia a moje oce?ovo ?ed? o?i na m?a h?adia, akoby patrili niekomu, koho nepozn?m. S? to intenz?vne o?i s tvrd?m poh?adom. Otec v?dy hovorieval, ?e s? to vl?ie o?i. Mama v?dy hovorievala, ?e s? kr?sne. Nebola som si ist?, komu m?m veri?. R?chlo svoj zrak odvraciam od zrkadla, preto?e sa nechcem vidie?. Natiahnutou rukou obraciam zrkadlo tak, aby sa to u? nestalo. Pomaly otvor?m dvere Breeinej izby. V tom okamihu Sa?a vtrhne dnu, sko?? na poste? ved?a Bree, ?ahne si jej na hrudn?k a za?ne jej oblizova? tv?r. Nikdy ma neprestane prekvapova?, ak? s? si tie dve bl?zke – niekedy si hovor?m, ?e s? si bli??ie ne? my dve. Bree pomaly otvor? o?i a za?m?ri do tmy. „Brooke?“ p?ta sa. „Som to ja,“ hovor?m ticho. „Som doma.“ Posad? sa a ke? ma spozn?, za?ne sa usmieva? a o?i sa jej rozsvietia. Le?? na zemi na lacnom matraci, odhod? na bok svoju prikr?vku a vst?va z postele e?te v py?ame. Pohybuje sa pomal?ie ne? zvy?ajne. Sklon?m sa k nej a obj?mem ju. „M?m pre tebe prekvapenie,“ vrav?m jej a len s?a?ka krot?m svoje nad?enie. Pozrie sa na m?a ?iroko otvoren?mi o?ami, ktor? po chv?li zavrie, natiahne ruku a ?ak?. Je tak? ?primn? a d?ver?iv?, ?e ma to udivuje. Kladiem si ot?zku, ?o jej m?m da? ako prv? a rozhodnem sa pre ?okol?du. Siahnem do vrecka, vytiahnem tabu?ku ?okol?dy a pomaly jej ju polo??m do dlane. Otvor? o?i, pozrie sa na svoju ruku a neisto ?m?ri v matnom svetle. D?vam svie?ku bli??ie. „?o je to?“ p?ta sa. „?okol?da,“ odpoved?m jej. Pozrie sa na m?a, ako keby som si z nej strie?ala. „V??ne,“ vrav?m jej. „Ale kde si ju dostala?“ p?ta sa nech?pavo. D?va sa znovu na svoju dla?, ako keby jej tam pr?ve prist?la kom?ta. Nediv?m sa jej. U? nie s? ?iadne obchody, v okol? nikto nie je a v okruhu stoviek m?? nie je miesto, kde by som nie?o tak? mohla n?js?. Usmievam sa na ?u. „Dal mi ju pre teba Santa. Je to viano?n? dar?ek.“ Zvra?t? obo?ie. „Nie, teraz v??ne,“ trv? na svojom. Zhlboka sa nad?chnem, preto?e je zrejm?, ?e je ?as poveda? jej o na?om novom domove a ?e odtia?to zajtra od?deme. Pok??am sa pr?s? na najlep?? sp?sob, ako to poda?. D?fam, ?e bude rovnako nad?en? ako ja – ale s de?mi ?lovek nikdy nevie. V h?bke du?e m?m strach, ?e sa na toto miesto mohla upn?? a ?e nebude chcie? od?s?. „Bree, m?m ve?k? novinu,“ hovor?m a skl??am sa k nej, aby som ju objala okolo ramien. „Dnes som objavila fantastick? miesto, vysoko v hor?ch. Je to mal? kamenn? chatka a je pre n?s ako stvoren?. Je tam teplo, ?tulne a bezpe?ne a navy?e m? n?dhern? kozub, kde m??eme k?ri? ka?d? noc. A najlep?ie zo v?etk?ho je to, ?e priamo tam je aj ve?a najr?znej?ieho jedla. Ako t?to ?okol?da.“ Bree sa d?va na ?okol?du, sk?ma ju a ke? si uvedom?, ?e je to skuto?n?, o?i sa jej otvoria e?te raz to?ko. Opatrne ?okol?du rozbal? a privonia k nej. Zavrie o?i a usmieva sa, potom sa naklon? k tabu?ke, aby si odhryzla – ale vtom sa zaraz?. Starostlivo sa na m?a zad?va. „Ale ?o ty?“ spytuje sa. „M?me iba jednu?“ Cel? Bree, v?dy berie oh?ad na ostatn?ch, i ke? hladuje. „Ty si vezmi prv?,“ hovor?m jej. „To je v poriadku.“ Rozbal? v???iu ?as? a odhryzne si poriadny kus. Jej hladom z?bo?en? tv?ri?ka sa ?plne rozpl?va od bla?enosti. „?uj pomaly,“ upozor?ujem ju. „Nechce? predsa, aby ?a rozbolelo bru?ko.“ Spomal? a vychutn?va si ka?d? k?sok. Odlom? ve?k? kus a d?va mi ho do dlane. „A teraz ty,“ hovor?. Pomaly si ju d?vam do ?st, odhryznem si mal? k?sok a nech?vam si ho na ?pi?ke jazyka. Cm??am ju, potom ju pomaly ?ujem a vychutn?vam si ka?du?k? moment. V??a a chu? ?okol?dy nap??a moje zmysly. Je to asi t? najlep?ia vec, ktor? som v ?ivote jedla. Sa?a f?uk? a strk? ?uf?k k ?okol?de, tak?e Bree k?sok odlom? a pon?ka jej ho. Sa?a jej ho ch?apne priamo z ruky a prehltne ho na jeden raz. Bree sa smeje a je z nej nad?en?, ako v?dy. Potom preuk??e obdivuhodn? sebadiscipl?nu, preto?e zvy?n? polovicu ?okol?dy zase zabal?, natiahne sa a m?dro ju polo?? hore na skri?u, kam Sa?a nedo?iahne. Bree st?le e?te vyzer? slab?, ale vid?m, ?e n?lada sa jej u? vracia. „?o je to?“ p?ta sa a ukazuje na m?j opasok. Chv??u neviem, o ?om hovor?, ale potom sa pozriem dole a vid?m medved?ka. Od v?etk?ho toho nad?enia som na? ?plne zabudla. Vytiahnem ho a pod?vam jej ho. „Na?la som to v na?om novom domove,“ hovor?m. „Je to pre teba.“ Bree vyple?tila o?i nad?en?m a pritl??a medved?ka z celej sily k svojej hrudi a k?va sa s n?m sem a tam. „Je ??asn?!“ vol? Bree a o?i jej ?plne svietia. „Kedy sa s?ahujeme? Nem??em sa do?ka?!“ U?avilo sa mi. Sk?r ne? sta??m odpoveda?, Sa?a sa naklon? k Bree a ?uf?kom ?tuchne do jej nov?ho medved?ka a o?uch?va ho. Bree jej ho nezbedne pritla?? na tv?r a Sa?a ho ch?apne a utek? s n?m z izby. „Hej!“ zvol? Bree, prepukne v hysterick? smiech a ?enie sa za ?ou. Obe vbehn? do ob?va?ky a u? sa ?plne ponorili do urputn?ho boja o medved?ka. Neviem, kto z nich si to u??va viac. Idem za nimi, svie?ku opatrne zakr?vam rukou, aby nezhasla a nesiem ju priamo ku k?pke dreva. Do kozuba vlo??m nieko?ko tenk?ch vetvi?iek a z ko?a ved?a neho vezmem trochu such?ho l?stia. Som rada, ?e som ho minul? jese? nazbierala, aby bolo ??m rozlo?i? ohe?. Ide to ako po masle. Such? l?stie vlo??m pod vetvi?ky, zap?lim ho a plamene u? onedlho oblizuj? drevo. Prid?vam l?stie, k?m nakoniec vetvi?ky nechytia ?plne. Sf?knem svie?ku, aby som ju ?etrila na ?al?iu pr?le?itos?. „My budeme ma? ohe??“ p?ta sa nad?ene Bree. „?no,“ odvet?m jej. „Dnes oslavujeme. Je to na?a posledn? noc tu.“ „J?j!“ Bree kri?? a sk??e a Sa?a ved?a nej ?tek? a prid?va sa k v?eobecnej veselosti. Bree odbehla k drevu, vzala p?r polienok a pom?ha mi priklada?. Priklad?me opatrne, aby mal ohe? dos? vzduchu a Bree do? f?ka a rozd?chava plamene. Ke? sa chytia polienka, prid?m hore v???ie poleno. Prid?vam ?al?ie v???ie polen?, a? k?m nem?me poriadny ohe?. O nieko?ko okamihov je izba cel? roz?iaren? a za??nam c?ti? s?laj?ce teplo. Stoj?me pri ohni, ja k nemu natiahnem ruky a za?nem si ich ??cha?, aby teplo preniklo do mojich prstov. C?tim, ako sa do nich pomaly za??na vraca? cit. Po dlhom dni vonku pomaly za??nam rozm?za? a c?ti? sa vo svojej ko?i. „?o je to?“ sp?ta sa Bree a ukazuje na druh? stranu miestnosti. „To vyzer? ako ryba!“ Be?? k nej a chyt? ju, zdvihne ju a ona jej vyk?zne z r?k. Smeje sa a Sa?a nev?ha ani sekundu a znovu sa na ?u vrhne a labami ju po?le cez cel? miestnos?. „Kde si ju chytila?“ zakri??. Beriem rybu do n?ru?e, sk?r ne? ju Sa?a stihne e?te viac potrha?, otvor?m dvere a hod?m ju von do snehu, kde vydr?? dlh?ie a kde sa jej ni? nestane, potom za sebou znova zavriem. „To bolo ?al?ie moje prekvapenie,“ oznamujem jej. „Dnes budeme ma? ve?eru!“ Bree ku mne pribehne a cel? ma obj?me. Sa?a ?tek?, ako keby rozumela. Tie? Bree obj?mem. „M?m pre teba e?te dve prekvapenia,“ oznamujem jej s ?smevom. „S? to z?kusky. Chce? po?ka? a? po ve?eri? Alebo ich chce? hne??“ „Hne?!“ vykr?kne vzru?ene. Aj ja sa nad?ene usmievam. Aspo? ju to zabav? do ve?ere. Siahnem do vrecka a vytiahnem poh?r d?emu. Bree sa na? d?va s tak?m smie?nym v?razom a o?ividne je trochu zm?ten?, tak?e odkr?tim veko a d?m jej poh?r pod nos. „Zavri o?i,“ poviem jej. Zavrela ich. „A teraz si privo?aj.“ Zhlboka sa nad?chne a na tv?ri sa jej rozleje ?smev. Otvor? o?i. „To vonia ako maliny!“ vykr?kne. „Je to d?em. No tak, ochutnaj.“ Bree siahne dvoma prstami do poh?ra, naberie si ve?k? porciu a zje ju. O?i sa jej rozsvietia. „?ch,“ vyd?chne, siahne prstami po ?al?iu ve?k? porciu a pon?kne ju Sa?i, ktor? pribehne a bez v?hania ju zhltne. Bree sa hystericky smeje a ja poh?r zase zavriem a d?m ho na kozubov? r?msu, pre? z dosahu Sa?e. „To je tie? z n??ho nov?ho domova?“ p?ta sa. Prik?vnem a som rada, ?e to u? teraz pova?uje za n?? nov? domov. „A e?te posledn? prekvapenie,“ vrav?m. „To si ale schov?m na ve?eru.“ Odopnem termosku z opaska a d?vam ju vysoko na kozubov? r?msu, aby na ?u nevidela. Vid?m, ?e si m??e krk vykr?ti?, ale schovala som ju dobre. „Ver mi,“ hovor?m jej. „To bude nie?o!“ * Nechcem, aby n?m to doma smrdelo rybacinou, tak?e sa dnes e?te raz vyd?m do zimy a priprav?m toho lososa vonku. Beriem si n?? a pripravujem sa na pr?cu. Vlastne neviem, ?o rob?m, ale viem dos?, aby mi bolo jasn?, ?e hlava ani chvost sa nejedia. Tak?e za?nem t?m, ?e ich odre?em. Potom si hovor?m, ?e plutvy tie? asi jes? nebudeme, tak?e ich v?etky odre?em – a ?upiny tie? nie, tak ich o?ist?m, ako len najlep?ie viem. Potom si vrav?m, ?e sa asi jed?va otvoren?, tak?e zvy?ok rozre?em napoly. Vn?tri je ?osi hutn? a ru?ov?, pln? mal?ch kost?. Neviem, ?o e?te urobi?, tak?e u? asi bude pripraven? na varenie. Sk?r ne? vojdem dnu, mus?m si umy? ruky. Jednoducho vezmem do dlan? hrs? snehu a o?ist?m si n?m ruky. Som za? v?a?n? – obvykle mus?m ?s? k najbli??iemu potoku, preto?e nem?me ?iadnu te??cu vodu. Vstanem a k?m vojdem dnu, na chv??u sa zastav?m a rozhliadam sa po okol?. Najsk?r po??vam, ako v?dy, ?i neza?ujem nejak? zn?mky hluku alebo nebezpe?enstva. Po nieko?k?ch sekund?ch si uvedom?m, ?e svet u? vari pokojnej?? by? nem??e. Kone?ne sa pomaly za??nam uvo??ova?, zhlboka sa nad?chnem a c?tim, ako mi na tv?r padaj? snehov? vlo?ky, vn?mam, ak? je v?ade dokonal? ticho a uvedomujem si, ak? kr?sna je tu vlastne pr?roda. Vysok? borovice s? pokryt? bielym snehom, ktor? sa neprestajne zn??a z purpurov?ho neba a svet sa zd? by? dokonal? ako v rozpr?vke. Oknami je vidno ?iaru kozuba a zvonku na?a chata vyzer? ako to naj?tulnej?ie miesto na zemi. Vraciam sa dovn?tra s rybou v ruke, zatv?ram za sebou dvere a c?tim, ak? je pr?jemn? sa zvonku vr?ti? na miesto o to?ko teplej?ie, o?iaren? m?kk?m svetlom, ktor? sa od v?etk?ho odr??a. Bree sa o ohe? star? vzorne, ako v?dy, priklad? drevo ako odborn??ka a ohe? je teraz e?te jasnej??. Na zemi pri kozube pripravuje riad, ktor? priniesla z kuchyne. Sa?a neisto sed? ved?a nej a sleduje ka?d? jej pohyb. Prinesiem rybu k oh?u. Vlastne ani poriadne neviem, ako ju uvari?, tak?e ju len d?m na chv??u nad ohe?, nech sa chv??u opek?, nieko?ko r?z ju obr?tim a budem d?fa?, ?e to bude fungova?. Bree mi ??ta my?lienky: okam?ite odbehla do kuchyne a vracia sa s ostr?m no?om a dvoma dlh?mi ?p?zmi. Ka?d? kus ryby napichne na ?p?z a potom svoju porciu vezme a dr?? ju nad plame?om. Sprav?m to ist?. Breeine dom?ce in?tinkty boli v?dy lep?ie ne? moje a som jej za jej pomoc v?a?n?. V?dy sme boli dobr? t?m. Obe tam stoj?me, h?ad?me do oh?a ako prikovan? a dr??me svoje ryby nad oh?om, k?m n?m neo?a?ej? ruky. Izbu naplnila v??a pe?enej ryby a po desiatich min?tach sa m?j ?al?dok bolestivo ozve, ?e je hladn? a netrpezliv?. Rozhodla som sa, ?e moja ryba je u? hotov?. Koniec koncov, ?udia niekedy jed?vaj? i surov? ryby, tak?e ak? hrozn? to m??e by?? Zd? sa, ?e Bree s?hlas?, tak?e ka?d? svoju porciu polo??me na svoj tanier a sadneme si na zem ved?a seba chrbtom k pohovke, nohami pri ohni. „Opatrne,“ varujem ju. „Vn?tri je st?le ve?a kost?.“ Vyber?m zo svojej ryby kosti a Bree rob? to ist?. Ke? som ich u? vybrala dos?, odkroj?m si mal? k?sok ru?ov?ho m?sa, ktor? je e?te hor?ce a zbieram odvahu. Chut? to celkom dobre. Chcelo by to tro?ku soli alebo nejak?ho korenia, ale aspo? to chut? uvarene a ?erstvej?ie to u? by? nem??e. ?plne c?tim, ako mi do tela vstupuj? tak potrebn? bielkoviny. Bree svoju porciu tie? r?chlo hlt? a vid?m jej na tv?ri ??avu. Sa?a si sadne ved?a nej, civie na ?u a oblizuje sa. Bree vezme ve?k? kus, opatrne ho vykost? a pod?va ho Sa?i. Sa?a ho d?kladne roz?uje a prehltne, potom si za?ne oblizova? ?e?uste a z?za ?alej v n?deji, ?e dostane e?te k?sok. „Tu, Sa?a,“ poviem jej. Pribehne ku mne a ja vezmem k?sok svojej ryby, vykost?m ho a pod?m jej ho. Zhltne ho za nieko?ko sek?nd. Ne? som sa nazdala, moja ryba zmizla ako v?dy – a Breeina tie? – a prekvapuje ma, ?e sa m?j ?al?dok znova oz?va. U? teraz si prajem, aby som bola chytila viac r?b. I tak to v?ak bola t? najv???ia ve?era za posledn? t??dne a sna??m sa by? spokojn? s t?m, ?o m?me. Potom si spomeniem na miazgu. Vysko??m, vyberiem termosku zo skr??e a pod?vam ju Bree. „Tu m??,“ usmievam sa, „napi sa prv?.“ „?o je to?“ sp?ta sa, potom odkr?ti vrchn?k a privonia si. „Ni? nec?tim.“ „Je to javorov? sirup,“ vrav?m jej. „Je to ako voda s cukrom. Ale lep?ie.“ Opatrne si odchlipne, potom sa na m?a pozrie a roztvor? o?i od nad?enia. „To je dobrota!“ vykr?kne. D? si nieko?ko mal?ch d??kov a pod? mi termosku. Nem??em odola? a sama sa tie? trochu napijem. C?tim ten n?val cukru. Naklon?m sa a opatrne trochu miazgy nalejem Sa?i do misky. V?etku miazgu vychl?pe a zd? sa, ?e aj jej chut?. Ja som ale st?le stra?ne hladn?. St?va sa mi to len m?lokedy, ale prepadla ma slab? chv??ka: prem???am o poh?ri s d?emom a hovor?m si, pre?o nie? Koniec koncov je ich hore v chatke na plo?ine e?te mnoho – a ak to dnes nestoj? za poriadnu oslavu, tak potom kedy? Zlo??m z r?msy poh?r s d?emom, otvor?m ho, prstom siahnem dnu a vezmem si ve?k? porciu. D?vam si ju na jazyk a nech?vam si ju v ?stach ako sa len najdlh?ie d?, a? potom prehltnem. Je to bo?sk?. Poh?r, ktor? je e?te v?dy dopoly pln?, pod?vam Bree. „Tu m??,“ vrav?m jej, „dojedz to. U n?s doma je toho e?te ve?a.“ Ke? Bree natiahne ruku k poh?ru, o?i jej ?plne ?iaria. „Si si ist??“ sp?ta sa. „Nemali by sme si ho necha??“ Pokr?tim hlavou. „Je ?as na to, aby sme si trochu dopriali.“ Nemus?m ju prehov?ra?. O nieko?ko okamihov je zjeden?, a? na jednu porciu pre Sa?u. Le??me tu opret? o pohovku, nohy pri ohni a moje telo sa kone?ne za??na uvo??ova?. V?aka tej rybe, miazge a d?emu kone?ne za??nam c?ti?, ako sa mi vracaj? sily. Pozriem sa na Bree, ktor? medzit?m u? podriemkava, na jej kolen?ch m? hlavu Sa?a a i ke? st?le vyzer? nezdravo, je to prv?kr?t za dlh? dobu, ?o vid?m u Bree v o?iach n?dej. „M?m ?a rada, Brooke,“ povie ticho. „Aj ja ?a m?m rada,“ odpoviem jej. Ke? sa na ?u znova pozriem, u? sp?. * Bree le?? na pohovke oproti kozubu, zatia? ?o ja si teraz sad?m do kresla ved?a nej, za posledn? mesiace sa z toho stal tak? n?? zvyk. Ka?d? ve?er pred span?m sa sch?li na pohovke, pr?li? sa boj? zaspa? sama v izbe. Rob?m jej spolo?nos? a ?ak?m, k?m nezasp? a potom ju odnesiem do postele. V???inu ve?erov ohe? nem?me, ale i napriek tomu tu sed?me. Bree m? v?dy no?n? mory. Predt?m ich nem?vala: pam?t?m si ?asy, e?te pred vojnou, ke? zasp?vala ?plne ?ahko. Vtedy som si ju dokonca doberala a volala som ju „ospal? Bree“, preto?e dok?zala zaspa? v aute, na gau?i, pri ??tan? v kresle - kdeko?vek. Teraz je to v?ak ?plne inak. Dok??e by? hore hodiny a ke? sp?, nie je to pokojn? sp?nok. V???inu noc? ju cez tie tenk? steny po?ujem vzlyka? alebo kri?a?. Kto by sa jej ?udoval? Ke? vezmem do ?vahy tie hr?zy, ktor? videla, je prekvapuj?ce, ?e nezo?alela. S? noci, ke? ani ja nedok??em spa?. Jedna vec pom?ha: ke? jej ??tam. Ke? sme utekali, mala Bree to?ko duchapr?tomnosti, aby si so sebou vzala svoju ob??ben? knihu. O strome, ktor? d?val. ??tam jej t? knihu ka?d? noc. U? ju viem naspam?? a ke? som unaven?, zavriem o?i a len ju predn??am. Na??astie je kr?tka. Ako sa ??m viac opieram do kresla, u? trochu ospal?, beriem do ruky jej opotrebovan? obal a za??nam ??ta?. Sa?a, ktor? le?? na pohovke ved?a Bree, nastra?? u?i a niekedy sa sama seba spytujem, ?i tie? nepo??va. „Bola raz jedna jablo? a t? milovala mal?ho chlapca. Ka?d? de? chodieval chlapec za jablo?ou, zbieral jej listy a plietol z nich ven?eky a hral sa na lesn?ho kr??a.“ Pozriem sa na pohovku na Bree a vid?m, ?e u? sp?. U?avilo sa mi. Mo?no to bolo t?m oh?om alebo mo?no t?m jedlom. Sp?nok teraz potrebuje, aby sa zotavila. Zlo??m si ??l pohodlne obto?en? okolo krku a opatrne ho rozprestriem na jej hrudi. Jej mal? tel??ko sa kone?ne prestalo trias?. Prid?m do oh?a e?te jedno posledn? poleno, sadnem si do kresla a h?ad?m do plame?ov. D?vam sa, ako pomaly doh?ra a priala by som si, aby som bola priniesla viac polien. Aj tak je to jedno. Takto to bude bezpe?nej?ie. Ako sa pomaly uklad?m, zaprask? jedno z polien a ja sa c?tim uvo?nenej?ia ne? kedyko?vek za posledn?ch nieko?ko rokov. Ke? Bree zasp?, niekedy si vezmem svoju vlastn? knihu a ??tam si. Vid?m ju le?a? na zemi: P?n m?ch. Je to jedin? kniha, ktor? mi zostala a je u? tak? opotrebovan?, ?e vyzer?, ako keby mala u? sto rokov. Je to zvl??tne, ma? na svete len jednu knihu. Uvedomujem si, ko?ko som toho pova?ovala za samozrejm? a cnie sa mi za ?asmi, ke? existovali kni?nice. Dnes ve?er si s chu?ou trochu pre??tam. Moja myse? pracuje osto?es?, je pln? my?lienok na zajtraj?ok, na n?? nov? ?ivot vysoko v hor?ch. St?le si v hlave premietam v?etky veci, ktor? tam odtia?to budem musie? odnosi? a ako to vlastne urob?m. S? tu z?kladn? veci – na?e pr?bory, z?palky, zvy?ky na?ej z?soby svie?ok, prikr?vky a matrace. ?o sa oble?enia t?ka, ani jedna z n?s toho ve?a nem? a okrem kni?iek vlastne ni? nem?me. T?to chata bola stroh? u? ke? sme pri?li, tak?e ani nem?me ni?, ?o by sme si odtia?to mohli vzia? na pamiatku. Rada by som preniesla i pohovku a kreslo, ale na to budem potrebova? pomoc Bree a to bude musie? po?ka?, k?m sa dostato?ne nezotav?. Mus?me to urobi? v nieko?k?ch f?zach, z?kladn? veci ako prv? a n?bytok a? nakoniec. To nevad?, hlavne aby sme tam hore boli v bezpe??. O to ide zo v?etk?ho najviac. Za??nam prem???a? o v?elijak?ch sp?soboch, ako na?u mal? chatku e?te viac zabezpe?i?. Ur?ite budem musie? vymyslie?, ako spravi? okenice, aby som ich v pr?pade potreby mohla zavrie?. D?vam sa okolo seba a h?ad?m v chate ?oko?vek, ?o by som mohla pou?i?. Aby okenice mohli fungova?, budem potrebova? nie?o ako p?nty a prem???am o p?ntoch na dver?ch do ob?va?ky. Mo?no sa mi ich podar? nejako uvo?ni?. A ke? sme u? pri tom, mo?no si vezmem i tie dreven? dvere a rozre?em ich na kusy. ??m viac sa v?kol seba rozhliadam, t?m viac si uvedomujem, ko?ko toho m??eme pou?i?. Spom?nam si, ?e otec nechal v gar??i debnu s n?rad?m, videla som tam p?lku, kladivo a dokonca ?katu?u klincov. Je to jedna z najcennej??ch vec?, ?o m?me a nesmiem ju zabudn?? vzia? ako prv?. A samozrejme motorka. Na t? mysl?m neust?le: kedy ju prepravi? a ako. Neznesiem pomyslenie, ?e ju nech?me dole, to v ?iadnom pr?pade. Tak?e ju zoberiem so sebou pri na?ej prvej ceste. Nem??em riskova? to, ?e by som ju na?tartovala a upozornila na n?s cel? okolie – navy?e je ten svah pr?li? prudk? na to, aby sa na nej dal zvl?dnu?. Budem ju musie? odtla?i? ru?ne. U? teraz sa pripravujem na to, ak? vy?erp?vaj?ce to asi bude, hlavne potom v snehu. Nevid?m ale in? mo?nos?. Keby Bree nebola chor?, pomohla by mi, ale v jej teraj?om stave neponesie v?bec ni? – mo?no ju budem musie? i nies?. Uvedomujem si, ?e budeme musie? po?ka? na zajtraj?? ve?er a pres?ahova? sa pod r??kom tmy. Mo?no som len paranoidn? – ?anca, ?e by n?s niekto sledoval, je miziv?, ale opatrnosti nie je nikdy nazvy?. Hlavne preto, ?e viem, ?e tu nie je nikto in?, kto pre?il. T?m som si ist?. Rozpam?t?vam sa na prv? de?, ke? sme sem pri?li. Obe sme boli ?plne vydesen?, opusten? a vy?erpan?. Ten prv? ve?er sme obe ?li spa? hladn? a ja som sa spytovala, ako to tu vlastne chceme pre?i?. Bola chyba opusti? Manhattan, na?u matku a necha? za sebou v?etko, ?o sme poznali? A potom to prv? r?no som sa prebudila, otvorila dvere a na moje zdesenie som pred vchodom na?la m?tvolu jele?a. Najsk?r som sa stra?ne z?akla. Myslela som si, ?e je to vyhr??ka, varovanie, aby sme odtia?to odi?li, ?e tu nie sme v?tan?. Po prvotnom zhrozen? som si ale uvedomila, ?e je to ?plne inak: bol to vlastne dar. Niekto, niekto in?, kto pre?il, n?s musel sledova?. Musel vidie?, ako z?falo sme vyzerali a vo svojej najvy??ej ??achetnosti sa rozhodol darova? n?m svoj ?lovok, na?e prv? jedlo, dos? m?sa na nieko?ko t??d?ov. Nedok??em si predstavi?, ak? cenn? pre neho ten jele? musel by?. Spom?nam si, ?e som ?la von, d?vala sa v?ade nav?kol, hore i dole, nazerala do v?etk?ch stromov a ?akala, ?e odniekia? vysko?? nejak? ?lovek a zam?va mi. Ale nikoho som nena?la. Videla som len stromy a i ke? som ?akala nieko?ko min?t, po?ula som len ticho. Vedela som ale, proste som vedela, ?e ma niekto sleduje. Vedela som, ?e tu hore boli e?te in? ?udia a sna?ili sa pre?i? rovnako ako my. Od tej doby som bola tak trochu hrd? na to, ?e patr?me medzi tich? skupinu odl??en?ch ?ud?, ktor? pre??vaj? v t?chto hor?ch, staraj? sa o seba, nekomunikuj? spolu zo strachu, ?e ich niekto uvid?, ?e sa stan? ter?om pre otrok?rov. Predpoklad?m, ?e pr?ve tak dok?zali ostatn? pre?i? rovnako dlho: ni? neponechali na n?hodu. Najsk?r som to nech?pala. Dnes si to cen?m. A od tej doby, i ke? som nikoho nevidela, nikdy som sa nec?tila sama. Tie? ma to prin?tilo ma? sa viac na pozore. T?, ktor? pre?ili, ak s? st?le na?ive, ur?ite bud? tie? tak? hladn? a z?fal? ako my. Zvl??? v zimn?ch mesiacoch. Ktovie, ?i hladovanie alebo staros? o svoju rodinu nemohlo niekoho z nich don?ti? k tomu, aby prekro?il hranicu z?falstva a jeho blahosklonn? postoj nenahradil ??ry in?tinkt, ktor? vel?: pre?i?. Viem, ?e predstava toho, ako Bree, Sa?a a ja hladujeme, ma ob?as priviedla na ve?mi z?fal? my?lienky. Tak?e ni? neponech?m na n?hodu. Pres?ahujeme sa v noci. Aj tak je to najlep?ie rie?enie. R?no mus?m vyliez? hore, najsk?r to tam poriadne presk?ma? a e?te raz sa uisti?, ?e nikto nebol vonku ani vn?tri. Tie? mus?m z?js? na to miesto, kde som videla toho jele?a a po?ka? na neho. Viem, ?e strie?am od boku, ale ak by sa mi podarilo znovu ho n?js? a zabi? ho, budeme z neho m?c? ?i? cel? t??dne. Toho prv?ho jele?a, ktor?ho sme pred rokmi dostali, som zbyto?ne premrhala, preto?e som nevedela, ako ho stiahnu? z ko?e, naporciova? ani uchova? na dlh?? ?as. ?plne som to zbabrala a dok?zala z neho vydolova? len jedno jedlo, ne? sa cel? m?tvola pokazila. Bolo to stra?n? mrhanie jedlom a zapovedala som sa, ?e u? to nikdy nedopust?m. Tento raz v?ak n?jdem sp?sob, ako ho zachova?, hlavne v?aka snehu. Siahnem do vrecka a vyberiem z neho vreckov? n??, ktor? mi otec dal, sk?r ne? odi?iel. Hlad?m rukov?? s jeho vyrez?van?mi inici?lkami a ozdobn?m logom n?mornej pechoty, ako to rob?m u? od prv?ho d?a, ?o sme sem dorazili. Hovor?m si, ?e je st?le na?ive. I po t?ch rokoch, hoci ?anca znovu ho vidie? je ?plne miziv?, sa tej predstavy nem??em vzda?. Priala by som si, aby otec nikdy neodi?iel a nikdy sa dobrovo?ne do tej vojny nehl?sil. Hlavne to bola ?plne hl?pa vojna. Nikdy som poriadne nepochopila, ako to v?etko za?alo a neviem to ani teraz. Otec mi to nieko?ko r?z vysvetlil, ale ja som to aj tak nepochopila. Mo?no som na to bolo primlad?. Mo?no som nebola dos? star? na to, aby som porozumela, ak? nezmyseln? s? veci, ktor? si dospel? navz?jom dok??u robi?. Otec mi to vysvet?oval tak, ?e to je druh? americk? ob?ianska vojna – tento raz v?ak nie medzi Severom a Juhom, ale medzi politick?mi stranami. Medzi Republik?nmi a Demokratmi. Hovoril, ?e sa k tomu schy?ovalo u? dlho. Hovoril, ?e posledn?ch sto rokov sa Amerika stala krajinou dvoch n?rodov: t?ch ?plne napravo a t?ch ?plne na?avo. Postupom ?asu sa ich postoje nato?ko utu?ili, ?e sme sa stali n?rodom dvoch protichodn?ch ideol?gi?. Otec hovoril, ?e t? na?avo, Demokrati, chceli krajinu, ktor? by riadil ??m ?alej mohutnej?? ?t?t, aby sa dane zv??ili na 70 % a aby sa ?t?t mohol plies? do ka?dej oblasti na?ich ?ivotov. Hovoril, ?e ?udia napravo, Republik?ni, chceli ??m ?alej men?iu vl?du, ?plne zak?za? dane a neplies? sa ?u?om v?bec do ni?oho, aby sa ka?d? staral o seba. Hovoril, ?e postupom ?asu tieto odli?n? ideol?gie namiesto toho, aby sa sna?ili n?js? spolo?n? re?, sa ??m ?alej, t?m viac vz?a?ovali, prech?dzali do st?le v????ch extr?mov – a? napokon dospeli do okamihu, ke? sa nezhodli u? v?bec v ni?om. Situ?ciu e?te zhor?oval fakt, ?e sa Amerika stala tak pre?udnen?, ?e ?iadny z politikov nedok?zal zauja? cel? krajinu a politici za?ali zis?ova?, ?e len ?oraz extr?mnej?ie poz?cie im dok?zali zaisti? pozornos? celo?t?tnych m?di?, a t?m p?dom i uspokoji? ich osobn? amb?cie. V?sledkom bolo, ?e najv?raznej??mi osobnos?ami oboch str?n boli t?, ktor? zauj?mali tie ?plne najextr?mnej?ie n?zory a ka?d? sa sna?il prekona? toho druh?ho, tak?e prehlasovali i veci, ktor?m v skuto?nosti neverili, ale sami sa zah??ali do k?ta. Prirodzene, ke? spolu obe strany debatovali, dok?zali by? iba v spore – a ich debaty sprev?dzali st?le ostrej?ie slov?. Zo za?iatku to boli len ur??ky a slovn? ?toky. Tie sa ale ?asom stup?ovali. A jedn?ho d?a prekro?ili hranicu, odkia? nebolo n?vratu. Jedn?ho d?a, asi pred desiatimi rokmi, nastal zlomov? bod, ke? jeden politick? vodca tomu druh?mu pohrozil t?m osudn?m slovom: „vzbura“. Ak by Demokrati zv??ili dane e?te o jeden cent, jeho strana by sa vzb?rila proti Spojen?m ?t?tom a ka?d? dedina, ka?d? mesto a ka?d? ?t?t by sa rozdelil na dve ?asti. Nie ?zem?m, ale ideol?giou. Na?asovanie nemohlo by? hor?ie: v tej dobe bola cel? krajina v ekonomickej depresii a bolo dos? nespokojencov, ktor? stratili pr?cu, v?aka ktor?m mohol tento vodca z?ska? na popularite. M?di? videli, ko?ko div?kov k telev?zi?m priv?dzal a d?vali mu st?le viac priestoru. Jeho popularita ?oskoro za?ala prudko st?pa?. Nakoniec ho nemal kto zastavi? a ke? Demokrati odmietli ak?ko?vek kompromis, veci sa samy od seba h?bali tak?m smerom, ?e na svojej poz?cii e?te pritvrdil. Jeho strana navrhla svoju vlastn? vlajku a dokonca i menu. To bol prv? zlomov? bod. Keby sa niekto odhodlal zakro?i? a zastavil ho vtedy a tam, mohlo sa to zastavi? v?etko. Ale nikto to neurobil. Tak?e tla?il e?te ?alej. Cel? situ?cia tohto politika povzbudila e?te viac, tak?e navrhol, aby nov? ?nia mala aj svoju vlastn? pol?ciu, svoje vlastn? s?dy a svojich vlastn?ch vojakov – svoju vlastn? arm?du. To bol druh? zlomov? bod. Keby vtedaj?? demokratick? prezident bol dobr?m vodcom, mo?no to vtedy e?te mohol zastavi?. On v?ak cel? situ?ciu e?te zhor?il t?m, ?e robil jedno zl? rozhodnutie za druh?m. Namiesto toho, aby sa sna?il veci upokoji?, aby sa sna?il vyrie?i? z?kladn? probl?my, ktor? viedli k takej nespokojnosti, sa rozhodol, ?e jedin? sp?sob, ako potla?i? n?m naz?van? „reb?liu“, bola tvrd? l?nia: obvinil cel? vedenie republik?nskej strany z podnecovania k vzbure. Vyhl?sil stann? pr?vo a po?as jednej noci ich dal v?etk?ch pozat?ka?. To situ?ciu vystup?ovalo e?te viac a cel? strana sa zomkla dohromady. Tie? sa pridala polovica arm?dy. ?udia boli rozdelen? – ka?d? dom, ka?d? mesto, ka?d? vojensk? z?klad?a — v uliciach sa pomaly stup?ovalo nap?tie, sused nen?videl suseda. Dokonca i rodiny sa rozdelili. Raz v noci sa vedenie arm?dy vernej Republik?nom pod?a tajn?ch rozkazov pok?silo vykona? pu? a oslobodi? vedenie strany z v?zenia. Situ?cia uviazla na m?tvom bode. A na schodoch budovy Kapitolu sa ozval prv? osudn? v?strel. Jeden mlad? vojak mal dojem, ?e jeden d?stojn?k siaha po zbrani, a vystrelil prv?. Sotva padol prv? americk? vojak, nebolo n?vratu. Bola prekro?en? posledn? hranica. Ameri?an zabil Ameri?ana. Prepukol boj, v ktorom padli desiatky d?stojn?kov. Vedenie Republik?nskej strany niekto odpratal do bezpe?ia na tajnom mieste. A od toho okamihu sa arm?da rozdelila na dve. Vl?da sa rozdelila na dve. Mest?, dediny, okresy a ?t?ty sa rozdelili na dve ?asti. Tomu sa nesk?r za?alo hovori? Prv? vlna. Po?as prv?ch p?r dn? sa kr?zov? vedenie a vl?dne ?tvary sna?ili uzmieri? a vyhl?si? mier. Ale u? bolo pr?li? neskoro. Prich?dzaj?cu b?rku u? nedok?zalo zastavi? ni?. Jedna frakcia agres?vnych gener?lov sa rozhodla vzia? veci do svojich r?k a z?ska? sl?vu, sta? sa prv?m mu?om vojny a vyu?i? v?hody momentu prekvapenia. Spo??tali si, ?e najlep??m sp?sobom, ako to cel? ukon?i?, bude rozdrvi? opoz?ciu. Za?ala vojna. Na americkej p?de zavl?dli boje. Z Pittsburghu bol nov? Gettysburg, ka?d? t??de? dvestotis?c m?tvych. Proti tankom sa mobilizovali tanky. Proti lietadl?m lietadl?. Ka?d? de?, ka?d? t??de? sa n?silie stup?ovalo. Zna?ili sa hranice, arm?da a pol?cia sa rozdelili a boje sa roz??rili do ka?d?ho zo Spojen?ch ?t?tov. V?ade bojoval ka?d? s ka?d?m, priate? proti priate?ovi, brat proti bratovi. Dospelo to do situ?cie, ke? u? nikto nevedel, pre?o sa vlastne bojuje. Cel? n?rod krv?cal a nikto to nedok?zal zastavi?. Tomu sa za?alo hovori? Druh? vlna. Do tej doby boli v?etky boje, nech u? akoko?vek krvav?, veden? konven?n?m sp?sobom. Potom ale pri?la Tretia vlna, najhor?ia zo v?etk?ch. Z?fal? prezident sa kdesi v tajnom bunkri rozhodol, ?e to, ?omu neust?le hovoril „reb?lia“, bolo mo?n? potla?i? jedin?m sp?sobom. Zvolal k sebe svojich najlep??ch poradcov a t? mu navrhli, ?e na potla?enie reb?lie raz a nav?dy mus? pou?i? svoju najmocnej?iu zbra?: cielen? nukle?rne strely. S?hlasil. ?al?? de? dopadli nukle?rne hlavice na strategick? ba?ty Republik?nov po celej Amerike. Ten de? na miestach ako Texas, Nevada alebo Mississippi zomreli stovky tis?c ?ud?. ?al?? de? zomreli mili?ny. Republik?ni odpovedali po svojom. Zmobilizovali vlastn? prostriedky, za?to?ili na NORAD a vyslali vlastn? nukle?rne strely na Demokratick? oblasti. ?t?ty ako Maine alebo New Hampshire takmer zmizli z povrchu zemsk?ho. Po?as ?al??ch desiatich dn? bola zni?en? skoro cel? Amerika, jedno mesto po druhom. Bola to vlna za vlnou tot?lnej devast?cie a koho nezabil priamy z?sah, ?oskoro zomrel na n?sledky zamoren?ho vzduchu a vody. Po?as jedn?ho mesiaca nezostal nikto, kto by bojoval. Ako ?udia pochodovali do boja proti svojim susedom, rabovali sa ulice i budovy, jedna po druhej. Otec ale ani ne?akal, k?m ho povolaj? – a to je ten d?vod, pre?o ho nen?vid?m. Odi?iel d?vno predt?m. Predt?m ne? vojna vypukla, bol dvadsa? rokov d?stojn?kom n?mornej pechoty a videl sk?r ne? v???ina ostatn?ch, kam to speje. Zaka?d?m, ke? sa pozeral na spr?vy, zaka?d?m, ke? videl dvoch politikov na seba kri?a? t?mi najnevyberanej??mi sp?sobmi a navz?jom sa v nich tromfova?, otec v?dy pokr?til hlavou a hovoril: „Z toho bude vojna. Verte mi.“ A mal pravdu. M?j otec si paradoxne svoje u? odsl??il a u? roky teda nebol v akt?vnej slu?be. Ke? ale zaznel ten prv? v?strel, znovu sa prihl?sil do slu?by. E?te predt?m, ne? sa za?alo hovori? o tot?lnej vojne. Asi bol prv?m dobrovo?n?kom do vojny, ktor? e?te ani neza?ala. A preto som na neho st?le tak? na?tvan?. Pre?o to musel urobi?? Pre?o jednoducho nemohol necha? ostatn?ch navz?jom sa pozab?ja?? Pre?o nemohol zosta? doma a chr?ni? n?s? Pre?o mu viac z?le?alo na jeho vlasti ne? na jeho rodine? St?le si dok??em ?ivo vybavi? ten de?, ke? n?s opustil. Pri?la som zo ?koly a z domu som po?ula krik e?te sk?r, ne? som pri?la k dver?m n??ho bytu. Pripravila som sa. Nezn??ala som, ke? sa na?i h?dali, ?o bolo vlastne neust?le a myslela som si, ?e je to len ?al?ia z ich h?dok. Otvorila som dvere a ihne? som vytu?ila, ?e tento raz je to in?. Nie?o bolo stra?ne, stra?ne zle. Otec tam st?l, cel? v uniforme. V?bec to ned?valo zmysel. Nemal na sebe uniformu u? roky. Pre?o by si ju na seba d?val pr?ve teraz? „Nie si chlap!“ kri?ala na neho mama. „Si zbabelec! Opusti? svoju rodinu! A pre?o? Aby si ?iel a zab?jal nevinn?ch ?ud??“ Otec o?ervenel ako v?dy, ke? sa roz??lil. „Nevie?, o ?om hovor??!“ kri?al na ?u. „Pln?m si svoju povinnos? vo?i svojej krajine. Je to t? spr?vna vec.“ „Spr?vna pre koho?“ odsekla mu. „Ve? ani nevie?, za ?o vlastne bojuje?. Za bandu blb?ch politikov?“ „Viem presne, za ?o bojujem: chcem udr?a? na?u krajinu pohromade.“ „Tak to mi teda prep??te, Kapit?n Amerika!“ zaja?ala na?ho. „M??e? si to vo svojej hlave ospravedl?ova? ako chce?, ale pravdou je, ?e ide? pre?, preto?e ma nem??e? vyst??. Preto?e si nikdy nevedel, ako zvl?dnu? ?ivot doma. Preto?e si pr?li? hl?py na to, aby si nie?o dok?zal urobi? so svoj?m ?ivotom po pechote. Tak?e hne? vysko??? a pri prvej pr?le?itosti ute?ie?—„ Otec ju zastavil silnou fackou. St?le si vybavujem ten zvuk. Bola som v ?oku. Nikdy predt?m som nevidela, ?e by na ?u akoko?vek vztiahol ruku. C?tila som, ako mi doch?dza dych, ako keby som t? facku dostala ja. Civela som na?ho a skoro som ho nespozn?vala. Bol to naozaj m?j otec? Bola som v takom ?oku, ?e som pustila svoju knihu, ktor? dopadla na zem s hlasn?m zadunen?m. Obaja sa oto?ili a pozreli sa na m?a. Stra?ne som sa hanbila, tak?e som sa obr?tila a be?ala chodbou do svojej izby a treskla za sebou dvermi. Nevedela som, ako na to v?etko m?m reagova? a len som chcela by? od nich ?o naj?alej. O chv??u nesk?r sa ozvalo slab? zaklopkanie na dvere. „Brooke, to som ja,“ povedal otec tich?m hlasom, pln?m ??tosti. „Mrz? ma, ?e si pri tom musela by?. Pus? ma dnu, pros?m.“ „Cho? pre?!“ zakri?ala som. Nasledovalo dlh? ticho. On v?ak neodi?iel. „Brook, mus?m teraz od?s?. R?d by som ?a e?te naposledy videl, k?m od?dem. Pros?m ?a. Po? von sa so mnou rozl??i?.“ Za?ala som plaka?. „Cho? pre?!“ odsekla som znovu. Bola som tak? ohromen?, tak? na?tvan?, ?e mamu udrel a e?te viac za to, ?e n?s op???a. A v h?bke du?e som sa b?la, ?e sa u? nevr?ti. „Mus?m ?s?, Brooke,“ riekol. „Nemus?? tie dvere otvori?. Chcem ale, aby si vedela, ?e ?a ve?mi ??bim. A ?e s tebou v?dy budem. Pam?taj si, Brooke, ?e si t? siln?. Postaraj sa o t?to rodinu. Spolieham sa na teba. Postaraj sa o nich.“ A potom som po?ula, ako sa kroky m?jho otca vz?a?uj?. Boli slab?ie a slab?ie. O chv??ku nesk?r som po?ula, ako sa dvere n??ho bytu otvorili a potom zavreli. A potom u? ni?. O nieko?ko min?t – zdalo sa to ako nieko?ko dn? – som pomaly otvorila dvere svojej izby. Hne? som to vedela. Bol pre?. A u? vtedy som to ?utovala. Chcela by som sa s n?m rozl??i?. Preto?e v h?bke du?e som u? vedela, ?e sa nikdy nevr?ti. Mama sedela pri kuchynskom stole, hlavu v dlaniach a ticho plakala. Vedela som, ?e v ten de? sa v?etko nav?dy zmenilo, ?e u? ni? nebude ako predt?m – ?e ona u? nebude ako predt?m. A ?e ani ja nebudem. A mala som pravdu. Ako tu tak teraz sed?m a ?m?rim o?a?ievaj?cimi o?ami do ?erav?ch uhl?kov dohas?naj?ceho oh?a, uvedomujem si, ?e od toho d?a ni? nebolo ako predt?m. * Stoj?m v na?om starom byte v Manhattane. Neviem, ?o tu rob?m ani ako som sa sem dostala. Ni? ned?va zmysel, preto?e ten byt je in?, ne? si pam?t?m. Nie je v ?om v?bec ?iadny n?bytok, ako keby sme tam nikdy neb?vali. A som tu len ja. Ozve sa smutn? zaklopkanie na dvere a dnu vch?dza otec v kompletnej uniforme a v ruke nesie kufr?k. O?i m? pr?zdne, akoby sa pr?ve vr?til z pekla. „Otecko!“ sna??m sa zakri?a?. Ale slov? mi nevych?dzaj? z ?st. Pozriem sa na zem a vid?m, ?e som prilepen? k podlahe, schovan? za stenou a ?e ma nevid?. Sna??m sa uvo?ni?, aby som mohla be?a? za n?m alebo na neho zavola?, ale nem??em. Mus?m sa bezmocne d?va?, ako chod? po pr?zdnej izbe a v?ade sa rozhliada. „Brooke?“ zavol?. „Si tu? Je niekto doma?“ Znovu sa mu pok??am odpoveda?, ale m?j hlas nefunguje. Preh?ad?va ka?d? miestnos?. „Povedal som, ?e sa vr?tim,“ hovor?. „Pre?o na m?a nikto nepo?kal?“ Potom sa rozpla?e. Srdce mi puk? a sna??m sa zo v?etk?ch s?l na?ho zavola?. Ale nech sa akoko?vek sna??m, z hrdla mi ni? nevych?dza. Nakoniec sa oto??, od?de z bytu a jemne za sebou zavrie dvere. Tichom sa rozlieha cvaknutie k?u?ky. „OTECKO!“ kri??m a hlas sa mi kone?na vr?til. Je ale pr?li? neskoro. Viem, ?e nav?dy odi?iel a z nejak?ho d?vodu je to v?etko moja vina. Za?murk?m a odrazu som nasp?? v hor?ch, v otcovej chate a sed?m v jeho ob??benom kresle pri ohni. Otec sed? na pohovke, je naklonen? dopredu, hlavu sklonen? a hr? sa so svoj?m n?morn?ckym no?om. S hr?zou zis?ujem, ?e polovica jeho tv?re je sp?len? ?plne na kos?, ?e vlastne vid?m polovicu jeho lebky. Pozrie na m?a a ja m?m strach. „Nem??e? sa tu schov?va? ve?ne,“ hovor? odmerane. „Mysl?? si, ?e si tu v bezpe??. Ale oni po teba pr?du. Vezmi Bree a schovajte sa.“ Vstal a ide ku mne, chyt? ma za plecia a zatrasie mnou, o?i mu horia naliehavos?ou. „ROZUMEL SI MI, VOJAK!?“ kri?? na m?a. Zmizne a v tom okamihu sa naraz otvoria dvere a okn?, s ve?k?m treskom za kakof?nie rozbit?ho skla. Do n??ho domu vrazia desiatky otrok?rov s pi?to?ami v ruk?ch. Maj? na sebe svoje klasick? ?ierne uniformy a preh?ad?vaj? ka?d? k?t chaty. Jeden z nich zoberie Bree z pohovky a odn??a ju pre?, ona stra?ne kri??, zatia? ?o jeden otrok?r pribehne ku mne, zabor? svoje prsty do m?jho ramena a zamieri svoju pi?to? priamo na moju tv?r. Vystrel?. Prebud?m sa s krikom a som zm?ten?. Niekto ma dr?? na rameno a ke??e m?m sen a realitu e?te trochu prepleten?, som pripraven? za?to?i?. Pozriem sa, kto ma dr?? a vid?m, ako pri mne stoj? Bree a trasie mi rukou. St?le e?te sed?m v otcovom kresle, miestnos? je u? ale zaliata slne?n?m svetlom. Bree hystericky pla?e. Nieko?kokr?t za?murk?m a sna??m sa posadi? a usporiada? si my?lienky. Bol to v?etko len sen? Bolo to tak? skuto?n?. „Mala som zl? sen!“ pla?e Bree a st?le ma dr?? za ruku. Pozriem sa ku kozubu a vid?m, ?e ohe? d?vno vyhasol. Vid?m vonku ostr? slne?n? svetlo a za??nam ch?pa?, ?e je u? neskor? dopoludnie. Nem??em uveri? tomu, ?e som zaspala v kresle – to sa mi nikdy predt?m nestalo. Zatrasiem hlavou a sna??m sa dosta? pavu?iny z vlasov. Ten sen bol tak? skuto?n?, ?e je pre m?a ?a?k? uveri?, ?e sa ni? z toho naozaj nestalo. O otcovi sa mi u? sn?valo, ale ni? tak?ho bezprostredn?ho. Len s?a?ka si uvedomujem, ?e tu v miestnosti so mnou teraz nie je a pre istotu sa e?te raz porozhliadam. Bree ma ?klbe za rameno a ned? sa upokoji?. Nikdy predt?m som ju tak? nevidela. K?ak?m si, aby som ju objala. Chyt? sa ma ako klie??. „Sn?valo sa mi, ?e pri?li zl? ?udia a odniesli ma pre?! A ty si tu nebola, aby si ma zachr?nila!“ Bree mi pla?e na pleci. „Necho? pre?!“ ?penlivo ma pros?. „Necho?, pros?m ?a! Nenech?vaj ma tu!“ „Nikam nejdem,“ vrav?m jej a tisnem ju k sebe. „????... Ni? sa nedeje... Nemus?? sa ni?oho b??. V?etko je v poriadku.“ V h?bke du?e sa ale nem??em zbavi? pocitu, ?e v?etko nie je v poriadku. Pr?ve naopak. M?j sen ma poriadne rozru?il a to, ?e Bree mala tie? tak? zl? sen – a o rovnakej veci – ma nijako neupokojuje. Never?m na znamenia, ale nem??em si pom?c? a prem???am, ?i to naozaj nie je nejak? znamenie. Nepo?ujem ale ?iadny hluk a keby sa nejak? objavil nieko?ko m?? odtia?to, tak by som to ur?ite vedela. Nadvihnem Bree bradu a utriem jej slzy. „Poriadne sa nad?chni,“ hovor?m jej. Bree posl?cha a pomaly chyt? dych. Mus?m sa prin?ti? k ?smevu. „Vid??,“ hovor?m jej. „Som tu. Ni? sa nedeje. Bol to len zl? sen. Rozumie??“ Bree pomaly prik?vne. „Si len unaven?,“ vrav?m jej. „A m?? hor??ku. Tak?e si mala zl? sen. V?etko bude v poriadku.“ Ako tak k?a??m a obj?mam Bree, spomeniem si, ?e sa mus?m popon?h?a?, vy?plha? sa hore, skontrolova? n?? nov? domov a n?js? n?m jedlo. Mysl?m na to, ?e to mus?m Bree poveda? a pri predstave toho, ako bude reagova?, sa mi takmer obr?ti ?al?dok. Je jasn?, ?e moje na?asovanie nemohlo by? hor?ie. Ako jej m?m teraz preboha poveda?, ?e ju teraz mus?m opusti?? I ke? by to bolo len na hodinu alebo dve? Na jednej strane tu s ?ou chcem zosta? a cel? de? na ?u d?va? pozor, z?rove? ale viem, ?e mus?m ?s? a ??m sk?r to vybav?m, t?m sk?r budeme v bezpe??. Nem??em tu len cel? de? sedie?, ni? nerobi? a ?aka? na s?mrak. A nem??em riskova? zmenu pl?nu a presun za bieleho d?a len kv?li na?im hl?pym snom. Odsuniem Bree od seba, l?skavo jej odhrniem vlasy z tv?re a usmievam sa tak pr?vetivo, ako len dok??em. Pok??am sa v sebe n?js? ten najsilnej??, najdospelej?? t?n. „Bree, potrebujem, aby si ma teraz po??vala,“ vrav?m jej. „Mus?m teraz ?s? von, len na chv??u—“ „NIE!“ za?ne ja?a?. „Ja som to VEDELA! Je to ako v mojom sne! Ty ma opust??! A u? sa nevr?ti?!“ Pevne ju chyt?m za plecia a sna??m sa ju ut??i?. „Tak to nie je,“ hovor?m pevn?m hlasom. „Len potrebujem ?s? na hodinu alebo dve von. Potrebujem sa uisti?, ?e je n?? nov? domov bezpe?n?, aby sme sa do? dnes ve?er mohli pres?ahova?. A mus?m ulovi? nie?o na jedenie. Bree, pros?m ?a, pochop to. Vzala by som ?a so sebou, ale si teraz pr?li? chor? a mus?? odpo??va?. O p?r hod?n som sp??. S?ubujem. A potom ve?er p?jdeme hore spolu. A vie?, ?o je na tom to najlep?ie?“ Pomaly sa na m?a zad?va, st?le pla?e a nakoniec zavrt? hlavou. „Od dne?ka tam hore budeme st?le spolu, v bezpe?? a ka?d? de? budeme ma? ohe? a v?etko jedlo, ?o bude? chcie?. A ryby i v?etko ostatn? m??em lovi? hne? tam, priamo pred chatkou. Nikdy ?a nebudem musie? znovu necha? samu.“ „A Sa?a s nami p?jde tie??“ sp?ta sa napriek svojmu pla?u. „A Sa?a tie?,“ odvet?m jej. „S?ubujem. Pros?m, ver mi. Vr?tim sa po teba. Nikdy by som ?a neopustila.“ „S?ubuje??“ sp?ta sa. Pok??am sa n?js? ten najlep?? sl?vnostn? t?n a pozriem sa jej priamo do o??. „S?ubujem,“ odpoviem. Breein pla? ust?va, nakoniec prik?vne a zd? sa, ?e je spokojn?. L?me mi to srdce, ale r?chlo sa k nej naklon?m, d?m jej pusu na ?elo a potom vstanem, prejdem k dver?m a vyjdem von. Viem, ?e keby som tam zostala e?te sekundu, nikdy by som nena?la dos? odhodlania od?s?. Len ?o sa za mnou zavreli dvere, nem??em sa zbavi? dojmu, ?e svoju sestru u? nikdy neuvid?m. TRI St?pam po svahu priamo nahor za intenz?vneho rann?ho slnka, ktor?m sa bly?t? v?adepr?tomn? sneh. Je to biely svet. Slnko svieti tak jasne, ?e skoro nevid?m. Dala by som ?oko?vek za ?iltovku alebo slne?n? okuliare. Dnes je na??astie vcelku bezvetrie, je teplej?ie ne? v?era a ako st?pam nahor, po?ujem okolo seba rozt?pa? sa sneh, z ktor?ho v mal?ch pot??ikoch stek? voda dole a pad? vo ve?k?ch zhlukoch z kon?rov borov?c. Sneh je aj m?k?? a kr??a sa mi lep?ie. Obzriem sa cez plece a pozer?m na ?dolie, ktor? sa podo mnou rozprestiera a vid?m, ?e cesty na rannom slnku znovu vidno. To mi rob? starosti, ale v duchu si vynad?m a som na?tvan?, ?e sa nech?vam takto rozru?i? zl?mi znameniami. Mala by som by? silnej?ia. Racion?lnej?ia, ako otec. Nasadila som si kapuc?u a skl??am hlavu kv?li vetru, ktor? naber? na sile, ??m vy??ie st?pam a priala by som si ma? na sebe svoj nov? ??l. D?vam ruky k sebe a ??cham si ich, chcela by som ma? i rukavice, a v?razne prid?vam do kroku. Som rozhodnut? r?chlo sa tam dosta?, presk?ma? chatku, n?js? toho jele?a a pon?h?a? sa dolu za Bree. Mo?no so sebou vezmem dole i nieko?ko poh?rov d?emu, to Bree ur?ite pote??. Idem po svojich stop?ch zo v?eraj?ka, ktor? s? v rozt?paj?com sa snehu st?le zrete?n? a tento raz je cesta ?ah?ia. Zhruba za dvadsa? min?t som tam, kde som bola v?era a obch?dzam najvy??iu plo?inu. Som si ist?, ?e je to to ist? miesto ako v?era, ale ke? h?ad?m chatku, nem??em ju n?js?. Je tak dobre schovan?, ?e ju nem??em n?js? ani ke? viem, kde ju m?m h?ada?. Za??nam pochybova?, ?i som na spr?vnom mieste. Pokra?ujem ?alej po svojich stop?ch, k?m ned?jdem na rovnak? miesto ako v?era. Na?ahujem krk, ako m??em a kone?ne si ju v?imnem. Som ohromen?, ako dobre je skryt? a to mi dod?va e?te v???iu odvahu sa tu zab?va?. Stoj?m a na??vam. Nie je po?u? ni?, len zvuk zur?iaceho pot??ika. Starostlivo sk?mam sneh a h?ad?m ak?ko?vek zn?mky st?p ved?cich dnu alebo von (okrem mojich v?eraj??ch). ?iadne nevid?m. Idem k dver?m, postav?m sa k prie?eliu domu a pozer?m sa do v?etk?ch str?n, ?i medzi stromami nie?o neuvid?m, ak?ko?vek zn?mky toho, ?e tu bol i niekto in?. Stoj?m a na??vam aspo? min?tu. Ni?. V?bec ni?. Kone?ne som spokojn? a c?tim ??avu, ?e je toto miesto naozaj na?e a iba na?e. Potiahnem ?a?k? vstupn? dvere, ktor? blokuje sneh a vn?tri sa rozleje jasn? slne?n? svetlo. Ke? sa prikr??m a vch?dzam dnu, v slne?nom svetle sa zd?, akoby som tu bola ?plne prv? raz. Je to rovnako mal? a ?tuln?, ako si to pam?t?m. Vid?m, ?e podlaha je p?vodn?, zo ?irok?ch dosiek, ktor? vyzeraj? najmenej sto rokov star?. Je tu ticho. Mal? otvoren? okn? na oboch stran?ch p???aj? dovn?tra tie? ve?a svetla. Sk?mam miestnos? vo svetle a h?ad?m ?oko?vek, ?o som v?era mohla prehliadnu? – ale ni? tak? tu nie je. Pozriem sa na podlahu a h?ad?m rukov?? padac?ch dver?, potom si k nej k?aknem a trhnut?m ich otvor?m. Zdvihol sa oblak prachu a vzn??a sa v slne?nom svetle. Zleziem dole a tento raz m?m v?aka odrazen?mu svetlu o tunaj?ej skr??i omnoho lep?iu predstavu. Musia tu by? stovky poh?rov. V??mam si nieko?ko ?al??ch s malinov?m d?emom a do ka?d?ho vrecka si hne? jeden napch?m. Bree sa zbl?zni. A Sa?a tie?. Zbe?ne prezriem i ostatn? poh?re a vid?m najr?znej?ie druhy potrav?n: uhorky, raj?iny, olivy, kapustu. Vid?m aj nieko?ko ?al??ch druhov d?emu, z ka?d?ho aspo? tucet. Vzadu ich je e?te viac, ale nem?m ?as si ich lep?ie poobzera?. ?a?? ma my?lienka na Bree. Vydriapem sa po rebr?ku nahor, zatvor?m za sebou padacie dvere, pon?h?am sa von z chatky a zavriem za sebou dvere. Stoj?m tam a znovu sk?mam okolie, pripraven? reagova? na kohoko?vek, kto by ma mohol sledova?. St?le m?m strach, ?e je to v?etko pr?li? dobr? na to, aby to bola pravda. Ale znovu ni? nepo?ujem. Mo?no som proste len pr?li? nap?t?. Namierim si to smerom, kde som videla toho jele?a, ?o je asi tridsa? metrov odtia?to. Ke? doraz?m na miesto, vytiahnem otcov loveck? n?? a m?m ho pripraven?. Viem, ?e to m??e trva? dlho, ne? na neho znovu naraz?m, ale azda toto zviera, rovnako ako ja, je tvorom s pevn?mi zvykmi. Ani n?hodou nie som dos? r?chla na to, aby som sa za n?m hnala, ani dos? obratn? na to, aby som po ?om sko?ila – nem?m ani pi?to? alebo nejak? skuto?n? loveck? zbra?. M?m ale jednu ?ancu, a tou je m?j n??. V?dy som bola py?n? na to, ?e dok??em trafi? stred ter?a na tridsa? metrov. Vrhanie no?om je to jedin?, ??m som na otca dok?zala zap?sobi? – alebo aspo? dos? na to, aby sa ma nepok??al opravi? alebo mi poradi?. Naopak, tvrdil, ?e je to jeho z?sluha, preto?e ten talent som vraj zdedila po ?om. V skuto?nosti ale nedok?zal vrha? no?om ani z?aleka tak dobre ako ja. Prikr??m sa na rovnakom mieste ako v?era, schovan? za stromom, h?ad?m na plo?inu s no?om v ruke a ?ak?m. A modl?m sa. Po?ujem len zvuk vetra. V duchu si prech?dzam, ?o sprav?m, ke? toho jele?a uvid?m: pomaly sa postav?m, zamierim a vrhnem n??. Najsk?r si hovor?m, ?i nem?m mieri? na jeho o?i, ale potom sa rozhodnem pre jeho krk: ak miniem, v?dy bude ?anca, ?e ho traf?m inde. Moje ruky nie s? pr?li? zmrznut? a ak budem mieri? presne, tak by som ho mo?no, ale naozaj len mo?no, mohla zrani?. Je mi ale jasn?, ?e je to len jedno ve?k? „ak“. Plynuli min?ty. Zd? sa to ako desa?, dvadsa?, tridsa? min?t... Vietor ustane a potom sa op?? zdvihne v prudk?ch z?vanoch a ja pri nich c?tim, ako mi snehov? vlo?ky sf?knut? zo stromov dopadaj? na tv?r. S prib?daj?cim ?asom mi za??na by? zima, pomaly prich?dzam o cit a spytujem sa, ?i to nebol zl? n?pad. Znovu sa ale ozve bolestiv? k?? z hladu a ja viem, ?e to mus?m sk?si?. Ak to s?ahovanie m?m zvl?dnu?, budem potrebova? v?etky bielkoviny, ktor? n?jdem – zvl??? ak budem do kopca tla?i? t? motorku. ?ak?m u? asi hodinu a som ?plne premrznut?. Prem???am, ?i to nem?m vzda? a ?s? dole. Mo?no by som miesto toho mohla znovu sk?si? ulovi? nejak? rybu. Rozhodnem sa, ?e sa prejdem okolo, aby sa mi v noh?ch trochu rozpr?dila krv a aby moje ruky zostali svi?n? – keby som ich mala pou?i? teraz, neboli by k ni?omu. Dv?ham sa na nohy a kolen? i chrb?t ma bolia, ?o s? tak? stuhnut?. Vyd?vam sa na prech?dzku snehom a za??nam mal?mi kr??ikmi. Zdv?ham a oh?bam kolen?, ot??am trupom do?ava a doprava. N?? zastr??m sp?? za opasok a ??cham si ruky, d?cham na ne a pok??am sa v nich obnovi? cit. N?hle zmeraviem. V dia?ke som za?ula prasknutie vetvi?ky a c?tim pohyb. Pomaly sa ot??am. Vid?m, ako sa na vrchole kopca objavil jele?. Pomaly, v?havo ?liape do snehu, svoje kopyt? jemne kladie na zem. Sklon? hlavu, ?uje list a urob? ?al?? opatrn? krok dopredu. Srdce sa mi rozb?cha od vzru?enia. M?lokedy m?m pocit, ?e je otec so mnou, ale dnes ?no. Akoby som teraz po?ula jeho hlas: Pokoj. D?chaj pomaly. Nenechaj ho v?imn?? si, ?e si tu. S?stre? sa. Ak sa mi podar? toto zviera skoli?, bude to znamena? jedlo – skuto?n? jedlo pre Bree, Sa?u a m?a aspo? na t??de?. Potrebujeme to. Urob? nieko?ko ?al??ch krokov na ?istinu a m??em si ho lep?ie prezrie?: je to ve?k? jele? a je zhruba tridsa? metrov odo m?a. Keby to bolo desa? metrov alebo mo?no i dvadsa?, bola by som si omnoho istej?ia. Neviem, ?i ho na t?to vzdialenos? traf?m. Keby bolo teplej?ie a keby sa neh?bal, tak ?no. Moje ruky s? v?ak skrehnut?, jele? sa h?be a v ceste je mno?stvo stromov. Ja proste neviem. Viem v?ak, ?e ak miniem, tak u? sem nikdy znovu nepr?de. ?ak?m a prezer?m si ho, m?m strach, ?e ho vypla??m. Bude musie? pr?s? bli??ie. Ale zd? sa, ?e nechce. Prem???am, ?o robi?. M??em sa k nemu rozbehn??, pribl??i? sa k nemu ?o najviac a potom vrhn?? no?om. To by ale bolo hl?pe: prebehnem sotva meter a on ute?ie. Uva?ujem, ?i by som sa k nemu nemala prikradn??. Pochybujem ale, ?e by to fungovalo. Sta?? iba ten najmen?? zvuk a vezme nohy na plecia. Tak?e tu stoj?m a prem???am. Sprav?m mal? krok dopredu a pres?vam sa do poz?cie na vrhnutie no?om, ak bude treba. A ten jeden krok bol chybou. Pod nohou mi praskla vetvi?ka a jele? okam?ite obr?til hlavu moj?m smerom. D?vame sa jeden druh?mu do o??. Viem, ?e ma vid? a viem, ?e o chv??ku ute?ie. Srdce sa mi rozb?cha, preto?e mi je jasn?, ?e toto je moja jedin? ?anca. Mozog sa mi zastavil. Potom akoby som vybuchla. Siahnem k opasku, vezmem n??, urob?m ve?k? krok dopredu, pozbieram v?etok svoj um, napriahnem sa, zamierim na jeho krk a vrhnem no?om. Otcov ?a?k? n?morn?cky n?? sa ot??a vo vzduchu a ja sa modl?m, aby netrafil niektor? zo stromov. D?vam sa, ako sa prevracia a leskne na slnku, je to n?dhern? poh?ad. V rovnakom okamihu vid?m, ako sa jele? ot??a a za??na be?a?. Som pri?aleko na to, aby som videla, ?o presne sa stalo, ale o chv??u nesk?r by som mohla prisaha?, ?e som po?ula zvuk no?a za?at?ho do m?sa. Jele? ale utiekol a nedok??em poveda?, ?i je zranen?. Rozbehla som sa za n?m. Dobieham k miestu, kde st?l a na moje prekvapenie vid?m v snehu stopu jasno ?ervenej krvi. Srdce mi posko?ilo od radosti. Idem po krvavej stope, be??m a be??m, sk??em cez kamene a po zhruba p??desiatich metroch ho vid?m: le?? na boku v snehu a nohy sa mu ?klb?. N?? m? zabodnut? v krku. Presne v mieste, kam som mierila. Jele? je ale st?le na?ive a ja neviem, ako ho m?m zbavi? tr?penia. C?tim, ako trp? a je to hrozn? pocit. Chcem mu dopria? r?chlu a bezbolestn? smr?, ale neviem ako. K?aknem si k nemu, vytiahnem mu z krku svoj n??, sklon?m sa nad neho a jedn?m r?chlym pohybom zare?em hlboko po celom krku a d?fam, ?e to zaberie. V tom okamihu sa z rany za?ne rin?? krv a o ?al??ch desa? sek?nd sa jeho nohy kone?ne prestali ?klba?. I jeho o?i sa prestali h?ba? a ja kone?ne viem, ?e je m?tvy. Stoj?m nad n?m s no?om v ruke, h?ad?m na neho a c?tim sa neuverite?ne previnilo. Zabi? tak? kr?sne, bezbrann? zviera – pripad?m si ako barbar. V tejto chv?li je pre m?a ?a?k? myslie? na to, ako nutne toto jedlo potrebujeme a ak? som mala ??astie, ?e som ho v?bec ulovila. Mysl?m len na to, ?e pred nieko?k?mi min?tami bol ?iv? a d?chal, ako ja. A teraz je m?tvy. Znovu sa na?ho pozriem, ako le?? v snehu, s dokonal?m pokojom, a proti svojej v?li sa hanb?m. V tom okamihu ho za?ujem prv? raz. Najsk?r si ho nev??mam a domnievam sa, ?e m?m halucin?cie, preto?e to skr?tka nie je mo?n?. O chv??u v?ak zosilnie a po?u? ho jasnej?ie a ja viem, ?e je skuto?n?. Srdce sa mi rozb?cha ako spla?en?. Je to zvuk, ktor? som tu hore po?ula len jedin? raz. Kv?lenie motora. Automobilov?ho motora. Stoj?m tam ?plne v ?oku a nem??em sa ani hn??. Motor po?u? ?oraz jasnej?ie a hlasnej?ie a ja viem, ?e to m??e znamena? len jedin?. Otrok?ri. Nikto in? by sa neodv??il vyjs? tak vysoko a ani by na to nemal d?vod. Rozbehnem sa a nech?vam jele?a jele?om, be??m pomedzi stromy, okolo chatky a dole po svahu. Nebe??m dos? r?chlo. Mysl?m na Bree, ako tam sed? doma sama a po?uje zvuk bl??iacich sa motorov. Sna??m sa be?a? r?chlej?ie, priamo nadol po zasne?enom svahu, potk?nam sa, zakop?vam a srdce m?m a? v krku. Be??m tak r?chlo, ?e pad?m tv?rou do snehu, odrela som si koleno a lake? a na chv??u str?cam dych. Sna??m sa znovu postavi? na nohy a v?imnem si krv na svojom kolene a ruke, ale je mi to jedno. N?tim sa op?? do behu a potom do ?printu. St?le sa mi ?m?ka, ale napokon dobehnem na plo?inu, z ktorej vid?m a? na n?? dom. Srdce sa mi zasekne v krku: v snehu vid?m zrete?n? stopy pneumat?k, ved? priamo k n??mu domu. Vonkaj?ie dvere s? otvoren?. A ?o je najhor?ie, nepo?ujem Sa?u ?teka?. Be??m ?alej a ?alej dole a pritom si poriadne obzriem dve aut? zaparkovan? pri na?om dome: patria otrok?rom. S? n?zko posaden?, cel? ?ierne, s obrovsk?mi pneumatikami a ?iernymi ty?ami cez okn? a vyzeraj? ako ?portov? aut? na steroidoch. Na kapote maj? znak Ar?ny 1, vidno ho a? odtia?to — diamant so ?akalom uprostred. S? tu, aby nak?mili ar?nu. Конец ознакомительного фрагмента. Текст предоставлен ООО «ЛитРес». Прочитайте эту книгу целиком, купив полную легальную версию (https://www.litres.ru/pages/biblio_book/?art=43696887&lfrom=688855901) на ЛитРес. Безопасно оплатить книгу можно банковской картой Visa, MasterCard, Maestro, со счета мобильного телефона, с платежного терминала, в салоне МТС или Связной, через PayPal, WebMoney, Яндекс.Деньги, QIWI Кошелек, бонусными картами или другим удобным Вам способом.